Preskočiť na obsah

Kvarteto na koniec času

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Quatuor pour la fin du Temps
Druh skladby
kvarteto
Vznik
1940 – 1941
Časti
  1. Liturgie de cristal
  2. Vocalise pour l'ange qui annonce la fin du temps
  3. Abîme des oiseaux
  4. Intermède
  5. Louange à l'Éternité de Jésus
  6. Danse de la fureur, pour les sept trompettes
  7. Fouillis d'arcs-en-ciel, pour l'ange qui announce la fin du temps
  8. Louange à l'immortalité de Jésus
Obsadenie telesa
klarinet, husle, violončelo, klavír
Približná dĺžka
48 min.

Kvarteto na koniec času (Quatuor pour la fin du Temps) je dielo francúzskeho skladateľa Oliviera Messiaena.

Vznik ojedinelého diela komornej hudby sprevádzali rovnako výnimočné okolnosti. Messiaen ho skomponoval počas druhej svetovej vojny v nemeckom tábore Stalag VIII-A v Görlitzi (dnešné Poľsko), v ktorom sa ocitol po zajatí jednotky, v ktorej slúžil. Medzi jeho spoluväzňami boli aj dvaja hudobníci, klarinetista Henri Akoka a violončelista Ettiene Pasquer. V tábore spoznal Messiaen ďalšieho krajana-hudobníka, huslistu Jeana La Boulairera. Keď skladateľ našiel v stane, ktorý slúžil ako kaplnka, starý klavír, rozhodol sa napísať kvarteto pre takéto nezvyčajné zoskupenie hudobných nástrojov. Hotové dielo malo v podaní týchto štyroch umelcov premiéru 14. januára 1941 v zajateckom tábore, kde publikom tvorilo asi tisíc väzňov a personál tábora. Messiaen si neskôr na túto udalosť spomínal so slovami: „Nikdy som nebol počúvaný s takou uprenou pozornosťou a pochopením“. Všetci štyria hudobníci boli zakrátko z tábora prepustení.

Hlboko nábožensky založenému Messiaenovi v atmosfére strachu a neistoty z budúcnosti ako inšpirácia slúžil biblický text zaoberajúci sa poslednými dňami sveta. Ide o desiatu kapitolu knihy Zjavenie svätého Jána, verše 1 – 2 a 5 – 7:

„I videl som zostupovať z neba iného mocného anjela, zahaleného do oblaku a s dúhou na hlave. Jeho tvár bola ako slnko, jeho nohy ako ohnivé stĺpy a v ruke mal otvorenú knižku. Pravou nohou si stal na more, ľavou na zem...Tu anjel, ktorého som videl stáť na mori i na zemi, zdvihol k nebu svoju pravú ruku a zaprisahal sa na Žijúceho na veky vekov, ktorý stvoril nebo a čo je v ňom, zem a čo je na nej, i more a čo je v ňom: ‚Času už nebude!‘ Ale v dňoch hlasu siedmeho anjela, keď začne trúbiť poľnica, zavŕši sa Božie tajomstvo, ako zvestoval svojim služobníkom prorokom.“

Kvarteto nesie typické znaky Messianevho hudobného jazyka. Nachádzame tu imitácie vtáčieho spevu, osobité harmonické vyjadrenie v kontraste s časťami, ktoré hrajú všetky štyri nástroje unisono (dokonca aj klavír, ktorý často hrá len jednolinkový part). Dielo má na pomery komornej hudby nezvyčajnú dĺžku, tvorí ho osem viet, ktoré sa líšia obsadením nástrojov. Každej vete dal skladateľ popisný názov, odkazujúci na biblickú inšpiráciu. Samotný počet ôsmich častí nie je náhodný, skladateľ to v poznámkach k partitúre vysvetlil tým, že stvorenie sveta trvalo šesť dni a siedmy deň odpočinku, ktorý sa predlžuje do nekonečna a stane sa ôsmim dňom, „nemiznúcim svetlom a nerušeným pokojom“. Messiaen zanechal krátke heslovité poznámky aj ku každej vete, čím objasnil jej posolstvo a význam.

V prvej vete Krištáľová liturgia sa prejavila skladateľova fascinácia vtáčím spevom – skladbu otvára klarinet imitujúci spev drozda čierneho, ku ktorému sa vzápätí pridávajú husle napodobujúce slávika. Violončelo, ktoré počas vety opakuje rad rovnakých tónov a klavír tvoria nenápadný sprievod, ktorý môže evokovať šum lístia. Podľa slov skladateľa táto prírodná scéna v religioznom poňatí vystihuje harmonické ticho Neba. Druhá veta Spev pre anjela zvestujúceho koniec času je takisto inštrumentovaná pre celé kvarteto. Slovami skladateľa: „Spev anjela, zvestujúceho koniec času – anjel rozročený medzi vodou a súšou, okolo tela plynúce oblaky, hlava obklopená žiarivou dúhou. Klavír – jemné kaskády akordov v modro-oranžovej sprevádza prekrásny spev huslí a violončela.“ Tretia veta Údolie vtákov je určená pre sólový klarinet a je najstaršou časťou diela, vznikla ešte v dobe keď mal Akoka ako jediný k dispozícii svoj nástroj. Ďalšia časť Intermezzo je akýmsi predelom prinášajúcim oživenie a občerstvenie. Vo vete nehrá klavír. Nasleduje kontrastná veta Chvála večnosti Ježiša, v ktorej violončelo s asketickým sprievodom klavíra prednáša rozľahlú, veľmi pomalú a pokornú melódiu, ktorá „oslavuje lásku a skláňa sa pred nesmrteľnosťou Slova.“ Nasledujú Zúrivé tance pre sedem trúbok. Veta je najvýraznejšou časťou celého diela. Má osobitú rytmiku a všetky štyri nástroje ju hrajú unisono. Ďalšia veta Dúhové kvapky rosy pre anjela zvestujúceho koniec času je koncipovaná voľnejšie, kvarteto v plnom zložení prináša v priebehu vety meniace sa nálady. Záver diela je jedinečný, posledná veta Chvála nesmrteľnosti Ježiša je určená iba pre husle a klavír. Pripomína piatu vetu, ale melodická linka je tu ešte priezračnejšia. Hudba evokuje nezdolnosť a neporaziteľnosť, nie však typickými prostriedkami – hrdinským burácaním, ale naopak, voľne plynúcou husľovou melódiou, ktorá sa na pozadí harmonických klavírnych úderov dvíha stále vyššie vo svojom registri a slovami skladateľa tak vyjadruje „nanebovstúpenie človeka k Bohu“.

Kvarteto patrí k vrcholným Messiaenovým opusom a zároveň k najvýznamnejším a zlomovým dielam komornej hudby 20. storočia.

Vybrané nahrávky

[upraviť | upraviť zdroj]