Lekársky test

Lekársky test je lekársky postup vykonávaný na zistenie, diagnostikovanie alebo monitorovanie chorôb, chorobných procesov, náchylnosti alebo na určenie spôsobu liečby. Lekárske testy, ako napríklad fyzikálne a vizuálne vyšetrenia, diagnostické zobrazovanie, genetické testy, chemické a bunkové analýzy týkajúce sa klinickej chémie a molekulárnej diagnostiky, sa zvyčajne vykonávajú v lekárskom prostredí.

Typy testov

Podľa účelu

Lekárske testy možno rozdeliť podľa ich účelu, z ktorých najbežnejšie sú diagnostika, skríning a hodnotenie.

Diagnostické

Diagnostický test je postup vykonávaný na potvrdenie alebo určenie prítomnosti ochorenia u jedinca s podozrením na ochorenie, zvyčajne po nahlásení príznakov alebo na základe výsledkov iných lekárskych testov. Patrí sem aj posmrtná diagnostika. Príklady takýchto testov sú:

Použitie nukleárnej medicíny na vyšetrenie pacienta s podozrením na lymfóm.
Meranie hladiny cukru v krvi u osoby s podozrením na diabetes mellitus po období zvýšeného močenia.
Odber kompletného krvného obrazu u osoby s vysokou horúčkou na kontrolu bakteriálnej infekcie.
Sledovanie údajov elektrokardiogramu u pacienta s bolesťou na hrudníku na diagnostiku alebo určenie akýchkoľvek nepravidelností srdca.

Skríning

Skríning sa vzťahuje na lekárske vyšetrenie alebo sériu vyšetrení, ktoré sa používajú na zistenie alebo predpovedanie prítomnosti ochorenia u rizikových osôb v rámci definovanej skupiny, ako je populácia, rodina alebo pracovná sila. Skríning sa môže vykonávať na monitorovanie výskytu ochorenia, riadenie epidemiológie, pomoc pri prevencii alebo výlučne na štatistické účely.

Medzi príklady skríningov patrí meranie hladiny TSH v krvi novorodenca v rámci novorodeneckého skríningu vrodenej hypotyreózy, kontrola rakoviny pľúc u nefajčiarov, ktorí sú vystavení pasívnemu fajčeniu v neregulovanom pracovnom prostredí, a skríning Papovho steru na prevenciu alebo včasné odhalenie rakoviny krčka maternice.

Monitoring

Niektoré lekárske testy sa používajú na monitorovanie priebehu alebo reakcie na liečbu.

Podľa metódy

Väčšinu testovacích metód možno zaradiť do jednej z nasledujúcich širokých skupín:

Pozorovanie pacienta, ktoré sa môže fotografovať alebo zaznamenávať
Otázky kladené pri zisťovaní anamnézy jednotlivca
Testy vykonávané pri fyzikálnom vyšetrení
Rádiologické testy, pri ktorých sa na vytvorenie obrazu telesného cieľa používa napríklad röntgenové žiarenie. Tieto testy často zahŕňajú podanie kontrastnej látky.
In vivo diagnostika, pri ktorej sa testuje v tele, ako napr:
- Manometria
- Podanie diagnostického činidla a meranie reakcie organizmu, ako napríklad pri teste s gluténovou výzvou, záťažovom kontrakčnom teste, teste s bronchiálnou výzvou, orálnej potravinovej výzve alebo teste stimulácie ACTH.
Diagnostika in vitro, pri ktorej sa testuje vzorka tkaniva alebo telesných tekutín, ako napr:
- Tekutá biopsia
- Mikrobiologická kultivácia, ktorou sa určuje prítomnosť alebo neprítomnosť mikróbov vo vzorke z tela a ktorá je zvyčajne zameraná na zisťovanie patogénnych baktérií.
- Genetické testovanie
- Hladina cukru v krvi
- Vyšetrenie funkcie pečene
- Vyšetrenie vápnika
- Vyšetrenie elektrolytov v krvi, ako je sodík, draslík, kreatinín a močovina
Podľa miesta odberu

Testy in vitro možno klasifikovať podľa miesta testovanej vzorky, vrátane:

Krvné testy

- Testy moču vrátane vyšetrenia moču voľným okom
- Testy stolice vrátane vyšetrenia stolice voľným okom
- Spútum (hlieny) vrátane vyšetrenia spúta voľným okom

Presnosť a precíznosť

Presnosť laboratórneho testu je jeho zhoda so skutočnou hodnotou. Presnosť sa maximalizuje kalibráciou laboratórneho zariadenia s referenčným materiálom a účasťou na programoch externej kontroly kvality.
Presnosť testu je jeho reprodukovateľnosť pri opakovaní na tej istej vzorke. Nepresný test poskytuje pri opakovanom meraní veľmi rozdielne výsledky. Presnosť sa v laboratóriu monitoruje pomocou kontrolného materiálu.

Detekcia a kvantifikácia

Testy vykonávané pri fyzikálnom vyšetrení sú zvyčajne zamerané na zistenie príznaku alebo znaku a v týchto prípadoch sa test, ktorý zistil príznak alebo znak, označuje ako pozitívny test a test, ktorý poukázal na neprítomnosť príznaku alebo znaku, sa označuje ako negatívny test, ako je podrobnejšie uvedené v samostatnej časti nižšie. kvantifikácia cieľovej látky, typu bunky alebo inej špecifickej entity je bežným výstupom napríklad väčšiny krvných testov. Nie je to len odpoveď na to, či je cieľová entita prítomná alebo neprítomná, ale aj na to, aké množstvo je prítomné. Pri krvných testoch je kvantifikácia relatívne dobre špecifikovaná, napríklad uvedená v hmotnostnej koncentrácii, zatiaľ čo pri väčšine iných testov môže byť kvantifikácia tiež, aj keď menej špecifikovaná, napríklad znak "veľmi bledý" namiesto "mierne bledý". Podobne aj rádiologické snímky sú z technického hľadiska kvantifikáciou rádiologickej nepriehľadnosti tkanív.

Najmä pri odoberaní anamnézy nie je jasná hranica medzi zisťovacím alebo kvantifikačným testom a skôr popisnými informáciami o jednotlivcovi. Napríklad otázky týkajúce sa povolania alebo sociálneho života jednotlivca možno považovať za testy, ktoré možno považovať za pozitívne alebo negatívne z hľadiska prítomnosti rôznych rizikových faktorov, alebo ich možno považovať za "len" opisné, hoci tie druhé môžu byť minimálne rovnako klinicky dôležité.

Pozitívne alebo negatívne

Výsledok testu zameraného na odhalenie určitej entity môže byť pozitívny alebo negatívny: nemá to nič spoločné so zlou prognózou, ale skôr to znamená, že test fungoval alebo nie a určitý parameter, ktorý sa hodnotil, bol prítomný alebo nie. Napríklad negatívny skríningový test na rakovinu prsníka znamená, že sa nepodarilo nájsť žiadne známky rakoviny prsníka (čo je v skutočnosti pre pacientku veľmi pozitívne).

Klasifikácia testov na pozitívne alebo negatívne poskytuje binárnu klasifikáciu s výslednou možnosťou vykonávať bayesovské merania pravdepodobnosti a výkonnosti testov vrátane výpočtov citlivosti a špecifickosti.

Spojité hodnoty

Testy, ktorých výsledky majú spojité hodnoty, ako napríklad väčšina krvných hodnôt, sa môžu interpretovať tak, ako sú, alebo sa môžu previesť na binárne definovaním hraničnej hodnoty, pričom výsledky testu sa označia ako pozitívne alebo negatívne v závislosti od toho, či je výsledná hodnota vyššia alebo nižšia ako hraničná hodnota.

Interpretácia

Pri náleze patognomonického znaku alebo príznaku je takmer isté, že cieľový stav je prítomný, a pri absencii nálezu sine qua non znaku alebo príznaku je takmer isté, že cieľový stav nie je prítomný. V skutočnosti však subjektívna pravdepodobnosť prítomnosti stavu nikdy nie je presne 100% alebo 0%, takže testy sú skôr zamerané na odhad pravdepodobnosti stavu alebo inej entity po teste.

Väčšina diagnostických testov v podstate používa referenčnú skupinu na stanovenie výkonnostných údajov, ako sú prediktívne hodnoty, pomery pravdepodobnosti a relatívne riziká, ktoré sa potom používajú na interpretáciu pravdepodobnosti po teste pre jednotlivca.

Pri monitorovaní testov jednotlivca sa výsledky testov z predchádzajúcich testov tohto jednotlivca môžu použiť ako referencia na interpretáciu následných testov.

Riziká

Niektoré lekárske testovacie postupy sú spojené so zdravotnými rizikami a dokonca si vyžadujú celkovú anestéziu, ako napríklad mediastinoskopia. Iné testy, ako napríklad krvný test alebo stery z papily, majú malé alebo žiadne priame riziká. Lekárske testy môžu mať aj nepriame riziká, napríklad stres z testovania, a rizikovejšie testy môžu byť potrebné ako následné opatrenia v prípade (potenciálne) falošne pozitívneho výsledku testu. Ďalšie informácie získate od poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (vrátane lekárov, asistentov lekárov a zdravotných sestier), ktorý vám predpíše akýkoľvek test.

Indikácie

Každý test má svoje vlastné indikácie a kontraindikácie. Indikácia je platný lekársky dôvod na vykonanie testu. Kontraindikácia je platný lekársky dôvod, prečo test nevykonať. Napríklad základný test na cholesterol môže byť indikovaný (medicínsky vhodný) pre osobu stredného veku. Ak však bol ten istý test u tejto osoby vykonaný nedávno, potom je existencia predchádzajúceho testu kontraindikáciou testu (medicínsky platným dôvodom na jeho nevykonanie).

Informačné skreslenie je kognitívne skreslenie, ktoré spôsobuje, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti objednávajú testy, ktoré prinášajú informácie, ktoré reálne neočakávajú alebo nemajú v úmysle použiť na účely prijatia lekárskeho rozhodnutia. Lekárske testy sa indikujú vtedy, keď sa informácie, ktoré poskytujú, použijú. Napríklad skríningové mamografické vyšetrenie nie je indikované (nie je medicínsky vhodné) u ženy, ktorá zomiera, pretože aj keby sa zistila rakovina prsníka, zomrie skôr, ako by sa mohla začať akákoľvek liečba rakoviny.

Zjednodušene povedané, to, nakoľko je test pre jednotlivca indikovaný, závisí najmä od jeho čistého prínosu pre daného jednotlivca. Testy sa vyberajú vtedy, keď je očakávaný prínos väčší ako očakávaná škoda. Čistý prínos možno približne odhadnúť podľa:

$b_{n}=\Delta p\times r_{i}\times (b_{i}-h_{i})-h_{t}$

, kde:

bn je čistý prínos vykonania testu
Λp je absolútny rozdiel medzi pravdepodobnosťou podmienok (napr. chorôb) pred a po vykonaní testu, ktoré sa majú dosiahnuť testom. Hlavným faktorom takéhoto absolútneho rozdielu je sila samotného testu, ako sa dá opísať napríklad citlivosťou a špecificitou alebo pomerom pravdepodobnosti. Ďalším faktorom je pravdepodobnosť pred testom, pričom nižšia pravdepodobnosť pred testom vedie k nižšiemu absolútnemu rozdielu, čo má za následok, že aj veľmi silné testy dosahujú nízky absolútny rozdiel pri veľmi nepravdepodobných stavoch u jednotlivca (ako sú zriedkavé choroby pri absencii akéhokoľvek iného indikujúceho znaku), ale na druhej strane aj testy s nízkou silou môžu dosiahnuť veľký rozdiel pri veľmi podozrivých stavoch. Pravdepodobnosti v tomto zmysle môže byť potrebné posudzovať aj v kontexte stavov, ktoré nie sú primárnym cieľom testu, napríklad profilovo-relatívne pravdepodobnosti v diferenciálnej diagnostike.
ri je miera toho, aké veľké rozdiely v pravdepodobnostiach majú viesť k zmenám v intervenciách (napríklad k zmene z "žiadnej liečby" na "podanie nízkej dávky medikamentóznej liečby"). Napríklad, ak jediným očakávaným účinkom lekárskeho testu je zvýšenie pravdepodobnosti jednej choroby v porovnaní s inou, ale tieto dve choroby majú rovnakú liečbu (alebo sa nedá liečiť ani jedna z nich), potom je tento faktor veľmi nízky a test je z tohto hľadiska pre jednotlivca pravdepodobne bez hodnoty.
bi je prínos zmien v intervenciách pre jednotlivca
hi je škodlivosť zmien v intervenciách pre jednotlivca, napríklad vedľajšie účinky liečby
ht je škoda spôsobená samotným testom.

Niektoré ďalšie faktory, ktoré ovplyvňujú rozhodnutie, či sa má lekársky test vykonať alebo nie, zahŕňali: náklady na test, dostupnosť ďalších testov, potenciálne interferencie s následným testom (napríklad palpácia brucha potenciálne vyvolávajúca činnosť čriev, ktorých zvuky interferujú s následnou auskultáciou brucha), čas potrebný na test alebo iné praktické alebo administratívne aspekty. Možné prínosy diagnostického testu možno tiež porovnať s nákladmi na zbytočné testy a z nich vyplývajúce zbytočné následné kontroly a prípadne aj zbytočnú liečbu náhodných nálezov.

V niektorých prípadoch sa očakáva, že vykonávané testy nebudú mať pre testovanú osobu žiadny prínos. Namiesto toho môžu byť výsledky užitočné pre stanovenie štatistík s cieľom zlepšiť zdravotnú starostlivosť pre iných jednotlivcov. Pacienti môžu dať informovaný súhlas na podstúpenie lekárskych testov, ktoré budú prospešné pre iné osoby.

Očakávania pacientov

Okrem vyššie uvedených úvah o povahe lekárskeho testovania môžu k nesprávnym predstavám a neopodstatneným očakávaniam pacientov viesť aj iné skutočnosti. Medzi ne patria napr: Rôzne laboratóriá majú rôzne normálne referenčné rozsahy; opakovaním testu sa dosiahnu mierne odlišné hodnoty; "normál" je definovaný spektrom pozdĺž zvonovej krivky, ktorá je výsledkom testovania populácie, a nie "racionálnymi, vedecky podloženými fyziologickými princípmi"; niekedy sa testy používajú v nádeji, že sa niečo objaví, čo lekárovi napovie o povahe daného stavu; a zobrazovacie testy podliehajú chybnej ľudskej interpretácii a môžu ukázať "incidentalómy", z ktorých väčšina "je benígna, nikdy nespôsobí symptómy a nevyžaduje si ďalšie hodnotenie", hoci lekári vypracúvajú usmernenia na rozhodovanie o tom, kedy sa majú diagnostikovať incidentalómy.