Preskočiť na obsah

Väznica Leopoldov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Leopoldovská väznica)
Ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby Leopoldov
(Pevnosť Leopoldov)
Protiturecká pevnosť
historická budova
Vstup do leopoldovskej väznice
Štát Slovensko Slovensko
Región Trnavský kraj
Okres Hlohovec
Mesto Leopoldov
Súradnice 48°26′44″S 17°46′37″V / 48,44567852°S 17,776887417°V / 48.44567852; 17.776887417
Štátny znak SR Národná kultúrna pamiatka SR
ÚZPF[1]
 - číslo 928/1-7
 - dátum zápisu 17. 9. 1963
Poloha na Slovensku
Poloha na Slovensku
Poloha v rámci Trnavského kraja
Poloha v rámci Trnavského kraja
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
Pevnosť Leopoldov - rytina
Venované pamiatke nespravodlivo a protiprávne väznených komunistickým režimom v leopoldovskej väznici v roku 1999

Ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby Leopoldov (pôvodne pevnosť Leopoldov) je spolu s Ilavou najstaršia väznica na Slovensku.

Nachádza sa v meste Leopoldov v areáli bývalej pevnosti Leopoldov postavenej v rokoch 1665 - 1669 po páde pevnosti v Nových Zámkoch, dobytej pri ofenzíve Osmanskej ríše. Pevnosť bola postupne prestavaná na väznicu po roku 1855 na základe dekrétu cisára Františka Jozefa I. Niekoľko objektov pôvodnej pevnosti sa v nej dochovalo podnes (napr. Hrad, bývalá veliteľská budova, budova špitála a i.). Neslávne známou sa stala po februárovom prevrate v roku 1948, keď v nej československá komunistická vláda väznila politických väzňov. K najvýraznjším udalostiam patrí vzbura odsúdených r. 1990 a útek odsúdených spojený so zavraždením piatich príslušníkov ústavu.

V súčasnosti má kapacitu viac ako 1 400 obvinených aj odsúdených osôb. Patrí pod správu Zboru väzenskej a justičnej stráže.[2][3]

Pevnosť Leopoldov

[upraviť | upraviť zdroj]

Impulzom pre výstavbu pevnosti bol útok Osmanskej ríše a obsadenie pevnosti v Nových Zámkoch 26. septembra 1663. V rovnakom odbobí bola dobudovaná aj tzv. Nová pevnosť protitureckej pevnosti v Komárne.

Základný kameň pevnosti Leopoldov na vtedy barinatých a z vojenskostrategického hľadiska vhodných pozemkoch odkúpených cisárom od obcí Šulekovo, Červeník, Madunice, a Hlohovec bol slávnostne položený za prítomnosti ostrihomského arcibiskupa Juraja Lipaja 16. alebo 19. 9. 1665. Pomenovaná bola na počesť cisára Leopolda I. po latinsky Leopoldopolis, po nemecky Leopoldstadt (maď. Lipótvár, v ľudovej reči Opold, Leopold). Výstavba intravilánu pevnosti pokračovala aj po roku 1669. Stavbu projektoval osvedčený vojenský projektant Giuseppe Priam, dozoroval cisársky poľný maršal gróf Louis Raduit de Souches a viedol vojenský inžinier J. M. Arigsperger. Vedenie stavby po jeho smrti (zomrel asi týždeň po položení základného kameňa) prevzal vojenský inžinier Adolph Friedrich Ungarn.[4]

Pevnosť zaberá rozlohu 56 ha (intravilán cca 17,2 ha), obranné múry majú výšku 9,5 m. Postavená bola podľa zásad novotalianskej fortifikačnej školy, modifikovaných využitím progresívnych prvkov Daniela Speckleho zo staronemeckej školy. Protiturecká pevnosť, ktorá napokon výraznejšie nezasiahla do bojov s Turkami, [4]ma hviezdicový tvar, tvorí ju šesť bastiónov v tvare plochého pätuholníka, ktoré sú spojené kurtínou. Bastióny mali byť pomenované názvami Chigi (podľa občianskeho priezviska vtedajšieho pápeža), Ungeria, Boemia, Moravia, Silesia a Ustria (podľa geografických súčastí monarchie). Brány mali niesť názvy Porta Alessandrina a Porta Gonzaga. K ich oficiálnemu pomenovaniu napokon z nejasných dôvodov nedošlo.[5]

Medzi jednotlivými bastiónmi boli umiestnené ravlíny, vysunuté pevnôstky, ktoré mali zabezpečovať obranu priestoru medzi bastiónmi. Všetky vonkajšie obranné prvky vrátane ravelínov, vodnej priekopy a pevnôstky chrániacej stavidlá boli rozobrané a zrovnané s okolitým terénom po zmene pevnosti na väzenské zariadenie v 50. rokoch 19. storočia.[6] Pevnosť stavalo asi 3000 robotníkov z Bavorska a Moravy. Brániť ju mala spočiatku 500-členná posádka. Prvým veliteľom bol plukovník Joannes Micheal Rith.

Pevnosť patrila k najvýznamnejším fortifikačným objektov habsburgskej monarchie.

  • v rokoch 1674 – 1675 boli počas protirefornácie v pevnosti väznení protestantskí intelektuáli - z nich sa podarilo utiecť cestou na galeje do Neapola Jánovi Simonidesovi a Tobiášovi Masníkovi, ktorí pevnosť opísali v známom diele barokovej literatúry Väznenie vyslobodenie a putovanie... (Incarceratio, liberatio et perigrinatio...),
  • údajne už r. 1678 pevnosť obliehali Tököliho kuruci,
  • r. 1697 bola dva razy neúspešne obliehaná počas Tököliho povstania generálom M. Berčéním,
  • r. 1703 ju znovu bezvýsledne obliehali vojská M. Berčéniho, za Rákociho povstavia počas obliehania v rokoch 1704 a 1705 hrozilo, že pevnosť kapituluje pre nemožnosť zásobovať ju potravinami zvonka,
  • r. 1706 odolala obliehaniu vojsk Františka Rákociho,
  • v mierovom období sa po roku 1725 z pevnosti stalo skladisko vojenského materiálu,
  • v rokoch 1770 a 1783 Leopoldov navštívil cisár Jozef II. a zriadil tu vojenskú invalidovňu (lazaret),
  • v období protinapolenovskej mobilizácie bola pevnosť z rozhodnutia Jozefa II. uvedená do obranyschopného stavu, na začiatku 19. st.vzniklo niekoľko návrhov na jej modernizáciu, no žiaden sa nerealizoval,
  • r. 1848 pevnosť obsadili maďarskí povstalci, obliehali ju cisárske vojská a slovenskí dobrovoľníci, napokon ju maďarský veliteľ plukovník Kálmán Ordódy 2. februára 1849 odovzdal veliteľovi cisárskych vojsk poľnému podmaršalovi B. Šimuničovi (veliteľa K. Ordódyho neskôr vojenský súd potrestal väzením a jeho zástupcu L. Medňanského nechal obesiť neďaleko Bratislavského hradu).

Pevnosť a niektoré objekty v nej boli 17. septembra 1963 vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku.

V 50. rokoch 20. st. boli zničené všetky sakrálne pamiatky v pevnosti vrátane Kostola sv. Leopolda, mariánskeho stĺpa, archívu a múzea. [5]

Dejiny väznice 1855 – 1948

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 28. 10. 1855 cisár František Jozef I. podpísal dekrét o odkomandovaní vojenských vyslúžilcov a pretvorení pevnosti na cisársko-kráľovskú väznicu, prvým riaditeľom sa stal Johan Groller von Mildensee, dovtedajší riaditeľ donucovne vo Viedni (pevnosť sa čiastočne ako väznie používala aj dovtedy), začalo sa s prestavbou budov a odstraňovaním nepotrebných vojenských zariadení, polovica pevnosti bola prestavaná pre potreby bytov väzenskej stráže a administratívy, riaditeľský byt bol situovaný do bývalej veliteľskej budovy (dnes je tu knižnica a školské stredisko), druhá polovica bola určená na ubytovanie väzňov a dielne,
  • r. 1856 sa stala najväčším väzením v Rakúsko-Uhorsku, už vtedy v nej bolo 733 trestancov z horného Uhorska, Zadunajska i severného Talianska, spočiatku tu boli väznené aj ženy,
  • 1858 preberajú správu Milosrdné sestry sv. Vincenta z Garsternu z Rakúska, riaditeľka väznice – predstavená Friederika Baumgartnerová dala sňať väzňom okovy, zlepšila podmienky výkonu a stravovania trestu, znížila úmrtnosť z 150 na 50 trestancov za rok a vytvorila prvé známe vnútorné väzenské predpisy zvlášť pre odsúdených a zvlásť pre dozorcov,[3]
  • 1862 rehoľné sestry opustili Leopoldov, riaditeľom sa stal gróf János Fekete, šatenie a zamestnávanie väzňov preberájú do árendy súkromníci, vznikajú prvé vzbury väzňov (1865, 1866),[5]
  • 1870 správcom sa stal reformátor väzenského systému v strednej Európe Emil Tauffer, zaviedol tzv. írsky systém a vytvoril tzv. prechodný ústav (zanikol v 50. rokoch 20. st.), v roku 1877 ho poverili vedením chorvátskej väznice v Lepoglave,
  • počas 1. svetovej vojny (1914 – 1819) bolo v pevnosti väznených veľa Srbov a príslušníkov iných etník v katastrofálnych podmienkach,
  • po 1. svetovej vojne sa objekt pevnosti sčasti využíval ako väznica a čiastočne ako zemská vojenská zbrojnica,
  • počas 2. svetovej vojny sa areál využíval sčasti ako väznica s menšou kapacitou, po vojne sa čiastočne zmodernizoval (bola takmer úplne prestavná tzv. dozorcovská časť a vznikli tu výrobné prevádzky).

Dejiny po februári 1948

[upraviť | upraviť zdroj]

Leopoldov bol najmä v 50. rokoch 20. storočia spolu s pracovnými tábormi pri uránových baniach najhorším z väzenských zariadení v komunistickom Československu. Po roku 1946 do Leopoldova nastúpili za kolaboráciu ministri a exponenti slovenského štátu vrátane brata prezidenta Tisa a vojnoví zločinci.[5]

Po Akcii K (1950) tu boli väznené desiatky predstaviteľov cirkví vrátane biskupov, ale aj nekomunistickí politici (hlavne za Demokratickú stranu a Lidovú stranu), intelektuáli a básnici (Jan Zahradníček, Josef Kostohryz, Václav Renč, Ladislav Hanus, Anton Srholec a i.). Priamo vo väznici mala pobočku Štátna bezpečnosť a v neprehľadných časoch po tzv. súde s buržoáznymi nacionalistami sa sem okrem politikov (neskorší prezident ČSSR Gustáv Husák, povereník školstva a osvety Laco Novomeský a i.) do výkonu trestu dostali aj samotní funkcionári alebo spolupracovníci Štátnej bezpečnosti a napr. aj hlavný žalobca v procese proti prezidentovi Tisovi Anton Rašla.[5]

S politickými väzňami bolo zaobchádzané mimoriadne krutým spôsobom, bola im odopieraná lekárska starostlivosť a nutné lieky, boli systematicky porušované ich najzákladnejšie ľudské práva. Nezákonné vyšetrovaci emetódy boli zakázané až v rokoch 1953-54. Niektorí z nich zomreli v dôsledku krutého zaobchádzania a odoprenia nutnej liečby (okrem iných blahoslavení Pavol Peter Gojdič a Metod Dominik Trčka). V rokoch 1949 - 1951 pod správu väznice patrili aj dva pracovné tábory (tábory nútených prác) v Handlovej.[5] Z dôvodu odopierania základných ľudských práv vznikla 28. 8. 1955 vzbura väzňov.

Kapacita väznice pred rokom 1989 dosiahla 2600 obvinených.[3] Ešte v 80. rokoch bol v Leopoldove jeden oddiel odsúdených za tzv. protištátnu činnosť, ostatní väzni boli odsúdení za najrozmanitejšiu majetkovú kriminalitu, násilie a vraždy.

Vzbura väzňov v roku 1990

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvého marca 1990 po dlhšie eskalovanom napätí vypukla vo väznici hromadná vzbura väzňov, na ktorých sa nevzťahovala amnestia prezidenta Havla. Po rozsiahlom požiari viacerých objektov sa uvažovalo, že väznica prestane plniť svoj účel. Niektoré budovy boli napokon po čase zrekonštruované (napr. tzv. Hrad), iné boli zbúrané. Účastníkov zbury boli za rôzne trestné činy vymerané tresty v uhrne 345 rokov nepodmienečne.[5]

Masaker dozorcov a útek väzňov v 1991

[upraviť | upraviť zdroj]

23. novembra 1991 večer z väznice utieklo 7 extrémne nebezpečných zločincov, ktorí na úteku zavraždili 5 príslušníkov väzenskej stráže. Po bezprecedentnej tragédii väzenstvo začalo modernizovať bezpečnostné prvky.

R. 2004 bola po 4-ročnej rekonštrukcii odovzdaná najvýraznejšia a nastaršia budova pevnosti, tzv. Hrad, ktorý vyhorel počas vzbury v roku 1990.

Čiastočný zoznam exponovaných predstaviteľov, ktorí zomreli v Leopoldove

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Register nehnuteľných NKP [online]. Bratislava: Pamiatkový úrad SR, [cit. 2015-12-18]. Dostupné online.
  2. ↑ Organizačné zložky Zboru väzenskej a justičnej stráže [online]. Bratislava: Zbor väzenskej a justičnej stráže, [cit. 2011-10-26]. Dostupné online.
  3. ↑ a b c HLADKÝ, Juraj a kol.. Samostatné slovenské väzenstvo. 2. vyd. Bratislava : Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, 2019. ISBN 978-80-972856-3-0. S. 158.
  4. ↑ a b HLADKÝ, VONDROVSKÝ, Juraj, Ivo. Sta viator. Kapitoly z dejín Leopoldova. Zv. 1. 2. vyd. Leopoldov : Mesto Leopoldov, 2017. ISBN 978-80-972831-9-3. S. 33 - 42.
  5. ↑ a b c d e f g HLADKÝ, Juraj a kol.. Príbeh Leopoldova. História a súčasnosť pevnosti a väznice. 2. vyd. Leopoldov : Mesto Leopoldov, 2018. ISBN 978-80-973056-0-4. S. 104.
  6. ↑ HLADKÝ, Juraj. Sta viator. Kapitoly z dejín Leopoldova. Zv. 2. 1. vyd. Leopoldov : Mesto Leopoldov, 2016. ISBN 978-80-972419-6-4. S. 31 - 32.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Väznica_Leopoldov&oldid=7938443“