Leví dvor

Leví dvor (čes. Lví dvůr) je budova čp. 51/IV situovaná nad Jelenou priekopou, na nároží ulíc Mariánské hradby a U Prašného mostu 6; na východ obrátená do Kráľovskej záhrady Pražského hradu. Je súčasťou národnej kultúrnej pamiatky Pražský hrad. V súčasnosti slúži ako reštaurácia a kaviareň.

Dejiny

Jeho minulosť siaha až do obdobia renesancie, keď ho v Královskej záhrade, na starších základoch medvedieho dvora dal postaviť cisár Rudolf II. v rokoch 1581–1583 a v roku 1593 rozšíriť. Hlavným architektom bol Ulrich Avostalis, tiež Ulrico Aostalli de Sala.

Od konca 17. storočia chov zvierat v Levom dvore začal upadať, písomná správa z roku 1740 informuje o odvoze posledného medveďa. Koncom 18. storočia tu záhradník Adam Utz zriadil krčmu. V rokoch 1967 - 1972 bol v jadre renesančný objekt adaptovaný na reštauráciu so záhradkou v miestach, kde kedysi býval výbeh šeliem.

Príbehy

O budove sa zachovalo niekoľko príbehov.

• Napríklad o tom, že cisár Rudolf II. nechal obzvlášť opatrovať leva s menom Mohamed (dar tureckého sultána), ktorý mal podľa Keplerovo horoskopu (hvezdár Tycho de Brahe) pri svojom zrodení rovnakú konšteláciu hviezd ako sám cisár. Pravdou je, že cisár zomrel len niekoľko dní po skone svojho obľúbeného leva. Starala sa o neho vzácna pani Laurecína, ktorá vraj po cisárovej smrti obetovala svoj majetok, aby zvieratá udržala nažive.^{[chýba zdroj]}
• Príbeh o dáme, ktorá upustila do klietky s levmi rukavičku a o gavalierovi Františkovi, ktorý jej ju priniesol späť, zveršoval Friedrich Schiller v básni Rukavička.

Rekonštrukcia

Dom zaujíma v areáli Pražského hradu excelentné postavenie. V priebehu storočí sa prispôsoboval rôznym účelom. Najskôr to bolo miesto na chov exotických zvierat. V päťdesiatych rokoch začali čiastkové rekonštrukčné práce, ktoré boli s dlhými prestávkami dokončené na začiatku sedemdesiatych rokov. Táto rekonštrukcia premenila objekt na známu reštauráciu.

Po politických zmenách v roku 1989 vznikla na hrade nová koncepcia života a rozvoja českých panovníkov, podľa ktorej mal Leví dvor získať nového nájomcu a zároveň mal byť z valnej časti rekonštruovaný. K tomu aby mohol slúžiť ako reštaurácia, bolo potrebné vyriešiť jeho prevádzkové zázemie. Táto, zatiaľ posledná rekonštrukcia bola realizovaná v júli 1994 až máji 1995. Autormi boli Josef Pleskot a Radek Lampa. Bola pri nej odstránená väčšina veľmi negatívnych zásahov z minulej rekonštrukcie, niektoré však boli s úctou ponechané ako doklad jednej historickej vrstvy. Vcelku bol obnovený dispozičný jednotrakt odstránením priečok tvoriacich nezmyselné chodbičky a malé komôrky. Celá dispozícia bola obrátená k pôvodnej jednoznačnosti a určitej monumentalite. Nová prístavba kuchyne pozdĺž renesančnej hradiacej steny umožnila oslobodenie historickej budovy od zaťažujúcich technológií a účelne spojila doteraz odľahlé priestory. Navyše nechala vzniknúť vcelku súdobej stavbe - sklenené kafe-terasy s pohľadom do kráľovskej záhrady a na severnú fasádu Katedrály sv. Víta.

Fasáda dostala novú farbu, bola obnovená v pôvodnej priestote. Plastické šambrány okolo okien boli odstránené a obnovené okná boli umiestnené s lícom fasády. Všetky komínové hlavice boli voľne upravené podľa vzoru pôvodných. Komíny už samozrejme nesúžia k odvodu spalín z kúrenia, ale majú využitie pre vzduchotechnické účely. Celkom premenený alebo skôr rehabilitovaný bol dvorček, ktorý získal novú podobu prístavbou kuchyne a novou dlažbou.

Celá rekonštrukcia bola vedená ideou „levích tém“ - motívov a legiend. Cesta doviedla autorov rekonštrukcie až do starovekého Egypta, kde boli motívy s levmi a zvieracími motívmi často používané. Materiály, s ktorými sa pracovalo, majú spoločnú podstatu. Bolo použité dubové drevo, tehelná dlažba, čierna oceľ, dlažby z pieskovcových plátov a pod. Farebnosť je daná farbami použitých materiálov.

Literatúra

• Emanuel POCHE, Prahou krok za krokem. 2. vy. Panorama : Praha 1987, s. 112–113