Louis Claude de Saint-Martin

Louis Claude de Saint-Martin
francúzsky filozof
Dielo
Ovplyvnil	inšpiroval vznik Martinizmu
Osobné informácie
Narodenie	18. január 1743 Amboise, Francúzsko
Úmrtie	14. október 1803 (60 rokov) Aulnay, Francúzsko
Vierovyznanie	kresťan, katolík
Poznámky	prekladateľ, rosikrucian, teozof, filozof a mystik
Odkazy
	Louis Claude de Saint-Martin (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Francúzsky portál  Biografický portál

Louis-Claude de Saint-Martin (* 18. január 1743, Amboise – † 14. október 1803, Aulnay) bol francúzsky filozof, známy ako le philosophe inconnu („neznámy filozof“), pod týmto menom boli publikované jeho práce; mal vplyv na vývoj mystiky a evolúciu modernej mysle. Stal sa inšpiráciou pre založenie Martinistického rádu.

Louis-Claude de Saint-Martin viedol mierny a bezúhonný život uprostred ukrutností Francúzskej revolúcie. Bol skutočným rosikruciánom, teozofom a Adeptom. Jeho doba bola svedkom ľudského utrpenia, degradácie a rozkladu v takej miere, že mnohí sa stali cynickými a nihilistickými. Saint-Martin pokojne upozorňoval na „službu človeka“, jeho nesmrteľnú prirodzenosť a božský osud, pričom na svojom živote dával príklad, že v čase chaosu možno vnímať nadčasové pravdy.

Léonce de Saint-Martin, skladateľ a organista bol vzdialeným príbuzným Louisa-Clauda de Saint-Martin.

Životopis

Saint-Martin sa narodil v Amboise v rodine pochádzajúcej z nižšej šľachty v strednom Francúzsku, kde jeho rodný dom stojí ešte dodnes. O jeho rannom živote nie je veľa známe.

Symbol Martinistickeho rádu.

Výchova, ktorú dostal od nevlastnej, zato osvietenej matky (jeho biologická matka Louis Tournze bola dcérou François Tournzera , dôstojníka jeho kráľovskej výsosti, zomrela keď bol ešte dieťa) v ňom od detstva podporovala rozvoj ušľachtilých citov a veľkú citlivosť duše. Chlapec sa vzdelával v Collège de Pontlevoy, kde so záujmom čítal mnohé knihy o kresťanskej mystike. Jedna z nich, ktorá naňho urobila mimoriadny dojem, bola kniha Jacquesa Abbadieho Art de se connaître soi-même (Umenie spoznať sám seba, 1692). Tradícia hovorí, že približne v pätnástich rokoch sa stretol s grófom de Saint Germain, ktorý sa usadil na zámku Chambord niekoľko míľ od Amboise.

Rodný dom neznámeho filozofa.

Na želanie svojho otca ako štúdium a neskôr aj povolanie si zvolil právo. Po štúdiu právnej vedy sa Saint-Martin stal kráľovským advokátom na najvyššom súde v Tours, ale jeho záujem o korene ľudskej spravodlivosti prevážil nad toleranciou voči súdnym formalitám. Toto povolanie ho neoslovilo a vďaka podpore vplyvného priateľa vojvodu Étienne-François de Choiseul, guvernéra Tourainde a Ministra vojny, sa mu podarilo získať ďalšie miesto v roku 1765 (vo veku 22 rokov) keď vstúpil do armády kde bol vymenovaný za podporučíka v pluku Foix, ktorý sa vtedy nachádzal v Bordeaux. Vojenská kariéra v tom čase musela poskytnúť veľa voľného času, keďže Louis-Claude de Saint-Martin si ju vybral s cieľom získať viac času na svoje ezoterické štúdium. Rovnakú myšlienku mal neskôr aj Fabre d'Olivet. Počas pôsobenia v posádke v Bordeaux sa prostredníctvom jedného zo svojich priateľov z dôstojníckeho kruhu, kapitána de Grainville, dostal k učeniu rosikruciana, teozofa a divotvorcu Martinèza de Pasqually, zvyčajne označovaného za portugalského Žida (hoci neskorší výskum odhalil, že pravdepodobne išlo o španielskeho katolíka), ktorý vyučoval mystiku vychádzajúcu zo židovsko-kresťanskej kabali a teozofie a založil tajný rád s magickými a teurgickými obradmi Ordre des chevaliers maçons elus coëns de l´universe – Rád slobodomurárskych rytierov vyvolených kňazov sveta, skrátene Elus cohen.

Okolo septembra 1768 bol Saint-Martin zasvätený do Martinezovho rádu Vyvolených kňazov. Prítomnosť jeho učiteľa a jeho učenia na Saint-Martina hlboko zapôsobili, že jeho vážnosť a oddanosť svojmu učiteľovi ho vyniesli na čelo školy keď Pasqually musel odcestovať do Santo Dominga v Dominikánskej republike. Od roku 1768 do roku 1771, Saint-Martin pracoval v Bordeaux ako tajomník Martineza de Pasqually. Hoci škola vyučovala najvyššie etické zásady, jej záujem o praktické okultné sily sa zdal Saint-Martinovi nebezpečne predčasný pre duchovný pokrok jej členov, hoci medzi nimi boli aj gróf d'Hauterive, abbé Fournie, markíza de la Croix a pravdepodobne aj Cazotte. Učenie a obrady rádu mu napokon poskytli základné filozofické témy, ktoré ďalej rozvíjal vo všetkých svojich dielach.

V roku 1771 Saint-Martin opustil armádu a stal sa kazateľom mystiky. Potom ako v roku 1774 v Port-au-Prince zomrel Pasqually, Saint-Martin sa presťahoval do Lyonu, kde žil s ďalším žiakom Martinèsa de Pasqually, Jeanom-Baptistom Willermozom. Jean-Baptist Willermoz v roku 1778 vytvoril Rektifikovaný škótsky obrad (RER), ktorý praktizovali mnohí slobodomurári a v ktorom mal odovzdať podstatu Martinèsovej teozofie.

Počas pobytu u Willermoza napísal Saint-Martin svoju prvú knihu Des erreurs et de la vérité, ou les Hommes rappelés aux principes de la science (O omyloch a pravde alebo Muži pripomínajú princípy vedy). V tomto diele Saint-Martin oponoval Boulangerovej téze, že náboženstvo vzniklo z primitívneho strachu človeka z prírodných katastrof. Pravda je taká, zdôrazňoval Saint-Martin, že „pri prvom pohľade, ktorý človek upriami na seba samého, bez problémov pochopí, že musí existovať veda alebo zjavný zákon pre jeho vlastnú prirodzenosť“. Keď táto kniha v roku 1775 vyšla, autor bol v Paríži a už sa stal „neznámym filozofom“, ktorým pre svojich nasledovníkov aj zostal.

Po cestách po Taliansku a usadení sa vo Versailles vo svojom druhom diele Tableau naturel des rapports qui unissent Dieu, l'Homme et l'univers (Prirodzený obraz vzťahu medzi Bohom, človekom a vesmírom, 1782) pokračoval a rozšíril svoje učenie o omyloch. Podrobne opisuje vzťahy a analógie, ktoré existujú medzi rôznymi úrovňami bytia. Vďaka správnemu pochopeniu korelácií môže vôľa pozdvihnúť človeka na vyššie úrovne sebavedomej jednoty. Toto úsilie sa musí uskutočniť v duchu odriekania a sebaobetovania. Inak nás neprestanú fascinovať hrubé relativity, ktoré nás zväzujú v padlom stave.

Od tohto obdobia sa Saint-Martin odvrátil od aktívnych techník mágie a uberal sa čoraz viac „vnútorným“ smerom: „Opravár“ (le Reparateur) mu podľa neho ukázal cestu k priamemu kontaktu s božstvom prostredníctvom modlitby.

Po vydaní tohto diela Saint-Martin cestoval medzi Parížom (kde si Mesmer získal veľkú pozornosť) a Lyonom a taktiež podnikol záhadnú návštevu Ruska. Vďaka svojim konverzačným schopnostiam bol vítaný v parížskych salónoch, ale jeho horlivosť ho priviedla do Talianska a Švajčiarska, ako aj do ostatných hlavných miest Francúzska. Nikdy sa neoženil, ale zdá sa, že bol mimoriadne fascinovaný ženami a v skutočnosti sa o ňom rozprávali rôzne škandalózne príbehy, z ktorých niektoré sa týkali rôznych dvorných žien francúzskej šľachty.

Vo februári 1784 Saint-Martin vstúpil do „Spoločnosti harmónie“ v Paríži. V roku 1787 sa na ceste do Londýna stretol s Williamom Lawom. V rokoch 1788 až 1791 žil v Štrasburgu, kde sa zoznámil s barónom Karlom Göranom Silfverhjelmom, synovcom Emanuela Swedenborga. Jeho pobyt v Štrasburgu možno považovať za historickú udalosť keď sa v roku 1788 zoznámil so Charlotte de Boecklin, ktorá ho oboznámila so spismi Jakoba Böhmeho. Tie ho ovplyvnili natoľko, že v júli 1790 vystúpil zo slobodomurársko Rektifikovaného škótskeho rítu a požiadal Jeana-Baptistu Willermoza, aby jeho meno vymazal zo všetkých slobodomurárskych registrov. V roku 1792 si Saint-Martin začal dopisovať so švajčiarskym filozofom Nikolausom Antonom Kirchbergerom baronom z Liebisdorfu.

Obdobie francúzskej revolúcie (1789 – 1799)

Saint-Martin vnímal Francúzsku revolúciu ako dočasný trest zoslaný Prozreteľnosťou kvôli úpadku šľachty a cirkvi a neváhal stáť na stráži pred Le Temple, ktorý sa stal väzením pre kráľovskú rodinu. Louis Blanc mu vo svojej Histoire de la Révolution (Dejiny revolúcie) dokonca neprávom pripísal slávne heslo Francúzskej republiky: Liberté, Égalité, Fraternité (Sloboda, rovnosť, bratstvo). Robert Amadou vydal na túto tému osobitné číslo časopisu Renaissance traditionnelle, v ktorom veľmi vyčerpávajúcim argumentom dokázal tento omyl.

Počas krvavých bojov 10. augusta 1792 bol Saint-Martin v Paríži, keď k tamojším udalostiam si poznamenal „Ulice v blízkosti domu, v ktorom som býval, boli bojiskom.“ Napriek tomu Saint-Martin ošetroval ranených a prešiel cez bojovú líniu, aby sa postaral o svoju sestru. Bol svedkom hrôz páchaných v mene hesla „Liberté, Égalité, Fraternité“

Ako šľachtic bol Saint-Martin potom počas Francúzskej revolúcie zatknutý a internovaný len preto, že bol rodený gentleman a jeho majetok bol skonfiškovaný. Neskôr ho oslobodili miestni úradníci, ktorí chceli, aby sa stal učiteľom.

Pokračoval v písaní a v roku 1792 vydal novú knihu Le Nouvel Homme (Nový človek). O dva roky neskôr bol poverený odísť do rodného Amboise kde mal preskúmať archívy a knižnice kláštorov v tomto regióne a vypracovať príležitostné správy na túto tému.

Krátko nato bol vymenovaný za profesora na École Normale v Paríži, v dôsledku čoho sa teraz usadil v tomto meste. Tam sa v januári 1803 zoznámil so Chateaubriandom, ktorý spisy Saint-Martina nadšene obdivoval, ale ktorý, ako sa zdá, prijal mystika s obvyklým povýšeneckým chladom.

Smrť neznámeho filozofa

Saint-Martin bol vychovaný ako prísny katolík a vždy zostal spätý s cirkvou, hoci jeho prvé dielo O omyloch a Pravde bolo katolíckou cirkvou zaradené na index zakázaných kníh. Jeho celoživotná práca náhle skončila počas pobytu v dome priateľa senátora Lenoir-Laroche v Aulnay neďaleko Paríža keď dostal apoplektický záchvat a tak v dňoch 13. až 14. októbra 1803 zomrel. Po jeho smrti sa zistilo, že po sebe zanechal značné množstvo rukopisov, z ktorých niektoré boli vydané vykonávateľmi jeho poslednej vôle v roku 1807.

Životne dielo

Saint-Martin ako prvý preložil spisy Jakoba Böhmeho z nemčiny do francúzštiny. Svoje neskoršie roky venoval takmer výlučne tvorbe svojich hlavných diel a prekladom Böhmeho. Z jeho publikovaných listov vyplýva, že sa zaujímal o špiritizmus, biomagneticku liečbu, magické evokácie a diela Emanuela Swedenborga.

Po dielach L'Homme de désir (Človek túžby, 1790), potom Le Nouvel Homme a Ecce homo (Nový človek a Hľa človek, určenom na poučenie vojvodkyne Bathildy z Bourbonu), ktoré vyšli v roku 1792, písal najmä pod vplyvom Böhmeho, ktorého učenie zlúčil s učením svojho „prvého učiteľa“ Martinèsa de Pasqually.

V tom istom čase (1739 – 1799) začal svoju slávnu teozofickú korešpondenciu s bernským Niklausom Antonom Kirchbergerom, členom panovníckej rady Bernskej republiky. Pokračoval v písaní ďalších diel z ktorých najprepracovanejším je nepochybne Le Ministère de l'homme-esprit (Služba duchovného človeka, 1802), ktoré najlepšie zosúlaďuje Böhmeho učenie s učením Martinèsa de Pasqually. V tomto období preložil Böhmeho knihy a tieto preklady aj vydal.

Jeho hlavné diela sú Lettre à un ami, ou Considérations philosophiques et religieuses sur la révolution française (List priateľovi alebo filozofické a náboženské úvahy o Francúzskej revolúcii), Éclair sur l'Association humaine (Blesk na ľudské združenie), L'Esprit des choses ou Coup d'œil philosophique sur la nature des êtres et sur l'objet de leur existence (Duch vecí alebo Filozofický pohľad na podstatu bytostí a predmet ich existencie) a Le Ministère de l'Homme-Esprit (Služba duchovného človeka).

Ďalšie pojednania (1807) vyšli v jeho Œuvres posthumes (Posmrtné diela). Žiadne z jeho publikovaných diel nemali uvedené skutočne meno autora až do jeho smrti.

Životná filozofia a svetonázor

Saint-Martin považoval Francúzsku revolúciu za kázanie v praxi, ak nie naozaj za miniatúru posledného súdu. Jeho ideálnou spoločnosťou bola prirodzená a duchovná teokracia, v ktorej by Boh vyzdvihol výnimočných a nadaných ľudí, ktorí by sa považovali prísne za božských splnomocnencov na vedenie ľudu. Všetky cirkevné organizácie mali zaniknúť a uvoľniť miesto čisto duchovnému kresťanstvu založenému na tvrdení, že nad rozumom je nadradená schopnosť morálneho zmyslu, z ktorej čerpáme poznanie Boha. Boh existuje ako večná osobnosť a stvorenie je presahom božskej lásky, ktorá sa nedokázala udržať. Ľudská duša, ľudský intelekt alebo duch, duch vesmíru a živly alebo hmota sú štyri stupne tohto božského vyžarovania, pričom človek je bezprostredným odrazom Boha a príroda zasa odrazom človeka. Človek však klesol zo svojho vysokého stavu a hmota je jedným z dôsledkov jeho pádu. Ale božská láska, spojená s ľudstvom v Kristovi, vykoná konečnú reintegráciu.

Vplyv na súčasnosť

Obdivovatelia jeho diela vytvorili už v 18. storočí skupiny Priateľov Saint-Martina, ktoré sa neskôr stali známymi ako Martinisti.

Bibliografia

• 1775: Des Erreurs et de la Vérité (O omyloch a Pravde)
• 1782: Tableau naturel des rapports qui unissent Dieu, l'Homme et l'Univers (Prirodzený obraz vzťahov medzi Bohom, človekom a vesmírom), vyd. Malvern, česky 2016
• 1789 – 1803: Mon portrait historique et philosophique, (Môj historický a filozofický portrét)
• 1790: L'Homme de Désir, (Človek túžby)
• 1792: Le Nouvel Homme, (Nový človek, Povinné čítanie, dobrý úvod do diela neznámeho filozofa)
• 1792: Ecce Homo (Hľa človek)
• 1795: Lettre à un ami, ou Considérations philosophiques et religieuses sur la révolution française (List priateľovi alebo filozofické a náboženské úvahy o Francúzskej revolúcii)
• 1797: Éclair sur l'association humaine, (Blesk na ľudské združenie)
• 1799: Le Crocodile, ou la guerre du Bien et du Mal (Krokodíl alebo vojna dobra a zla)
• 1799: L'Esprit des choses ou Coup d'œil philosophique sur la nature des êtres et sur l'objet de leur existence (Duch vecí alebo Filozofický pohľad na podstatu bytostí a predmet ich existencie)
• 1802: Le Ministère de l'Homme-Esprit, (Služba duchovného človeka), vyd. Vodnář, edice Bibliotheca Horev, česky (2022)

Preklady Jacoba Böhma

• 1802: Les Trois Principes de l'Essence divine, ou de l'engendrement éternel sans origine, (preklad Jacob Böhme, Tri princípy božskej podstaty, alebo večného vzniku bez pôvodu)
• 1807: Quarante questions sur l'Origine, l'Essence, l'Être et la Propriété de l'Âme, et sur ce qu'elle est d'éternité en éternité, Bibliotheca Esoterica, (preklad Jacob Böhme, Štyridsať otázok o pôvode, podstate, bytí a vlastnostiach duše a o tom, čo je od večnosti do večnosti)
• 1809: De la Triple Vie de l'Homme, selon le Mystère des Trois Principes de la Manifestation divine, (preklad Jacob Böhme, O trojitom živote človeka podľa tajomstva troch princípov božského prejavu)

Vydané diela po smrti Saint-Martina

• 1807: Le Temple du coeur: Oeuvres posthumes (Chrám srdca: posmrtné diela)
• 1843: Les Nombres (Čísla)
• 1862: La Correspondance Inédite De L.C. De Saint-Martin ... Et Kirchberger, Baron De Liebistorf (Teosofická korešponencia medzi Saint-Martin a baron Kirchberger z rokov 1792 – 1797)
• 1991: Mon livre vert (Moja zelená kniha)
• ?: Dix Prières (10 modlidieb)

Literatúra

• NAKONEČNÝ, Milan. Martinismus. Doktrina – historie – organizace (učení Neznámého filosofa). 1. vyd. Brno : TOM, 1991. 56 s. ISBN 80-900802-1-9.
• NAKONEČNÝ, Milan. „Neznámý filosof“ Louis-Claude de Saint-Martin : (Martinismus kdysi a nyní). 1. vyd. Praha : Malvern, 2007. 105 s. ISBN 978-80-86702-25-4.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Louis Claude de Saint-Martin

Externé odkazy

• Lous-Claude de Saint-Martin Martinismus od počiatku do súčasnosti – video na youtube