Maria Gulovichová Liuová
| Mária Gulovichová Liu | |
| slovenská učiteľka, účastníčka hnutia odporu Druhej svetovej vojny | |
| Narodenie | 19. október 1921 Litmanová, Prvá česko-slovenská republika |
|---|---|
| Úmrtie | 25. september 2009 (87 rokov) Kalifornia, USA |
Maria Gulovichová Liuová, rodená Mária Gulovičová (* 19. október 1921, Litmanová, Česko-Slovensko – † 25. september 2009, Kalifornia, USA) bola slovenská učiteľka, ktorá sa zúčastnila na podzemnom hnutí odporu počas druhej svetovej vojny. Bola vyznamenaná Bronzovou hviezdou za hrdinskú a odvážnu službu ako agentka amerického OSS a Britskej tajnej služby v nacistami okupovanom teritóriu Slovenska počas zimy 1944 – 1945.[1]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Mária Gulovichová sa narodila v Litmanovej blízko obce Jarabina v roku 1921. Slovensko bolo vtedy súčasťou Prvej česko-slovenskej republiky. Otec bol gréckokatolícky kňaz, matka učiteľka základnej školy. Absolvovala Gréckokatolícke lýceum pre učiteľov v Prešove. V roku 1940 sa stala učiteľkou základnej školy v Jarabine, neskôr v obci Hriňová.[1]
Gulovičová pokračovala v učení aj po okupácii Slovenska Nemeckom v roku 1939. Na začiatku roku 1944 ju požiadal jej židovský priateľ Július Goldberger, aby skryla pred Nemcami jeho sestru a jej päťročného syna. Od apríla do júna 1944 ich skrývala v budove školy v Hriňovej.[1]
Po tom čo ich niekto udal, prišiel Gulovičovú vypočuť dôstojník slovenskej armády Milan Polák, ktorý bol zhodou okolností účastníkom protifašistického odboja a pomohol jej. Dôstojník bol ochotný nájsť lepší úkryt pre ženu a jej syna za podmienky, že Gulovičová sa stane kuriérkou antifašistického odboja. Okamžite to prijala a presťahovala sa do Banskej Bystrice, kde sa stala krajčírkou v rodine sympatizujúcej s odbojom. Robila kuriérku pod krycím menom, jej riadiacim dôstojníkom bol počas tohto obdobia kapitán Milan Polák.[1]
Jej prvou úlohou bolo prepašovať krátkovlnnú vysielačku vlakom ukrytú v kufri. Príslušníci Gestapa však zastavili vlak a zahájili prísnu prehliadku batožiny. V roku 1989 pri jednom rozhovore Gulovičová popísala incident nasledovne: „Bola to skupina dôstojníkov Wehrmachtu, ktorá obsadila kupé a flirtovala so mnou, čo som opätovala. Hovorili: Slečna – hovorila som nemecky vtedy – chcete sedieť s nami? Urobili mi miesto v ich kupé a jeden dôstojník mi pomohol niesť kufor, v ktorom som mala vysielačku. Gestapo potom zasalutovalo a odišlo.“[1][2]
Pretože dobre ovládala päť rečí (rusky, maďarsky, slovensky, nemecky a trochu anglicky), Gulovičová začala pracovať v odboji ako prekladateľka. Keď na konci augusta 1944 začalo Slovenské národné povstanie, pracovala na povstaleckom území ako prekladateľka dokumentov zo slovenčiny do ruštiny pre Sovietsku vojenskú rozviedku.[2]
Počas leta 1944 Gulovichová prekladala pre amerických príslušníkov misie OSS operujúcich v Nízkych Tatrách, kam bola pridelená veliteľom povstania generálom Viestom. V rámci svojej práce sa podieľala na záchrane havarovaných amerických letcov.[2]
V októbri 1944 Nemci potlačili povstanie a Gulovičová utiekla do hôr, kde povstalci a spolu s nimi aj americká misia ustúpili pred Wehrmachtom. Misia amerického OSS bola vedená poručíkom J. Holtom Greenom, v civile americkým podnikateľom s bavlnou, do ktorej patrili niektorí agenti OSS, 18 letcov a korešpondent Associated Press-u Joe Morton. Američania požiadali Máriu aby im robila tlmočníčku a sprievodkyňu pri úteku z Nemcami okupovaného teritória. Gulovičová prijala a pomáhala im potajomky prejsť cez slovenské hory.[2]
Neskôr rozprávala ako si vymyslela kryciu story pri vstupe do jednej dediny: „Chcela som povedať, že hľadám môjho evakuovaného brata… a v závislosti od odpovede som chcela nadviazať rozhovor alebo povedať ďakujem a odísť. Iróniou bolo, že ak bol niekto komunista, nemohla som mu veriť.“ Pri viacerých príležitostiach bola konfrontovaná s nemeckými vojakmi a jeden z agentov OSS neskôr povedal, že to prekonávala s dôvtipom, ľstivosťou a svojou znalosťou nemčiny. Američania sa snažili vyhnúť zajatiu pred elitnou jednotkou nemeckých agentov, ktorú poslali aby ich našla. Jednotky SS prečesávali priestor vidieka prehľadávajúc aj dediny a hľadali sympatizantov partizánov a židov, hľadajúc zároveň spojeneckú misiu.
Príchodom zimy Gulovičovú a misiu zachytila búrka na vrchu Ďumbier, najvyššom vrchu Nízkych Tatier. Neskôr povedala, že vietor bol taký silný, že ich odvieval. Obočie a vlasy mali zmrznuté do cencúľov. Udržiavali sa stále v pohybe míňajúc skupinu 83 partizánov, ktorá zamrzla v horách.[2]
V decembri 1944 celá skupina prečkala v horskej chate Na Homôľke pri obci Polomka dva týždne, plánujúc odísť na Štedrý deň. Museli však počkať ešte deň na proviant zhodený lietadlom. 26. decembra 1944 Gulovičová a štyria členovia misie (dvaja Briti a dvaja Američania) opustili chatu a šli hľadať stravu a lieky. V čase ich neprítomnosti chatu prepadla nemecká špeciálna jednotka Abwehrgruppe 218, tiež nazývaná Edelweiss.[3] Šestnásť členov misie, vrátane reportéra agentúry AP, zajali a neskôr v obci Kremnička popravili.[4] Gulovičovej skupina sa vyhla zajatiu a pokračovala ešte deväť týždňov k sovietskej frontovej línii. Mária povedala, že celý čas neboli v bezpečí, museli sa premiestňovať každú noc a trpeli mrazom. Ona sama mala vážne omrzliny na nohách, ale odmietla vyhľadať lekársku pomoc. Nemci mali číslo jej identifikačnej karty a hneď by ju zistili. Naďalej radšej riskovala svoj život v horách ako koncentračný tábor.[2]
Gulovičová prišla do Bukurešti 1. marca 1945, odkiaľ odletela do centrály OSS v Taliansku. Dostala armádny status a tak mohla byť za svoje služby platená. Bola pridelená ako tlmočníčka do Prahy, kde stretla Allena Dullesa, dôstojníka OSS, ktorý sa stal neskôr riaditeľom CIA.
Dulles spolu so šéfom OSS Williamom Donovanom zariadili, že mohla emigrovať do USA, kde jej umožnili štúdium na Vassar College. Povedala, že sa necítila vo Vassare na správnom mieste a že žasla z toho množstva jedla, ktoré videla.
Pocty a vyznamenania
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1946 Donovan Máriu Gulovičovú osobne dekoroval vyznamenaním Bronzovej hviezdy na ceremónii konanej na Vojenskej akadémii Spojených štátov vo West Pointe.
V septembri 1946 publikovali v Los Angeles Times o nej článok.
Mária dostala v roku 1952 americké občianstvo, odsťahovala sa do mesta Oxnard v Kalifornii a pracovala veľa rokov ako agentka s nehnuteľnosťami vo Ventura County. Bola dvakrát vydatá, z prvého manželstva má dve deti: Edmunda Pecka a Lynn S. Peckovú. Druhýkrát sa vydala za Hansa P. Liu.
V roku 1989 bola Mária Gulovičová a iné ženy, ktoré slúžili v OSS, poctené na slávnostnej večeri pre „Dámy z OSS“ vo Washingtone D.C.. Počas večere poskytla rozhovor pre The Washington Post a objavila sa v televíznom programe.
Osudy rodiny Gulovičovcov
[upraviť | upraviť zdroj]Počas anabázy Márie a americko-britskej vojenskej misie jej sestru Martu Gulovičovú popravilo Gestapo. Keď hľadali Máriu, vtrhli do domu Gulovičovcov a kvôli Máriinej účasti v odboji chceli odvliecť jej otca. Nahradila ho Marta, aby sa mal kto starať o päť mladších sestier. Tragédia sa odohrala na Vianoce 1944, v čase, keď Mária odchádzala z chaty so štyrmi členmi misie hľadať potraviny a lieky a Einsatzkomando 14 väčšinu misie zajalo.
Máriin otec, kňaz Edmund Gulovič, odmietol podpísať v roku 1950 prestup na pravoslávnu vieru. Odsúdili ho na dva roky nútených prác, jeho manželka zatiaľ dostala príkaz vysťahovať sa z fary i s deťmi. Na Slovensko sa vrátili z emigrácie až v 60-tych rokoch.[5]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e Los Angeles Times
- ↑ a b c d e f wikivisually.com
- ↑ Potocký, P.. Slovenskí dobrovoľníci v špeciálnych jednotkách Otta Skorzenyho II. [online]. druhasvetova.sk, 01.10.2006, [cit. 2013-08-26]. Dostupné online.
- ↑ Múzeum SNP [online]. [Cit. 2011-02-04]. Dostupné online. Archivované 2013-10-02 z originálu.
- ↑ Lukáš Krivošík: Mária Gulovichová, článok v časopise .týždeň 51-52/2010
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Maria Gulovich Liu na anglickej Wikipédii.