Múzejná dokumentácia

Múzejná dokumentácia patrí k základným odborným činnostiam vykonávaným v múzeu. Zbierkové predmety ako nositelia muzeality sú dokladmi o vývine prírody a spoločnosti. Mali by predstavovať originálne, autentické dokumenty a mali by byť doplnené o náležité vedecké zdokumentovanie.

Pod týmto pojmom rozumieme nepretržité, obsiahle a systematické spracovanie a uloženie dokumentov a údajov, týkajúcich sa predmetu dokumentácie a jeho minulých a terajších vzťahov. Na to, aby sa stal plnohodnotným vedeckým dokumentom, musí byť predmet doplnený o sprievodné dáta a údaje o jeho pôvode. Múzejná dokumentácia zbierok zahŕňa písomné, obrazové, zvukové a elektronické podklady o jednotlivých zbierkových predmetoch. Proces nadobúdania a spracovania zbierkových predmetov vyjadruje akvizícia, ktorá prebieha plánovite a cieľavedome a každý krok tohto procesu je náležite zdokumentovaný.

Rôzne členenia dokumentácie v múzejnej práci

Podľa Friedricha Waidachera sa muzeálna dokumentácia uskutočňuje v dvoch stupňoch:

• primárna dokumentácia (doplnená o sprievodnú dokumentáciu),
• sekundárna dokumentácia.

Zbyněk Zbyslav Stránský rozlišuje nasledovné úrovne zbierkotvornej dokumentácie:

• autentická dokumentácia,
• primárna dokumentácia,
• sprievodná dokumentácia,
• sebadokumentácia,
• selekčná dokumentácia,
• tezauračná dokumentácia.

Štefan Mruškovič uvádza takéto členenie:

• prvotná evidencia zbierkových predmetov (v Knihe prírastkov),
• odborná katalogizácia zbierkových predmetov.

Odborná evidencia zbierkových predmetov podľa zákona č. 206/2009 Z.z. o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty:

• prvostupňová (prvotná, chronologická) evidencia zbierkových predmetov,
• druhostupňová evidencia zbierkových predmetov – katalogizácia.

Múzejná dokumentácia podľa Friedricha Waidachera

Friedrich Waidacher vo svojej knihe Príručka všeobecnej muzeológie rozčleňuje muzeálnu dokumentáciu do dvoch stupňov, a to:

• primárna dokumentácia, ktorá „pozostáva z morfologických a materiálnych podmienok muzeálie, vyjadruje ju teda samotný predmet a preto je pôvodná, autentická a bezprostredná“. Táto je doplnená sprievodnou dokumentáciou, ktorá pozostáva z troch častí:

a) nálezová dokumentácia (situácia zahŕňajúca „originálny existenčný kontext“ a vzťahová situácia),

b) základná dokumentácia („morfologický popis predmetu podľa pravidiel príslušnej pramennej vednej disciplíny“),

c) vysvetľujúca dokumentácia = systémové zaradenie predmetu (podľa „pravidiel príslušnej vednej disciplíny a muzeologických zásad triedenia príslušného zbierkového kontextu“).

Primárna dokumentácia umožňuje spojenie s celkovým informačným obsahom zbierkového fondu a jej spracovanie vyžaduje jednotnú terminológiu.

• sekundárna dokumentácia, ktorá „preberá nálezové a opisné údaje primárnej dokumentácie a začleňuje ich do systematického poriadku zbierkového fondu“. Dôležité je takisto aj zdokumentovanie vlastného procesu selekcie, čím sa predmet stane „plnohodnotným vedeckým dokumentom“ a splní predpoklady objasnenia muzeality, ktorej je nositeľom.

Významnú úlohu pri dokumentácii zohráva systematické usporiadanie jednotlivých dokumentov (klasifikácia; tezaurus).

Múzejná dokumentácia podľa Z. Z. Stránského

Zbyněk Stránský vo svojej teórii selekcie popisuje viaceré úrovne zbierkotvornej dokumentácie, a to:

• autentická dokumentácia, ktorú považuje za najdôležitejšiu z muzeologického hľadiska, „pretože predstavuje ontickú zhodu medzi dokumentáciou a muzealizovaným fenoménom“. Predmet je autentickým zdrojom poznatkov, autentickým svedkom muzealizovanej skutočnosti a ako taký je informačne nevyčerpateľný;
• primárna dokumentácia – rozširuje autentickú dokumentáciu, zvyčajne sa jedná o bezprostredný technický živý záznam;
• sprievodná dokumentácia – „jej realizácia vyžaduje: poznanie kontextovej podmienenosti muzeálnej hodnoty potencionálnych muzeálií; určenie kontextových faktorov; dokumentáciu primárneho kontextu v procese separovania potencionálnych muzeálií prostredníctvom adekvátnych záznamových metód a foriem (využitie modernej záznamovej techniky). Bez tejto sprievodnej dokumentácie spojenej s autentickou i primárnou zbírkotvornou dokumentáciou by selektovaný prvok nenadobudol povahu muzeálie.“
• sebadokumentácia – vlastná činnosť; je otázne čo zachovať;
• selekčná dokumentácia – systematicky sprevádza proces selekcie, poskytuje osvetlenie nadobudnutých poznatkov, prepája dokumentáciu a selekciu;
• tezauračná dokumentácia – sprevádza proces tezaurácie (tvorba, spracovanie a zosústavňovanie muzeálnych zbierok), vytvára informačný tezaurus zbierky, umožňuje vedecké spracovanie a pramenné využitie zbierky.