Malá ľadnica

Malá ľadnica (lokálny názov: Kis lednicze) je geologicky, geomorfologicky, speleogeneticky i speleohistoricky významná priepasť v Slovenskom krase. Jej ústie je situované na dne asymetrickej krasovej jamy v nadmorskej výške 441 m na plošine Silickej planiny v katastrálnom území obce Silická Brezová v okrese Rožňava. Je 11. najhlbšou priepasťou na Silickej planine. So svojimi spolupracovníkmi ju v rokoch 1947 – 1948 v plnom profile vykopal nestor slovenských jaskyniarov, resp. slovenského jaskyniarstva Ján Majko.

Parametre, geomorfológia, geológia, speleogenéza a morfológia jaskynných priestorov

Táto vertikálna jaskyňa bola po výkope od roku 1948 hlboká 56 metrov. Tento údaj však spochybnil vo svojich spomienkach významný plešivecký jaskyniar Dr. J. Grego, CSc., ktorý sa na sklonku roku 2017 vyjadril, že priepasť je v dôsledku zavalenia rádovo o niekoľko metrov plytšia, než udávajú dosiaľ publikované zdroje, čo verifikovala i nižšie zmienenená výprava SMOPaJ: na základe zistení speleologicko-paleontologicko-mineralogickej expedície Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši koncom novembra 2017 možno konštatovať, že v priebehu desaťročí sa jaskynné priestory v spodných partiách jaskyne zavalili, dno stúplo približne o 12 m, a v súčasnosti predstavuje hĺbka fyzicky dosiahnuteľných častí jaskyne už len cca -44 m (porovnateľné s výškou 15-poschodovej budovy). Dĺžka polygónového ťahu by tu v súčasnosti dosiahla cca 60 m. Mohutné ústie štrbinovitého tvaru je situované v najnižšom bode krasovej jamy, a kedysi pravdepodobne predstavovalo ponorový lokus, ktorým sezónne mohol vnikať do jaskyne aj tečúci vodný tok. Jaskyňa vznikla v druhohorných strednotriasových wettersteinských vápencoch rífovej fácie, ktoré sú súčasťou silického príkrovu. Prekonala polyfázový vývoj a nie je vylúčené, že jej vznik súvisí so starším, už predkvartérnym krasovatením (pliocén?). Za hlavný modelačný činiteľ možno považovať korózne pôsobenie vertikálne cirkulujúcich vôd pozdĺž významných nespojitostí (zlomy, pukliny, puklinové systémy), ale v súvislosti so situovaním ústia jaskyne nie je vylúčený ani režim aktívneho ponoru, a teda čiastočne fluviokrasový vývoj. Jaskyňa predstavuje komplex niekoľkých šácht prírodného pôvodu; najspodnejšie časti (dnes už v dôsledku zavalenia neprístupné), boli vyrazené strelnými prácami objaviteľmi jaskyne v r. 1948, o. i., prítomné sú aj pseudodná. Vo všeobecnosti možno Malú ľadnicu označiť za jaskyňu prakticky bez sintrovej výplne. V okolí Malej ľadnice sa nachádzajú aj ďalšie priepasti, napr.: Priepasť pri Malej ľadnici, Lavička alebo Badjizer.

História prieskumu jaskyne

História objavu a prieskumu Malej ľadnice patrí k najpôsobivejším a najpozoruhodnejším jaskyniarskym prolongačným výkonom nielen na území Slovenského krasu, ale i v rámci Slovenska, keďže Malá ľadnica patrí k najhlbším známym klasickým jaskyniarskym sondám na našom území (porovnateľná s ňou je azda len Priepasť medzi Kačkami v Strážovských vrchoch, ktorú vykopala už oveľa mladšia generácia jaskyniarov, než boli „Majkovci“). V roku 1947 v priepasti začali sondovať (kopať) jaskyniari združení okolo niekdajšieho hosúsovského či neskôr silického financa, vtedy už profesionálneho jaskyniara Jána Majka. Počas prolongačných prác bolo v hlbších častiach jaskyne, napr. v úrovni -23 m, -32 m a hlbšie ako -40 m, nájdených množstvo osteologického, resp. paleontologického materiálu v intervale holocén-pleistocén. Išlo o pozostatky pratura, srstnatého nosorožca či mamuta (napr. 3,5 kg ťažký molár/stolička). Pozoruhodný je nález ľudského zuba, ktorému významný pražský antropológ Emanuel Vlček prisúdil pleistocénny vek. V súčasnosti by mal tento nález prejsť revíznym antropologickým výskumom a modernejším datovaním. Výkop jaskynných sedimentov sa z úplne zasedimenovanej jaskyne realizoval vďaka dvom vybudovaným plošinám s inšatalovanými vrátkami. Bol objektívne nesmierne namáhavý, mimoriadne komplikovaný a až neuveriteľne nebezpečný v dôsledku rizika pádu vyťaženej sutiny či vysokému objemovému percentu toxických splodín prítomných dočasne v dôsledku strelných prác na lokalite. Nebyť nasadenia vlastných životov kopáčov a veľkej dávky šťastia, jaskyňa by si nepochybne vyžiadala niekoľko ľudských obetí.

Osobitú históriu má Priepasť pri Malej ľadnici, ktorá leží v bezprostrednej blízkosti Malej ľadnice; ako uvádza J. Majko vo svojom článku, keby im ju (rozumej priepasť pri Malej ľadnici) nebol ukázal otec Štefana Farkas-Kútyho, nikdy by ju sami kopáči neboli našli. Od r. 1948, kedy ústie tejto 23 m hlbokej priepasti po prieskume a zameraní priestorov (kópia dokladovej mapy Š. Vargu je deponovaná v SMOPaJ L. Mikuláš, pracovisko Košice) J. Majko so spolupracovníkmi s humorom im vlastným opäť skryl, sa ju do dnešných dní nepodarilo nájsť napriek snahe nikomu. Na presne označenom mieste, kde má priepasť ležať, sa zdanlivo nenachádza jednoducho nič, tak je majstrovsky ukrytá.