Preskočiť na obsah

Mamba čierna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Mamba čierna
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Dendroaspis polylepis
Günther, 1864

Rozšírenie mamby čiernej (čierne vyznačená oblasť znamená menší, ale potvrdený výskyt)
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Mamba čierna[1] (Dendroaspis polylepis) je najväčší jedovatý had v Afrike. Je to jeden z najrýchlejších hadov na svete a taktiež patrí medzi najjedovatejšie. Dorastá do dĺžky až 4,5 metra. Pre človeka je jej jed smrteľný už pri nízkej dávke 10 – 15 mg, údajne stačia len dve kvapky jedu, ale pri jedinom uhryznutí môže vstreknúť mnohonásobne viac jedu. Dokonca aj mladé jedince s iba 1 – 2 ml jedu sú životu nebezpečné. No napriek tomu je to pomerne plachý had, ktorý sa pri stretnutí s človekom snaží najprv ukryť.

Je to denný živočích. Väčšinu času trávi na zemi, ale dokáže liezť aj po stromoch. Podobne ako iné druhy hadov, aj mamba čierna sa rada vyhrieva na slnku, ktoré stimuluje jej metabolizmus. Zvyčajne sa živí malými cicavcami, plazmi a vtákmi, ale môže sa živiť aj väčšími živočíchmi. Výnimkou nie je ani kanibalizmus.

Mamba čierna je vajcorodý had. Rozmnožuje sa každý rok od skorej jari do neskorého leta. Po dvojmesačnom „období gravidity“ samička znáša 6 – 25 kožovitých vajíčok. Za 2 – 3 mesiace sa vyliahnu mláďatá dlhé 40 – 60 cm. Rastú pomerne rýchlo a po prvom roku života dosahujú dĺžku približne dva metre. Dospelosti sa však dožije len hŕstka z nich. Prvé dni až týždne sú veľmi zraniteľné a často končia ako potrava pre predátorov. Šťastlivci sa môžu dožiť 10 a viac rokov.

Mamba čierna žije na veľkom území subsaharskej Afriky. Nie sú známe žiadne hrozby ani pokles populácie, preto ju Medzinárodná únia na ochranu prírody (IUCN) hodnotí ako taxón, ktorý je najmenej ohrozený.[2]

Taxonómia a nomenklatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento druh opísal v roku 1864 nemecko-britský zoológ Albert Günther.[3] Jediný exemplár bol jedným z mnohých druhov hadov zozbieraných škótskym prírodovedcom Johnom Kirkom, ktorý sprevádzal Davida Livingstona na jeho druhej výskumnej expedícii do juhovýchodnej Afriky pozdĺž rieky Zambezi v rokoch 1858–1864.[4] Tento holotyp sa nachádza v Prírodovednom múzeu v Londýne.[5]

Pôvodne sa mamba čierna delila na dva poddruhy (Dendroaspis polylepis polylepis a Dendroaspis polylepis antinori),[6] ale dnes sa tento had považuje za monotypický druh, úzko príbuzný ostatným mambám.[3][7] Genetická analýza z roku 2016 ukázala, že najbližším žijúcim príbuzným mamby čiernej je mamba zelená a ich spoločným vzdialeným príbuzným je mamba Jamesonova.[8]

Starogrécké rodové meno dendroaspis možno doslovne preložiť ako „stromový had“, a niese také z toho dôvodu, že dokáže veľmi obratne liezť po stromoch. Druhové meno polylepis tiež pochádza zo starogréčtiny a znamená „mnohošupinatý“.[9] Názov mamba pochádza z nigersko-kongolského jazyka Zulu a je odvodený od slova „imamba“.[10] Napriek sivému sfarbeniu tela, ktoré má aj rôzne iné odtiene, sa v mnohých jazykoch (vrátane slovenčiny) nazýva „čierna“, a to na základe tmavej sliznice vnútri úst.

Výskyt

[upraviť | upraviť zdroj]

Žije južne od Sahary. Vyskytuje sa takmer na celom území južnej a strednej Afriky, okrem oblastí dažďových pralesov v strednej Afrike. Je areál zahŕňa Mali, Burkinu Faso, Kamerun, Čad, Stredoafrickú republiku, Konžskú demokratickú republiku, Južný Sudán, Etiópiu, Eritreu, Somálsko, Keňu, Ugandu, Tanzániu, Burundi, Rwandu, Mozambik, Svazijsko, Malawi, Zambii, Zimbabwe, Bostwanu, Namíbiu, Angolu a Južnú Afriku.[2][5][11] Na týchto miestach obýva otvorené miesta – savany, polopúšte, riedke lesy a kroviny – v nadmorskej výške 0 – 1 800 m (nad 1 000 m však zriedkavo).[2][12] V západnej Afrike je areál týchto hadov podstatne menší a donedávna sa považoval za neistý.[13] Výskum publikovaný v roku 2005 však potvrdil ich výskyt (Senegal, Guinea, Guinea-Bissau, prípadne Pobrežie Slonoviny).[2][5][11]

Opis

[upraviť | upraviť zdroj]
Detail hlavy

Mamba čierna má prúdnicové telo pokryté veľkými hladkými šupinami. Chvost je pomerne dlhý a úzky, tvorí 17 – 25 % celej dĺžky tela.[14] Výrazné je aj jej obočie a taktiež pomerne veľké šedo-čierne oči. Vo vnútri v prednej časti papule má jedové zuby a ide o takzvaný proteroglyfný druh (viac viď jedový aparát).

Dorastá zvyčajne do dĺžky 2,5 m, ale niektorí jedinci merajú takmer 4,5 m (4,25 m či 4,49 m).[15][16][17][18][19] Dospelý jedinec váži okolo 1 – 1,5 kg,[20][21] zriedkavo takmer až 2,5 kg: napríklad 1,01 m dlhý jedinec vážil 0,52 kg; 1,41 m dlhý exemplár 0,65 kg; 2,57 m dlhý had dosiahol hmotnosť 2,4 kg.[21][22] Je to druhý najdlhší jedovatý had na svete (prvé miesto patrí kobre kráľovskej).

Mamba čierna v obrannom postoji

Sfarbenie jednotlivých exemplárov je rôzne, od žltozelenej cez olivovohnedú až po bronzovosivú (najčastejšie sivú v rôznych odtieňoch), pričom vrchná časť tela je tmavšia, spodná svetlejšia. Na stromoch poskytuje dobré maskovanie svetlé brucho splývajúce so svetlou oblohou, na zemi zasa tmavšia horná časť tela. Mláďatá sú po celom tele svetlejšie ako dospelé jedince. Sexuálny dimorfizmus nie je výrazný, samec a samica sú veľkosťou a sfarbením nerozoznateľní.[23]

Je to jeden z najrýchlejších hadov na svete, údajne sa dokáže plaziť rýchlosťou blížiacou sa 20 km/h (na krátku vzdialenosť).[23][24][25] Odborníčka na hady Thea L. Koenová uvádza rýchlosť 15 – 18 km/h.[17] Väčšina údajov je však pravdepodobne prehnaných a je nepravdepodobné, že by dosiahol rýchlosť vyššiu ako 16 km/h.[14] No ešte agilnejšie sa dokáže plaziť strkáč Crotalus cerastes, ktorý údajne môže vyvinúť rýchlosť až 29 km/h.[25][26][27]

Rozvrh šupín

[upraviť | upraviť zdroj]

Počet a vzor šupín na tele hada sú kľúčovým prvkom na určenie druhu. Dospelý jedinec má okolo štíhleho a dlhého tela 23 – 25 radov chrbtových šupín (zriedkavo aj 21), 248 – 281 ventrálnych (brušných) priečnych šupín a 109 – 132 subkaudálnych (podchvostových) delených šupín. Tlama je lemovaná 7 – 8 supralabiálnymi šupinami zhora, pričom štvrtá a niekedy aj tretia sa nachádza pod okom, a 10 – 14 sublabiálnymi šupinami zospodu. Okolo očí má 3 – 4 preokulárne a 2 – 5 postokulárnych šupín.[19][28]

Jedový aparát

[upraviť | upraviť zdroj]

Jedové ústrojí hada sa skladá z jedovej žľazy (pôvodne slinnej žľazy) a jedových zubov (zubov s jedovými vakmi), ktoré sú umiestnené v hornej čeľusti. Jedový aparát je súčasťou tráviacej sústavy. Jed sa dostáva do jedových zubov cez kanáliky, ktoré spájajú zuby s jedovou žľazou, a je vytláčaný svalmi.[29][30][31]

Mamba čierna má tzv. proteroglyfné zuby – nie veľmi veľké (zvyčajne 2 – 3 mm, zriedkavo až 7,9 mm, pričom iní jedovatí hady, ako napr. vretenica gabonská, majú zuby dlhé aj 50 mm) jedové zuby uložené vpredu, ktoré sú vybavené bočným hlbokým žliabkom, niekedy uzavretým v kanáliku. Tieto zuby nie sú pohyblivé (skladacie), a preto ak had uhryzne, zvyčajne vždy dôjde k intoxikácii. Aj mierne uhryznutie spôsobí stlačenie vakov. Niekedy jedové zuby zostávajú v rane. Charakteristickým znakom týchto hadov je, že pri uhryznutí opakovane stlačia čeľuste a vstreknú jed v niekoľkých dávkach. Preto je ich uhryznutie potenciálne veľmi nebezpečné alebo dokonca smrteľné.[29][32][31][33]

Jed

[upraviť | upraviť zdroj]

Mamby sú smrteľne jedovaté už od narodenia, a preto sa môžu aktívne brániť len niekoľko minút po vyliahnutí.[29]

Jed mamby čiernej je vysoko toxický a pre človeka veľmi nebezpečný. Skladá sa z viacerých zložiek (viac ako 40[34]), pričom prevládajú rýchlo pôsobiace neurotoxíny, ktoré ovplyvňujú mozgové a miechové centrá nervového systému. Ďalšími zložkami sú kardiotoxíny, ktoré napádajú srdce, fascikulíny (inhibítory anticholínesteráz), ktoré spôsobujú svalové fascikulácie (spontánne zášklby svalových vlákien), a v menšej miere hemolyzíny, ktoré rozkladajú červené krvinky, antikoagulíny, ktoré upravujú zrážanlivosť krvi, alebo mambalgíny (analgetické peptidy), ktoré znižujú vnímanie bolesti – v jede sa našlo analgetikum podobné morfínu a pri účinku jedu sa môžu objaviť pocity eufórie.[16][20][35][36][37] Jed má pomerne vysokú hyaluronidázovú aktivitu, takže sa rýchlo šíri.[29] Po uhryznutí sa čoskoro objavia dýchacie ťažkosti, ktoré nakoniec vedú k paralýze dýchacích ciest a smrti. Mozog zostáva neporušený. Obeť si uvedomuje všetko a všetkých okolo seba, ale nemôže sa hýbať, prehĺtať, hovoriť ani dýchať.[17][29]

Otvorená čierna čeľusť

Polovičná smrteľná dávka testovaná na laboratórnych myšiach (tzv. LD50) sa pohybuje od 0,05 mg/kg (t. j. extrémne silná toxicita) do 0,94 mg/kg (t. j. slabšia toxicita), v závislosti od toho, ako bol jed vpravený do tela zvieraťa.[32][38] V prírodě môže zabiť myš do 4,5 minúty od uhryznutia.[39]

Mamba má veľkú zásobu jedu: 8 – 16 ml tekutého jedu alebo 280, zriedkavo až 400 mg suchého jedu.[18][29][32] Smrteľná dávka pre človeka je 10 – 15 mg. Údajne stačia už dve kvapky jedu a jediným uhryznutím môže do tela vypustiť 50 – 120 mg jedu, zriedkavo aj viac, alebo kompletnú zásobu (asi 12 až 20 kvapiek jedu).[16][38][30][40] Jedna mamba teda môže mať také množstvo jedu, ktoré by mohlo usmrtiť 8 až 14 dospelých ľudí.[17] Preto je uhryznutie mambou pre človeka prakticky vždy smrteľné (takmer 100% letalita v neliečených prípadoch).[29][41] Úmrtnosť je obzvlášť vysoká medzi domorodcami.[29]

Čím skôr sa človek začne liečiť, tým väčšie má šance na prežitie. Keďže jed pôsobí veľmi rýchlo, je ideálne použiť špecifické antisérum čo najskôr. Najlepšie v nemocnici pod lekárskym dohľadom, pretože môže byť potrebné väčšie množstvo alebo sa môžu vyskytnúť nežiaduce reakcie, na ktoré možno účinne reagovať len pod odborným dohľadom. Pri včasnej a adekvátnej liečbe intoxikácie môže byť letalita prakticky nulová.[16][29][40][42]

Správne prvé kroky bezprostredne po uhryznutí môžu výrazne pomôcť. Štandardná prvá pomoc pri podozrení na uhryznutie jedovatým hadom spočíva v priložení tlakového obväzu na miesto uhryznutia (na končatinu, na ktorej sa rana nachádza), potlačení šoku alebo stresu, minimalizácii pohybu pacienta a čo najrýchlejšom prevoze pacienta do nemocnice. Vzhľadom na neurotoxickú povahu jedu mamby čiernej môže byť prospešné arteriálne zaškrtenie. V opačnom prípade, ak je osoba napríklad len v strese alebo vykonáva zbytočne veľké pohyby (v oboch prípadoch zvýšená srdcová frekvencia), jed sa ľahšie šíri v tele a rýchlejšie účinkuje.

Samotné uhryznutie je často relatívne bezbolestné (nanajvýš mierne pálivé).[17] Rana je nenápadná a často ani neoteká alebo len veľmi mierne (zvyčajne malý erytém; krvavé vpichy alebo červené sfarbenie kože).[17][29] Prvé príznaky sa môžu objaviť po 10 – 15 minútach, ale ak je obeťou malé dieťa, môžu sa objaviť oveľa skôr.[17][29][43] Medzi typické neurologické príznaky patrí kovová pachuť v ústach, mióza (zúženie zreníc), rozmazané videnie, parestézia (mravčenie; brnenie, pálenie), dyzartria (porucha reči), dysfágia (ťažkosti s prehĺtaním), dyspnoe (dýchavičnosť), sucho v ústach, dávivý reflex, fascikulácia (svalové zášklby), ataxia (porucha koordinácie), ospalosť, strata vedomia a ochrnutie dýchacích ciest. Medzi všeobecnejšie príznaky patrí nevoľnosť, vracanie, bolesť brucha, hnačka, potenie, slinenie, husia koža a červenanie očí.[17][29][34][43][44]

Človek môže skolabovať do pol hodiny a smrť môže nastať do dvoch hodín alebo aj skôr, ale zvyčajne medzi 7 – 15[45] (alebo medzi 3 – 16[18]) hodinami po uhryznutia. Závisí to aj od zdravotného stavu alebo ročníka postihnutej osoby (t. j. telesnej veľkosti, fyzickej zdatnosti, citlivosti atď.).[16][17][18][29][40]

Posmrtné uštipnutie

[upraviť | upraviť zdroj]

Hady, podobne ako mnohé iné plazy a obojživelníky, si po smrti zachovávajú určité reflexy. U jedovatých hadov je uštipnutí jedným z hlavných reflexov, ktoré sa v mozgu aktivujú aj niekoľko hodín po smrti zvieraťa. To znamená, že manipulácia s tak extrémne jedovatým hadom, akým je mamba čierna, je pre človeka veľmi nebezpečná, aj vtedy keď je had mŕtvy.[42][46][47] Aj úplne odrezaná hlava hada, oddelená od tela, reaguje určitý čas (od 19 do 28 minút, maximálne asi 50 minút) svojimi svalmi, najmä tými, ktoré sú zodpovedné za pohyb jedových zubov.[42]

Liečba (protijed)

[upraviť | upraviť zdroj]

Vôbec prvý a pomerne účinný protijed bol vyrobený v roku 1962. V roku 1971 bol už k dispozícii polyvalentný typ protijedu (účinný proti niekoľkým druhom hadov s podobným zložením jedu).[48]

Antisérum je vzácne, drahé a pomerne ťažko sa skladuje (kvôli nesprávnemu skladovaniu nemusí byť ani účinné) a zvyčajne ho majú pri sebe len ľudia, ktorí predpokladajú možné stretnutie s mambou.[49] Na neutralizáciu jedu je potrebných minimálne 8 fľaštičiek, ale nezriedka sa ich spotrebuje oveľa viac;[17] uvádza sa aj 10 – 15 alebo 10 – 20,[18][50] pri pokročilej intoxikácii sa odporúča 16 – 20 dávok po 50 ml[29] a v jednom prípade bolo na záchranu ľudského života potrebných až 40 dávok protijedu.[18] Liečbu tiež zahŕňa nepretržité monitorovanie, zabezpečenie priechodnosti dýchacích ciest, ventilácie, symptomatické opatrenia a pod. Po podaní antiséra a úspešnej liečbe sa pacient ponechá na jednotke intenzívnej starostlivosti 12 – 24 hodín a potom sa prepustí do domáceho liečenia. Lokálna bolestivosť, zápal, zatvrdnutie a znížená citlivosť v mieste vpichu a jeho okolí pretrvávajú viac ako týždeň.[29][51]

Na liečbu sa používa polyvalentné antisérum vyvinuté napr. Juhoafrickým inštitútom pre lekársky výskum (SAIMR, súčasť NHLS – National Health Laboratory Service).[50] Niekedy sa podáva aj vakcína proti tetanu (tetanový toxoid), hoci hlavnou liečbou zostáva podanie vhodného protijedu.[52]

Imunita voči jedu

[upraviť | upraviť zdroj]

Žiadne zviera nie je stopercentne odolné voči hadiemu jedu, dokonca ani samotné jedovaté hady nie sú absolútne odolné voči vlastnému jedu, hoci ich odolnosť je veľká. Veľmi odolné sú napríklad mungovité (Herpestidae), jedni z nepriateľov mamb, ktoré dokážu zniesť 100-krát viac jedu ako morča rovnakej hmotnosti. Mungo znesie dávku 15 mg jedu mamby čiernej, zatiaľ čo rovnaká dávka jedu dokáže usmrtiť takmer 1 000 myší.[42][53][54]

Žiadny človek nie je voči hadiemu jedu imúnny a nemôže takúto imunitu získať, ani keď ho had uštipne niekoľkokrát. Takýto človek môže byť odolnejší, ale ak je vystavený väčšiemu množstvu jedu, ochráni ho len sérum, pretože ľudské telo nedokáže dostatočne reagovať resp. vytvoriť si dostatok protilátok. Stupeň rezistencie u ľudí sa však líši a niektorí ľudia môžu byť výrazne odolnejší ako iní.[29][42][55]

Niektoré zdokumentované prípady

[upraviť | upraviť zdroj]
Aj keď má k dispozícii veľmi silný jed, človeku sa radšej vyhýba, pokiaľ to ide

V roku 1998 prežil uhryznutie mambou čiernou bez použitia protijedu Danie Pienaar, ktorý bol v rôznych obdobiach minimálne od roku 2009[56] do roku 2017[57] vedúcim vedeckého oddelenia juhoafrických národných parkov (South African National Parks ((SANParks)) a zastupujúcim výkonným riaditeľom.[58] Keď sa mu po strete s mambou podarilo dostať sa do nemocnice, lekári vyhlásili, že ide o stredne ťažkú a teda „slabšiu“ otravu, ale Pienaar nakoniec upadol do kómy a jeho prognóza nevyzerala dobre. Po príchode do nemocnice bol okamžite intubovaný a na tri dni napojený na prístroje. Jeho stav sa však čoskoro zlepšil, piaty deň bol z nemocnice prepustený a plne sa uzdravil. Zachovanie pokoja po uhryznutí zvýšilo jeho šance na prežitie, rovnako ako použitie škrtidla.[56]

V roku 2008 uhryzla 28-ročného britského sprievodcu na safari Nathana Laytona mamba čierna, ktorú našiel na chodbe neďaleko svojej učebne na Southern African Wildlife College v Hoedspruite (Limpopo, Južná Afrika). Laytona had uhryzol do ukazováka, keď ho vkladal do nádoby. Myslel si, že had sa mu len dotkol ruky, a personál vyškolený na prvú pomoc, ktorý ho vyšetril, rozhodol, že môže pokračovať v prednáške.[59] Layton sa však v priebehu hodiny po incidente sťažoval na rozmazané videnie a krátko nato skolaboval a zomrel.[59][60][61]

V roku 2013 amerického profesionálneho fotografa Marka Laitu uhryzla mamba čierna do nohy počas fotenia hada v zariadení v Strednej Amerike. Silne krvácal, ale nevyhľadal lekársku pomoc a okrem intenzívnej bolesti a lokálneho opuchu počas noci sa mu nič nestalo. To ho viedlo k presvedčeniu, že buď mu had spôsobil „suché uhryznutie“ (uhryznutie bez vstreknutia jedu), alebo silné krvácanie vytlačilo jed von. Niektorí kritici príbehu naznačovali, že išlo o jedovatého hada, ktorému boli jedové žľazy chirurgicky odstránené, ale na to Laita reagoval, že to tak nebolo. Až neskôr Laita zistil, že hada, ktorý ho uhryzol do nohy, zachytil na fotografii.[62][63][64]

V roku 2016 napadli Keňanku Cheposait Adomo v okrese West Pokot v Keni tri čierne mamby, z ktorých jedna ju opakovane uhryzla do nohy. Ľudia, ktorí jej prišli na pomoc, hady odohnali a dva z nich rozsekali mačetou. Po neúspešných pokusoch s tradičnou medicínou ju posadili na motorku a do hodiny dorazili do najbližšej nemocnice, kde mali protijed. Útoky prežila.[65]

V roku 2019 významný juhoafrický aktivista proti aparteidu a sudca Anton Steenkamp zomrel po uhryznutí čiernou mambou počas dovolenky v Zambii. Steenkamp bol niekoľko hodín vzdialený od lekárskej pomoci a zomrel tak skôr, ako mu mohol byť podaný protijed.[66]

V roku 2020 uhryzla bulharského veterinára Georgiho Elenského z Chaskova mamba čierna, ktorá bola súčasťou jeho osobnej zbierky exotických zvierat. Jeho počiatočný stav bol veľmi vážny, ale po rozsiahlej liečbe, ktorá zahŕňala podávanie protijedu a podporu dýchania, sa mu podarilo zotaviť.[67]

V roku 2022 zomrel bývalý novinár a farmár zo Zimbabwe Peter Dube po uhryznutí čiernou mambou, pretože v nemocnici, do ktorej ho previezli, nemali na jeho liečbu k dispozícii protijed.[68]

Správanie

[upraviť | upraviť zdroj]
Mamba čierna dokáže šikovne liezť po stromoch

Mamba trávi väčšinu času na zemi, a hoci je veľmi obratná lezkyňa, na stromoch sa objavuje len príležitostne (napríklad aby sa nažrala mláďat vtákov). Pri plazení, najmä v neznámom teréne, dvíha prednú časť tela, aby sa mohla rozhliadnuť. Mamba čierna je denné zviera a podobne ako iné druhy hadov sa rada vyhrieva na slnku, v Južnej Afrike najčastejšie medzi 7. a 10. hodinou ráno a 14. a 16. hodinou popoludní (môže sa zdržiavať aj na konároch). Vyhrievaním na slnku si dobíja energiu a naberá nové sily, pretože teplo stimuluje jej metabolizmus. Na odpočinok si vyberá dutiny stromov, skalné štrbiny alebo opustené termitie kopy.[19][69][70]

Mamba čierna je teritoriálny had, ale pred nebezpečenstvom sa zvyčajne stiahne.[pozn. 1][19][70] Ak sa však cíti ohrozená, môže zaútočiť, najmä ak sa hrozba nachádza medzi mambou a jej brlohom alebo ak je zahnaná do kúta. Najprv sa pokúša zastrašiť a odohnať protivníka tým, že vzpriami prednú polovicu tela do výšky takmer jedného metra, vyklenie chrbát, aby si pomohla udržať rovnováhu, roztiahne rebrá na krku a otvorí ústa doširoka (v snahe zastrašiť protivníka svojou atramentovo čiernou čeľusťou). V reakcii na to syčí a pohybuje hlavou zo strany na stranu, podobne ako to robia kobry z rodu Naja. Akýkoľvek pohyb protivníka môže hada ešte viac podráždiť, a ak hrozba pretrváva, môže rýchlo a prudko zaútočiť (z typického obranného postoja môže človeka udrieť do hrude a tváre, ale viac hryzie do dolných končatín). Zvyčajne sa vyhýba kontaktu s ľuďmi a je nepokojná, ak sa k nej niekto priblíži na menej ako 40 metrov.[19][42][70][71][72]

Početnosť útokov

[upraviť | upraviť zdroj]
Plaziaca sa mamba čierna v juhoafrickom Krugerovom národnom parku

V Afrike sa ročne zaznamenajú tisíce uštipnutí hadmi na celom kontinente, ale zdá sa, že mamba čierna je na samom chvoste zoznamu aktérov a napriek svojej povesti zriedka útočí na ľudí; prípady zaznamenané v Juhoafrickej republike v rokoch 1957 až 1979 ukazujú, že z celkového počtu 2 553 hadích útokov bolo len 75 z nich pripísaných mambe čiernej – 63 z postihnutých bolo otrávených (mali typické príznaky) a 21 ľudí útoky neprežilo.[48] V určitej lokalite, napríklad vo Svazijsku, je mamba čierna zodpovedná len za približne 10 % všetkých hlásených prípadov, zatiaľ čo kobra mozambická (Naja mossambica) je zodpovedná až za 80 % útokov.[17] Mamba je obzvlášť nebezpečná v období rozmnožovania, ktoré v južnej Afrike prebieha na jar, a v týchto mesiacoch dochádza k zvýšenému počtu uštipnutí. S blížiacou sa zimou počet prípadov opäť rýchlo klesá.[29] Častými obeťami sú väčšinou milovníci hadov, ktorí sa s týmto druhom stretávajú zámerne.[15][43][73]

Potrava

[upraviť | upraviť zdroj]
Mamba čierna prehĺtajúca korisť

Jej hlavnou potravou sú malé cicavce, plazy a vtáky, ale väčšinou ich mláďatá. Mamby sa bežne vyskytujú v blízkosti ľudských obydlí, kde loví hlodavce, ktoré sa živia odpadkami, čím sa stávajú užitočnými. Uprednostňuje teplokrvné živočíchy, ale môže loviť aj príslušníkov svojho druhu. Inokedy sa však odváži aj na väčšiu korisť, napríklad na damana skalného (Procavia capensis). Podobne ako iné hady má ohybnú čeľusť, ktorá mu umožňuje zožrať zviera o vela väčšie ako je jej hlava.

Pri love malých zvierat stačí jedno uhryznutie, po ktorom sa mamba stiahne a čaká, kým neurotoxický jed začne pôsobiť. Ten spôsobí absolútne ochrnutie obete. Ak je obeťou vták, mamba sa nestiahne, ale zostane v ňom zahryznutá. Zabráni mu tak odletieť a zomrieť na mieste, kde by ho nenašla.[23][41][69][71][74]

Rozmnožovanie

[upraviť | upraviť zdroj]
Samce mamby čiernej zapojení do boja o samicu

Mamba čierna je vajcorodý had. Rozmnožuje sa každý rok od skorej jari do neskorého leta. Nevytvára dlhodobé páry a samca a samicu možno vidieť len raz za rok počas obdobia párenia. Po dvojmesačnom „období gravidity“ samička znáša 6 – 25 kožovitých vajíčok. Za 2 – 3 mesiace sa vyliahnu mláďatá dlhé 40 – 60 cm. Rastú pomerne rýchlo a po prvom roku života dosahujú dĺžku približne dva metre. Dospelosti sa však dožije len hŕstka z nich. Prvé dni až týždne sú veľmi zraniteľné a často končia ako potrava pre predátorov. Jejich stavy reguluje převážně řada ofiofágních dravých vtákov. Šťastlivci sa môžu dožiť 10 a viac rokov.[19][20][23][71][75]

V čase rozmnožovania samce mamby čiernej často súperia o samičky. Zápas spočíva vo zdvihnutí a obkrútení prednej časti tela protivníka v snahe pritlačiť ho k zemi. Tento zápas je akýmsi rituálom, takže nedochádza k vážnejšiemu poraneniu. Po tomto teste sily sa víťaz pári so všetkými samicami vo svojom teritóriu.

Vyzliekanie kože a rast

[upraviť | upraviť zdroj]

Ide o proces, pri ktorom had zhodí a nahradí starú, opotrebovanú kožu, ktorá už mu je „malá“, pretože počas života neustále rastie. V mladosti sa had zbavuje kože častejšie, pretože rastie rýchlejšie, aby sa dostal z kritickej fázy, keď ho ohrozujú predátori. V dospelosti sa vyzlieka len niekoľkokrát ročne, v neskoršom veku (hady staršie ako 10 rokov) možno len dvakrát ročne a u najstarších jedincov sa vyzlieka menej ako raz ročne. Celý proces vyzliekania môže trvať 7 až 14 dní. Spočiatku had začína strácať svoje jasné farby a koža a oči sa mu do dvoch dní zakalia, pretože pod vrchnú vrstvu preniká voda. Počas nasledujúcich troch až piatich dní sa stará koža postupne odlupuje. Keď sa úplne uvoľní, had sa začne trieť o tvrdé predmety, aby kúsok po kúsku oddelil starú kožu od novej, až kým sa mu ju nepodarí zhodiť celú (začínajúc od hlavy a pokračujúc až po koniec chvosta). Zvyčajne to robí cez noc, pretože na to potrebuje dostatok vlhkosti. Počas tohto náročného procesu had neloví potravu a pokojne odpočíva v ústraní, takže ak je vyrušený, môže byť agresívnejší.[42][76][77][78]

Prirodzení nepriatelia

[upraviť | upraviť zdroj]
Mungo štíhly je prirodzeným predátorom mamby čiernej a vykazuje čiastočnú imunitu voči jej jedu

Dospelé mamby čierne majú veľmi málo prirodzených nepriateľov. Ich početnosť reguluje najmä niekoľko dravých vtákov špecializovaných na jedovaté hady. Mladé mamby sú oveľa zraniteľnejšie, sú terčom viacerých predátorov (pozri nižšie).[23][79][80][81]

Plazy: krokodíl nílsky (Crocodylus niloticus) či had Limaformosa capensis; tento druh hada je voči jedu mamby imúnny a bežne ju loví. U krokodílov sa po dôkladnej analýze mamba našla v ich žalúdkoch a jeden prípad predácie bol zachytený na videu.

Vtáky: krkavčiak menší (Bucorvus leadbeateri), myšiarka mokraďová (Asio capensis), sup čiapočkatý (Necrosyrtes monachus) či hadiar tmavohnedý (Circaetus cinereus).

Cicavce: mediar svetlochrbtý (Mellivora capensis), mungo štíhly (Galerella sanguinea) či mangusta líščia (Cynictis penicillata); najväčším nepriateľom mamb medzi cicavcami sú malé mäsožravce z čeľade Herpestidae (mungovité), ktoré vykazujú čiastočnú imunitu voči ich jedu.

Podľa Animal Diversity Web (ADW) je ešte môžu uloviť africké druhy varanov (Varanidae), veľkých žiab (Anura), šakaly: šakal tmavochrbtý (Lupulella mesomelas) či šakal šikmopásy (Lupulella adustus) alebo líšky: líška kapská (Vulpes chama), líška bledohnedá (Vulpes pallida) či líška piesočná (Vulpes rueppellii).[23]

Chov v zajatí

[upraviť | upraviť zdroj]

V chovoch na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

K novembru 2023 podľa nemeckej databázy druhov žijúcich v zajatí mambu čiernu nechová žiadna zoo na Slovensku.[82]

V chovoch v Česku

[upraviť | upraviť zdroj]

Mambu čiernu chovajú v nasledujúcich inštitúciách (aktuálne k novembru 2023):[82]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Mamba čierna nie je teritoriálna v tom zmysle, že by zúrivo bránila svoj domovský okrsok, ale v tom zmysle, že je rezidentná, t. j. verná určitej lokalite, ak jej poskytuje dostatok potravy, úkryt atď.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Poznámka: V knihe Svet živočíšnej ríše sa ako mamba čierna označuje druh Dendroaspis angusticeps, ide však veľmi pravdepodobne o omyl, pretože D. angusticeps je pomerne jasne zelený had.
  2. ↑ a b c d Branch, W.R.; Trape, J.-F.; Luiselli, L.; Spawls, S.; Penner, J.; Howell, K.; Msuya, C.A.; Ngalason, W. Dendroaspis polylepis. IUCN Red List of Threatened Species [online]. 2021 [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. ↑ a b ITIS - Report: Dendroaspis polylepis [online]. www.itis.gov, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ Proceedings of the Zoological Society of London. London : Academic Press, 1864. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ a b c UETZ, Peter; HALLERMANN, Jakob. Dendroaspis polylepis [online]. The Reptile Database, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. ↑ ZICHA, Ondřej. profil taxonu mamba černá [online]. BioLib: Biological library, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po česky)
  7. ↑ FIGUEROA, Alex; MCKELVY, Alexander D.; GRISMER, L. Lee. A Species-Level Phylogeny of Extant Snakes with Description of a New Colubrid Subfamily and Genus. PLOS ONE, 2016-09-07, roč. 11, čís. 9, s. e0161070. Dostupné online [cit. 2023-06-19]. ISSN 1932-6203. DOI: 10.1371/journal.pone.0161070. (po anglicky)
  8. ↑ FIGUEROA, Alex; MCKELVY, Alexander D.; GRISMER, L. Lee. A Species-Level Phylogeny of Extant Snakes with Description of a New Colubrid Subfamily and Genus. PLOS ONE, 2016-09-07, roč. 11, čís. 9, s. e0161070. Dostupné online [cit. 2023-06-19]. ISSN 1932-6203. DOI: 10.1371/journal.pone.0161070. (po anglicky)
  9. ↑ Liddell, Henry George; Scott, Robert (1980). A Greek-English Lexicon (Abridged ed.). Oxford University Press. S. 109, 154, 410, 575. ISBN 978-0-19-910207-5.
  10. ↑ Mamba | Definition of Mamba by Oxford Dictionary on Lexico.com also meaning of Mamba [online]. Lexico.com, 2020-10-20, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. Archivované 2020-10-20 z originálu. (po anglicky)
  11. ↑ a b Dendroaspis polylepis [online]. WCH Clinical Toxinology Resources, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. Archivované 2017-09-16 z originálu. (po anglicky)
  12. ↑ HÅKANSSON, Thomas; MADSEN, Thomas. On the Distribution of the Black Mamba (Dendroaspis polylepis) in West Africa. Journal of Herpetology, 1983, roč. 17, čís. 2, s. 186–189. Dostupné online [cit. 2023-11-13]. ISSN 0022-1511. DOI: 10.2307/1563464. (po anglicky)
  13. ↑ HAKANSSON, Thomas; MADSEN, Thomas. On the Distribution of the Black Mamba (Dendroaspis polylepis) in West Africa. Journal of Herpetology, 1983-06, roč. 17, čís. 2, s. 186. Dostupné online [cit. 2023-06-19]. DOI: 10.2307/1563464. (po anglicky)
  14. ↑ a b Spawls, Stephen; Howell, Kim; Drewes, Robert; Ashe, James (2017). A Field Guide to the Reptiles of East Africa (2. vydání). Bloomsbury. str. 1201–1202. ISBN 978-1-4729-3561-8. (po anglicky)
  15. ↑ a b ZÁVADA, J.; VALENTA, J.; KOPECKÝ, O.. Black mamba dendroaspis polylepis bite: a case report. Prague Medical Report, 2011, roč. 112, čís. 4, s. 298–304. PMID: 22142525. Dostupné online [cit. 2023-11-13]. ISSN 1214-6994. (po anglicky)
  16. ↑ a b c d e Black Mamba Facts [online]. Siyabona Africa (Kruger National Park - South African Safari), [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  17. ↑ a b c d e f g h i j k Black Mamba ~ Snake Handler Thea Litschka-Koen Answers Your Questions [online]. Nature | PBS, 2009-11-06, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. ↑ a b c d e f MARAIS, Johan. True facts about the Black Mamba [online]. African Snakebite Institute, 2018-12-10, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ a b c d e f MARAIS, Johan. A complete guide to the snakes of southern Africa. 2nd ed. vyd. Cape Town: Struik, 2004. 311 s. ISBN 1-86872-932-X, ISBN 978-1-86872-932-6. OCLC 55743880 S. 95–97. (po anglicky)
  20. ↑ a b c Black Mamba | Animals [online]. National Geographic Society, 2010-09-10, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  21. ↑ a b BRANCH, William. (1996). Is there an ontogentic shift in mamba diet ? Taxonomic confusion and dietary records for black and green mambas (Dendroaspis: Elapidae). Herpetological Natural History. 3. 171–178, [cit. 2023-11-13]. Dostupné online (po anglicky)
  22. ↑ FELDMAN, Anat; MEIRI, Shai. Length-mass allometry in snakes: Snake Length-Mass Allometry. Biological Journal of the Linnean Society, 2013-01, roč. 108, čís. 1, s. 161–172. Dostupné online [cit. 2023-11-13]. DOI: 10.1111/j.1095-8312.2012.02001.x. (po anglicky)
  23. ↑ a b c d e f SCHOTT, Randy. Dendroaspis polylepis (Black Mamba) [online]. Animal Diversity Web (University of Michigan), 2005, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ Mamba černá ( Dendroaspis polylepis) [online]. WildAfrica.cz - Encyklopedie zvířat, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po česky)
  25. ↑ a b Fastest Snakes In The World: Top 3 Ground & Strike Speed [online]. safarisafricana.com, 2020-05-19, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  26. ↑ HICKS, Alexandra. VIPERID SPOTLIGHT: ALL ABOUT SIDEWINDERS (CROTALUS CERASTES) [online]. Wild Snakes : Education and Discussion, 2020-11-09 [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  27. ↑ ELBEIN, Asher. The Skin-Deep Physics of Sidewinder Snakes [online]. The New York Times, 2021-02-01, [cit. 2023-11-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. ↑ SLAWSON, Larry. The Black Mamba: An Analysis. [s.l.] : Larry Slawson, 2019. S. 22. (po anglicky)
  29. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q VALENTA, Jiří. Jedovatí hadi: Intoxikace, terapie. Ilustrace Karel Vávra. 1. vyd. Praha: Galén, 2008. 379 s. ISBN 978-80-7262-473-7. S. 77, 126–128. (po česky)
  30. ↑ a b KŮRKA; Antonín, PFLEGER; Václav. Mamba černá (Dendroaspis polylepis). 1984. Jedovatí živočichové. s. 118–120, 125–126. (po česky)
  31. ↑ a b PRIYANKA, Lal. Biting mechanism in Snakes [online]. WCS - Department Zoology, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. Archivované 2021-07-09 z originálu. (po anglicky)
  32. ↑ a b c LD50 and venom yields [online]. Easy Snake Identification | snakeDB.org, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)[nefunkčný odkaz]
  33. ↑ KUMARI, Bibha. Poison apparatus and the biting mechanism of snakes. Paper : Vertebrate; Reptilia [online]. Department of Zoology, Magadh Mahila College, Patna University Patna [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  34. ↑ a b LAUSTSEN, Andreas H.; LOMONTE, Bruno; LOHSE, Brian. Unveiling the nature of black mamba (Dendroaspis polylepis) venom through venomics and antivenom immunoprofiling: Identification of key toxin targets for antivenom development. Journal of Proteomics, 2015-04, roč. 119, s. 126–142. Dostupné online [cit. 2023-06-19]. DOI: 10.1016/j.jprot.2015.02.002. (po anglicky)
  35. ↑ AINSWORTH, Stuart; PETRAS, Daniel; ENGMARK, Mikael. The medical threat of mamba envenoming in sub-Saharan Africa revealed by genus-wide analysis of venom composition, toxicity and antivenomics profiling of available antivenoms. Journal of Proteomics, 2018-02, roč. 172, s. 173–189. Dostupné online [cit. 2023-06-19]. DOI: 10.1016/j.jprot.2017.08.016. (po anglicky)
  36. ↑ GALLAGHER, James. Black mamba venom is 'better painkiller' than morphine. BBC News, 2012-10-03. Dostupné online [cit. 2023-06-19]. (po anglicky)
  37. ↑ DIOCHOT, Sylvie; BARON, Anne; SALINAS, Miguel. Black mamba venom peptides target acid-sensing ion channels to abolish pain. Nature, 2012-10-25, roč. 490, čís. 7421, s. 552–555. Dostupné online [cit. 2023-06-19]. ISSN 0028-0836. DOI: 10.1038/nature11494. (po anglicky)
  38. ↑ a b THOMAS, Séan; GRIESSEL, Eugene. LD50 for various snakes [online]. www.seanthomas.net, 2012-02-01, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. Archivované z originálu. (po anglicky)
  39. ↑ STRYDOM, Daniel J.. Snake Venom Toxins. Journal of Biological Chemistry, 1972-06, roč. 247, čís. 12, s. 4029–4042. Dostupné online [cit. 2023-06-19]. DOI: 10.1016/S0021-9258(19)45135-1. (po anglicky)
  40. ↑ a b c BLUMENTHAL, Ryan. Why knowing what black mamba venom does to the human body is crucial [online]. The Conversation, 2019-09-12, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  41. ↑ a b SZALAY, Jessie. Black Mamba Facts [online]. livescience.com, 2014-12-23, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  42. ↑ a b c d e f g FELIX, Jiří. Hadi. 1. vyd. Praha: Státní zemědělské nakladatelství, 1978. 156 s. OCLC 440289527 S. 36, 53–64, 93–95. (po česky)
  43. ↑ a b c HODGSON, Peter S.; DAVIDSON, Terence M.. Biology and treatment of the mamba snakebite. Wilderness & Environmental Medicine, 1996-05, roč. 7, čís. 2, s. 133–145. Dostupné online [cit. 2023-11-13]. DOI: 10.1580/1080-6032(1996)007[0133:BATOTM2.3.CO;2]. (po anglicky)
  44. ↑ BLAYLOCK, R. S. M.. The treatment of snakebite in Zimbabwe [online]. 1982-10-01, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  45. ↑ BRANCH, Bill. Field Guide to the Snakes and other Reptiles of Southern Africa. London : New Holland, 1988. ISBN 978-1-85368-112-7. S. 95. (po anglicky)
  46. ↑ PETERSON, Elizabeth. Can a Severed Snake Head Still Kill? It's Possible [online]. livescience.com, 2014-08-30, [cit. 2023-11-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  47. ↑ Snakebite envenoming: Pocket guide MSF OCG [online]. bibop.ocg.msf.org, 2016-12-29, [cit. 2023-11-13]. Dostupné online. Archivované 2021-06-09 z originálu. (po anglicky)
  48. ↑ a b CHRISTIENSEN, P. A.. Snakebite and the use southern Africa [online]. archive.samj.org.za, 1981-06-20, [cit. 2023-11-13]. Dostupné online. Archivované 2020-07-01 z originálu. (po anglicky)
  49. ↑ PATOČKA, Jiří. Mamba černá: složení jedu [online]. Toxicology: Prof. RNDr. Jiří Patočka, DrSc., 2007-03-29, [cit. 2023-11-13]. Dostupné online. (po česky)
  50. ↑ a b Black Mamba (Dendroaspis polylepis polylepis) [online]. toxicology.ucsd.edu, [cit. 2023-11-13]. Dostupné online. Archivované 2023-07-25 z originálu. (po anglicky)
  51. ↑ QUARCH, Verena; BRANDER, Lukas; CIOCCARI, Luca. An Unexpected Case of Black Mamba ( Dendroaspis polylepis ) Bite in Switzerland. Case Reports in Critical Care, 2017, roč. 2017, s. 1–3. Dostupné online [cit. 2023-11-13]. ISSN 2090-6420. DOI: 10.1155/2017/5021924. (po anglicky)
  52. ↑ GUTIÉRREZ, José María; CALVETE, Juan J.; HABIB, Abdulrazaq G.. Snakebite envenoming. Nature Reviews Disease Primers, 2017-09-14, roč. 3, čís. 1. Dostupné online [cit. 2023-11-13]. ISSN 2056-676X. DOI: 10.1038/nrdp.2017.63. (po anglicky)
  53. ↑ BARCHAN, D; KACHALSKY, S; NEUMANN, D. How the mongoose can fight the snake: the binding site of the mongoose acetylcholine receptor.. Proceedings of the National Academy of Sciences, 1992-08-15, roč. 89, čís. 16, s. 7717–7721. Dostupné online [cit. 2023-11-14]. ISSN 0027-8424. DOI: 10.1073/pnas.89.16.7717. (po anglicky)
  54. ↑ LEON, Guillermo; SANCHEZ, Laura; HERNANDEZ, Andres. Immune Response Towards Snake Venoms. Inflammation & Allergy - Drug Targets (Discontinued), roč. 10, čís. 5, s. 381–398. Dostupné online [cit. 2023-11-14]. DOI: 10.2174/187152811797200605. (po anglicky)
  55. ↑ COLLINS, Britt. Poison pass: the man who became immune to snake venom. The Observer, 2018-02-11. Dostupné online [cit. 2023-11-14]. ISSN 0029-7712. (po anglicky)
  56. ↑ a b Surviving a Black Mamba Bite [online]. Siyabona Africa: Kruger National Park - South African Safari, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  57. ↑ WIGGINS, Clara. Why South Africa's lions will always find their way into the country's cities [online]. The Independent, 2017-06-30, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  58. ↑ New head for Kruger National Park [online]. Africa Geographic, 2015-04-22, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. Archivované 2019-02-12 z originálu. (po anglicky)
  59. ↑ a b BORLAND, Sophie; BERGER, Sebastian. UK student dies after snake bite in South Africa [online]. The Telegraph, 2008-03-11, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. Archivované 2022-01-10 z originálu. (po anglicky)
  60. ↑ Student died after being bitten by snake [online]. The Telegraph, 2011-12-13, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. Archivované 2022-01-10 z originálu. (po anglicky)
  61. ↑ Black mamba killed Wing student in South Africa - inquest. BBC News, 2011-12-13. Dostupné online [cit. 2023-11-14]. (po anglicky)
  62. ↑ HOOPER, Rowan. Short Sharp Science: Portraits of snake charm worth elephant-killing bite [online]. New Scientist, 2012-01-19, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. Archivované 2012-01-21 z originálu. (po anglicky)
  63. ↑ GAMBINO, Megan. Snakes in a Frame: Mark Laita’s Stunning Photographs of Slithering Beasts [online]. Smithsonian Magazine, 2013-02-26, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  64. ↑ CONNIFF, Richard. Black Mamba Bite: The Back Story [online]. Strange Behaviors, 2013-02-24, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  65. ↑ MCNEISH, Hannah. This Woman Survived One Of The Deadliest Snake Attacks [online]. HuffPost UK, 2017-04-11, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  66. ↑ MITCHLEY, Alex. Black mamba bite: Judge died before anti-venom could be administered [online]. News24, 2019-05-22, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. Archivované 2019-05-22 z originálu. (po anglicky)
  67. ↑ БЛИЦ. Ето как спасиха живота на д-р Георги Еленски, ухапан от черна мамба [online]. Blitz.bg, 2020-06-12, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. (bulgarian)
  68. ↑ OSBORNE, Hannah. Man Dies From Black Mamba Bite After Hospital Had No Antivenom to Treat Him [online]. Newsweek, 2022-01-06, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. Archivované 2022-03-24 z originálu. (po anglicky)
  69. ↑ a b DONATI, Gianluca. Black Mamba: Bite, Speed and Habitat of the Snake [online]. Safari Avventura, 2019-06-13, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  70. ↑ a b c EVANS, Nick. Understanding Snake; BLACK MAMBA [online]. KZN Amphibian & Reptile Conservation, [cit. 2023-06-19]. S. 20–22. Dostupné online. Archivované 2021-07-13 z originálu. (po anglicky)
  71. ↑ a b c DLAMINI, Simphiwe. Black mamba - SANBI [online]. The South African National Biodiversity Institute (SANBI), 2020-10-06, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  72. ↑ O'SHEA, Mark. VENOMOUS SNAKES OF THE WORLD. multiple places: US and Canada: Princeton University Press; Europe: New Holland (UK) Ltd, 2005. ISBN 978-0-691-15023-9. S. 78–79. (po anglicky)
  73. ↑ RATCLIFFE, Rebecca. Mambas, medicine and one girl's race to survive Kenya's biting problem. The Guardian, 2018-05-24. Dostupné online [cit. 2023-11-13]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  74. ↑ Safari. Nejobávanější had Afriky, mamba černá, je novou chloubou ZOO Dvůr Králové [online]. Český rozhlas Hradec Králové, 2016-01-19, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po česky)
  75. ↑ FITZSIMONS, Vivian F. M. A field guide to the snakes of Southern Africa. London,: Collins 221 pages, 32 plates s. ISBN 0-00-212146-8, ISBN 978-0-00-212146-0. OCLC 147837 S. 167–169. (po anglicky)
  76. ↑ Nature curiosity: Why do snakes shed their skin? [online]. The Forest Preserve District of Will County, 2020-08-19, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  77. ↑ POKORNÝ, Zbyněk. Svlékání kůže hadů [online]. ChovZvířat.cz, 2011-01-31, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po česky)
  78. ↑ VAICENBACHEROVÁ, Soňa. Co s nedosvlečeným hadem? [online]. plzen.rozhlas.cz, 2016-04-29, [cit. 2023-06-19]. Dostupné online. (po česky)
  79. ↑ DE VISSER, Sara N.; FREYMANN, Bernd P.; OLFF, Han. The Serengeti food web: empirical quantification and analysis of topological changes under increasing human impact: Topological changes under human impact. Journal of Animal Ecology, 2011-03, roč. 80, čís. 2, s. 484–494. Dostupné online [cit. 2023-11-13]. DOI: 10.1111/j.1365-2656.2010.01787.x. (po anglicky)
  80. ↑ Eagles and Hawk, Birding Raptor Guide, Kruger Park Birding [online]. Siyabona Africa (Pty)Ltd - Booking Krugerpark Birding Hides Private Tours and Safari, [cit. 2023-11-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  81. ↑ COOPER, Chloe. Crocodile vs. Black Mamba - Kruger National Park [online]. Sun Safaris, 2013-05-06, [cit. 2023-11-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  82. ↑ a b Schwarze Mamba [online]. Zootierliste, [cit. 2023-11-14]. Dostupné online. (po nemecky)

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • FELIX, Jiří. Hadi. Praha: Státní zemědělské nakladatelství, 1978. 156 s. OCLC 440289527 (po česky)
  • KŮRKA, Antonín; PFLEGER, Václav. Jedovatí živočichové. Praha: Academia, 1984. 168 s (po česky)
  • BURNIE, David; KOVÁČ, Vladimír, a kol. Zviera: Obrazová encyklopédia živočíšnej ríše. Bratislava : Ikar, 2002. ISBN 80-551-0375-5. (po slovensky)
  • MARAIS, Johan. A complete guide to the snakes of southern Africa. Cape Town: Struik, 2004. 311 s. ISBN 978-1-86872-932-6. (po anglicky)
  • ALEXANDER, Graham; MARAIS, Johan. A Guide to the Reptiles of Southern Africa. Jižní Afrika: Penguin Random House South Africa, 2007. 729 s. ISBN 978-1-4317-0225-1. (po anglicky)
  • VALENTA, Jiří. Jedovatí hadi: Intoxikace, terapie. Praha: Galén, 2008. 379 s. ISBN 978-80-7262-473-7. (po česky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Mamba černá na českej Wikipédii a Black mamba na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mamba_čierna&oldid=7946257“