Marcus Annaeus Seneca
Lucius alebo Marcus Annaeus Seneca, známy tiež ako Seneca Starší (asi 54 pred Kr. – asi 39) bol rímsky rečník a spisovateľ pochádzajú zo zámožnej jazdeckej rodiny z Cordoby z Hispánie. Jeho praenomen je nejasné. Meno Marcus použil, ako sa zdá bez patričného dôvodu, humanista Rafaello Maffei.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Počas dvoch dlhých pobytov v Ríme Seneca navštevoval prednášky najznámejších rečníkov v rámci svojej prípravy na politickú kariéru. Jeho ideálom zostával Cicero a jeho jednoduchý štýl reči. O rečníkoch vlastnej doby a ich pompéznom, ornamentálnom štýle mal preto Seneca len nízku mienku.
Za občianskej vojny stál pravdepodobne na strane Pompeia, tak ako väčšina obyvateľov Hispánie a jeho syn i vnuk. So svojou manželkou Helviou mal troch synov: Lucia Annaea Novata, ktorého adoptoval Senecov priateľ, rečník Iunius Gallio (podľa neho sa neskôr volal Lucius Iunius Gallio), Lucia Annaea Senecu, budúceho veľkého filozofa označovaného aj ako Seneca Mladší a Annaea Melu, otca budúceho básnika Marca Annaea Lucana.
Seneca zomrel predtým, ako bol jeho syn Seneca Mladší poslaný do vyhnanstva na Korziku (41). Keďže posledné zmienky v jeho diele možno datovať do obdobia po smrti cisára Tiberia, zomrel pravdepodobne okolo roku 39.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Seneca je významným predstaviteľom nového typu rečníka, ktorý sa vyvinul v cisárstve. S úpadkom republiky a republikánskej demokracie nebolo prípustné, aby sa rečník na fóre vyjadroval otvorene a kritizoval režim či jeho predstaviteľov alebo útočil na súde proti cisárovým príbuzným či chránencom. Od Senecových čias preto možno badať úpadok rečníctva, z ktorého sa stáva voľnočasová aktivita a školská disciplína. Stále častejšie je cieľom rečníkov vytvoriť pôsobivú reč, samozrejme na „bezpečnú“ tému, v ktorej môžu dokázať svoje rečnícke a literárne majstrovstvo. Tento nový typ rečí (declamationes) sa zaoberá fiktívnymi právnymi prípadmi, často z gréckej histórie alebo mytológie, a malichernými filozofickými témami, rastie do kvetnatosti a pompéznosti, kým faktická hodnota sa stráca v nekonečných pokusoch obhájiť svoje stanovisko, nezávisle na tom, či je opodstatné alebo nie.
Dve Senecove diela, Controversiae a Suasoriae, zodpovedajú dvoma najbežnejším typom rečí, ktoré vznikli v úpadkovom období rétoriky. V oboch prípadoch ide o školské cvičenia, pri ktorých žiaci rečníctva zastávali protikladné postoje a museli zápasiť medzi sebou v svojej rečníckej zdatnosti. Controversiae predstavujú fiktívne súdne spory, kde jedna strana predstavuje žalobcu a druhá obhajcu. Suasoriae vychádzajú naopak z politického rečníctva a zaoberajú sa historickými alebo mytologickými prípadmi. Od rečníka sa vyžaduje, aby bol schopný historickú osobnosť presvedčiť o nutnosti nejakého činu alebo ju naopak odradiť (napríklad odradiť Caesara od prekročenia Rubikonu).
Controversiae
[upraviť | upraviť zdroj]Na žiadosť svojich synov počas posledných rokov svojho života vypracoval Seneca zbierku Controversiae, ktorá v desiatich knihách pojednávala o 74 obvyklých prípadoch, pričom ku každej sa vybraní rečníci vyjadrujú z viacerých uhlov pohľadu a rozdeľujú ju podľa rétorickeho spôsobu na čiastkové podotázky (divisio). Z týchto kníh sa dochovalo v celku iba päť (knihy I, II, VII, IX a X). Chýbajúce pasáže však možno pomerne spoľahlivo doplniť na základe výťahu (epitome) vytvoreného v 4. alebo 5. storočí.
Každá z kníh bola uvedená živou charakteristikou rečníkov, ktorí sa v nej objavovali. Tieto úvody tvorili akúsi prehľadnú históriu rečníctva od jeho počiatkov až po úpadok, ktorý Seneca zaznamenáva a pričíta ho morálnemu úpadku celej rímskej spoločnosti.
Významnou súčasťou Senekových controversii sú tzv. colores, teda odtiene, ktoré boli obvyklým prvkom úpadkového rečníctva. Išlo o také obraty a rečnícke prostriedky, ktoré umožňovali akúkoľvek situáciu alebo stav predstaviť z uhlu pohľadu, ktorý úplne prevrátil ich význam alebo hodnotu. Práve o použitie týchto foriem, ktoré mali dokázať skutočné majstrovstvo rečníka schopného obhájiť akýkoľvek prípad, sa úpadkové rečníctvo opieralo.
Suasoriae
[upraviť | upraviť zdroj]Kratšie dielo Suasoriae, ktoré naväzovalo na Controversiae, obsahovalo celkom sedem rečí typu suasoria.
Nedochované dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa zmienok v práci Senecu Mladšieho jeho otec napísal i jedno historické dielo, ktoré sa zaoberalo dejinami Ríma od začiatku občianskej vojny až po jeho smrť a ktoré Seneca Mladší sám vydal. Okrem zmienok však o tomto diele nič nevieme.
Počas stredoveku boli tiež Senecovi Staršiemu neprávom pripisované niektoré práce jeho syna.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.