Preskočiť na obsah

Marcus Iunius Brutus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Marcus Junius Brutus)
Marcus Iunius Brutus
starorímsky politik, jeden z vrahov Iulia Caesara
Marcus Iunius Brutus
Biografické údaje
Narodeniezačiatok júna 85 pred Kr.
Rím, Italia
Úmrtie23. október 42 pred Kr.
Macedónia
Rodina
Manželka
OtecMarcus Iunius Brutus starší
MatkaServilia Caepionis
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMarcus Iunius Brutus
(multimediálne súbory na commons)

Marcus Iunius Brutus (* začiatok júna 85 pred Kr. – † 23. október 42 pred Kr.), často označovaný skrátene Brutus, bol starorímsky politik žijúci na sklonku Rímskej republiky. Potom, ako ho adoptoval jeho strýko, používal meno Quintus Servilius Caepio Brutus, ale nakoniec sa vrátil k svojmu pôvodnému menu.[1]

Je známy predovšetkým svojou vedúcou úlohou pri sprisahaní a vražde Gaia Iulia Caesara.[1]

Mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Marcus Iunius Brutus bol synom Marka Iunia Bruta staršieho a Servilie Caepionis. Jeho otec bol za nejasných okolností zabitý Pompeiom potom, čo sa zapojil do Lepidovej rebélie; matka bola nevlastná sestra Cata mladšieho a neskôr Caesarova milenka.[2] Napriek tomu, že Caesar mal v čase Brutovho narodenia iba 15 rokov, niektoré zdroje naznačujú možnosť, že by mohol byť jeho biologickým otcom.[3]

Brutov strýko, Quintus Servilius Caepio, ho v roku 59 pred Kr. adoptoval; preto bol Brutus istý čas oficiálne známy ako Quintus Servilius Caepio Brutus, než sa neskôr vrátil k rodnému menu. Po zavraždení Caesara v roku 44 pred Kr. Brutus svoje adoptívne meno opäť oživil, aby tak dal najavo spojenie s iným známym vrahom tyrana, menom Gaius Servilius Ahala, ktorý bol jeho predkom.[4][5]

Brutus si svojho strýka Cata mladšieho veľmi vážil.[6] Jeho politická kariéra začala, keď sa stal Catovým pobočníkom v čase, keď bol guvernérom na Cypre.[7] V tomto období značne zbohatol požičiavaním peňazí za vysoký úrok. Do Ríma sa vrátil ako bohatý muž a následne sa oženil s Claudiou Pulchra.[8] Od svojho prvého objavenia sa v Senáte stál Brutus spolu s optimátmi (konzervatívnou frakciou) proti Prvému triumvirátu Crassa, Pompeia a Caesara.

Kariéra v Rímskom senáte

[upraviť | upraviť zdroj]

Keď v roku 49 pred Kr. vypukla občianska vojna medzi Pompeiom a Caesarom, Brutus nasledoval svojho starého nepriateľa a súčasného vodcu optimátov, Pompeia. Keď začala bitka pri Farsale, Caesar nariadil svojim dôstojníkom aby Bruta zajali ak sa vzdá dobrovoľne; ak by sa zajatiu bránil, nemali sa ho pokúšať zadržať násilím. Dôvodom boli ohľady k Servilii, Brutovej matke a Caesarovej milenke.[9]

Po katastrofe v bitke pri Farsale napísal Brutus Caesarovi ospravedlňujúci list. Caesar mu okamžite odpustil, prijal ho do kruhu najbližších a urobil z neho guvernéra Galie, pričom on sám vyrazil do Afriky prenasledovať Cata a Metella Scipia. V roku 45 pred Kr. Caesar nominoval Bruta do funkcie prétora na nasledujúci rok.

V júni 45 pred Kr. sa Brutus rozviedol so svojou ženou a vzal si za manželku svoju sesternicu Porciu, Catovu dcéru.[10][11] Podľa Cicera svadba spôsobila menší škandál, pretože Brutus nebol schopný uviesť žiaden dostatočný dôvod pre rozvod s Claudiou.[12] Mala tiež za následok rozkol medzi Brutom a jeho matkou, ktorá neznášala náklonnosť, ktorú prejavoval k Porcii.[13]

Vražda Iulia Caesara (44 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]
Caesarova smrť (Vincenzo Camuccini

V tomto období sa mnoho senátorov začalo obávať Caesarovej rastúcej moci po jeho vymenovaní za doživotného diktátora.[14] Brutus bol ostatnými senátormi presvedčený, aby sa pridal k sprisahaniu proti Caesarovi.[15] Nakoniec sa Brutus rozhodol ísť proti Caesarovi potom, ako ho vyprovokovalo jeho „vladárske“ chovanie.[16][17] Jeho manželka bola jedinou ženou zasvätenou do komplotu.[18][19]

Sprisahanci plánovali útok uskutočniť na Marcové Idy, 15. marca 44 pred Kr. V ten deň Caesar prišiel do Senátu neskoro, pretože sa ho jeho žena Calpurnia pokúšala presvedčiť, aby zostal doma.[20] Sprisahanci sa obávali, že ich plán bol prezradený.[21] Brutus napriek tomu vytrval a čakal na Caesara v Senáte; údajne sa rozhodol čakať aj napriek tomu, že mu posol priniesol správy, ktoré by ho inak donútili odísť.[22]

Keď Caesar konečne do Senátu dorazil, zaútočili naňho. Publius Servilius Casca Longus bol údajne prvý, kto ho napadol bodnutím do ramena, ktoré však Caesar vykryl.[23] Avšak keď zbadal medzi svojimi vrahmi aj Bruta, zakryl si tvár tógou a zmieril sa s osudom.[24] Sprisahanci na Caesara útočili v takom množstve, že niekoľkí sa sami vzájomne poranili. O Brutovi sa tvrdilo, že bol poranený na ruke.[25][26]

Marcus Iunius Brutus

Po vražde Senát schválil amnestiu pre Caesarových vrahov. Navrhol ju Caesarov priateľ a konzul Marcus Antonius. Napriek tomu pobúrenie obyvateľstva prinútilo Bruta a jeho spoluspiklencov opustiť Rím. Brutus sa na 2 roky (44 - 42 pred Kr.) usadil na Kréte.[chýba zdroj]

V roku 43 pred Kr., potom ako Octavianus Augustus získal od Senátu titul rímskeho konzula, bolo jedným z jeho prvých činov vyhlásenie ľudí ktorí zavraždili Caesara za vrahov a nepriateľov štátu.[27]

Bitka pri Filippách (42 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Filippách

Hneď ako sa Brutus dozvedel, že Antonius ani Octavianus nemajú dostatočne veľkú armádu aby ubránili Rím, zhromaždil svoje vojsko (približne 17 légií). Octavianus na to nečakane reagoval uzatvorením mieru s Antoniom, a spolu s Markom Aemiliom Lepidom vytvorili druhý triumvirát.[28] Ich armády, ktoré mali dohromady 19 légií, pochodovali do stretu s Brutom a Gaiom Cassiom Longinom. Obe strany na seba narazili v dvoch stretoch, známych ako bitka pri Filippách. Prvý sa odohral 3. októbra 42 pred Kr. a Brutus v ňom porazil Octaviana, no Cassius naopak podľahol Antoniovi. Druhý stret sa odohral 23. októbra 42 pred Kr. a skončil Brutovou porážkou.

Po porážke ustúpil do neďalekých hôr so 4 zostávajúcimi légiami. S vedomím, že jeho armáda bola porazená a že by mohol byť zajatý, Brutus spáchal samovraždu. Brutus tiež vyslovil dobre známu verziu kliatby určenej Antoniovi (píše o nej Ploutarchos, pričom ako zdroj uvádza memoáre Publia Volumnia): Nezabudni, Zeus, na autora týchto zločinov (v anglickom preklade Johna Drydena táto pasáž znie Punish, great Jove, the author of these ills).[29] Ploutarchos píše, odvolávajúc sa na Volumnia, že Brutus vyslovil obe verzie, no Volumnius si spomenul iba na jednu.

Antonius, ako prejav veľkej úcty a rešpektu, prikázal zabaliť Brutovo telo do svojho najdrahšieho purpurového plášťa (ten bol neskôr ukradnutý a Antonius dal zlodeja popraviť). Brutus bol spopolnený a popol bol odoslaný jeho matke, Servilii Caepionis.[30] Jeho žena Porcia údajne potom, čo sa dozvedela o manželovej smrti, spáchala samovraždu. Avšak, podľa Ploutarcha (Brutus 53.2) sú ohľadne jej smrti určité rozpory: Ten totiž tvrdí, že existoval list údajne napísaný Brutom, kde smúti nad spôsobom jej smrti.[31][32]

Chronológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Vplyv

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Fráza Sic semper tyrannis! ("Tak skončia tyrani!") sa prisudzuje Brutovi, ktorý ju údajne vyslovil počas vraždy Caesara. Táto fráza je tiež oficiálnym mottom štátu Virgínia.
  • John Wilkes Booth, vrah Abrahama Lincolna, vyhlasoval, že bol inšpirovaný k svojmu činu Brutom. Boothov otec Junius Brutus Booth bol pomenovaný po Brutovi; a Booth (ako Marcus Antonius) a jeho (ako Brutus) vystupovali v predstavení Julius Caesar v New Yorku len 6 mesiacov pred vraždou. V noci keď došlo k atentátu Booth údajne pri skoku do javiska Fordovho divadla vykríkol "Sic semper tyrannis". Bedákajúc nad negatívnymi reakciami na svoj čin, Booth si počas svojho úteku 21. apríla 1865 do denníka napísal: "Cítim beznádej, každý stojí proti mne. A prečo? Pre to, za čo bol Brutus oslavovaný...? A keď ja zničím tyrana väčšieho, akého kedy poznali, hľadia na mňa ako na obyčajného hrdloreza." O Boothovi je známe, že ho veľmi priťahoval i samotný Caesar; viackrát hral jeho postavu i postavu Bruta v rôznych divadlách.
  • Dobre známa fráza "Et tu, Brute?" ("Aj ty, Brutus?") je slávnym vyjadrením Caesara v divadelnej hre Julius Caesar. Nie sú to jeho posledné slová, a zdroje popisujúce Caesarovu smrť sa rozchádzajú v tom, aké tieto posledné slová boli.

Hodnotenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Brutus je dodnes ako zástanca republiky a vďaka Plutarchovi považovaný idealisticky za (voľne) „muža statočného, ušľachtilého, milovaného priateľmi a váženého nepriateľmi“. V skutočnosti neváhal svoje záujmy tvrdo presadzovať silou, napríklad počas svojho ťaženia v Lýkii alebo pri obliehaní Xanthu, ktorého obyvateľstvo dal vyvraždiť. Mal veľkú osobnú odvahu, no jeho vodcovské schopnosti neboli dobré: v rozhodujúcich chvíľach si nebol schopný vynútiť u svojich mužov rešpekt a poslušnosť, čo nakoniec viedlo k jeho rozhodujúcej porážke.[33]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b EUROPIUS, , preklad s poznámkami od reverenda Johna Selby Watsona. Abridgement of Roman History [online]. Forumromanum.org, 1843, [cit. 2013-02-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ↑ Suetonius, De Vita Caesarum, Divus Iulius, 50 Dostupné online (po anglicky a latinsky).
  3. ↑ Ploutarchos, Brutus, 5.2. Dostupné online (po starogrécky a anglicky).
  4. ↑ M. Crawford (1971) Roman Republican Coinage 502.2 ukazuje, že Brutus v roku 42 pred Kr. razil mince nesúce nápis Q. CAEPIO BRVTVS PRO [COS] (Q. Caepio Brutus, prokonzul)
  5. ↑ Fotografia mince s nápisom Q. Caepio Brutus [online]. oldcoin.com.au, [cit. 2013-02-23]. Dostupné online. Archivované 2011-07-06 z originálu.
  6. ↑ Ploutarchos, Brutus, 2.1. Dostupné online (po starogrécky a anglicky).
  7. ↑ Ploutarchos, Brutus, 3.1. Dostupné online (po starogrécky a anglicky)
  8. ↑ Cicero. ad Familiares III. 4. Dostupné online (po latinsky).
  9. ↑ Ploutarchos, Brutus, 5.1. Dostupné online (po starogrécky a anglicky).
  10. ↑ Ploutarchos, Brutus, 13.3. Dostupné online (po starogrécky a anglicky).
  11. ↑ Cicero. Brutus. 77 Dostupné online (po anglicky).
  12. ↑ Cicero, Epistulae ad Atticum 13. 16 Dostupné online (po anglicky). Archivované 2019-02-09 na Wayback Machine
  13. ↑ Cicero, Epistulae ad Atticum 13. 22 Dostupné online (po anglicky). Archivované 2019-02-09 na Wayback Machine
  14. ↑ Cassius Dio, Historiae Romanae, 44.8.4. Dostupné online (po starogrécky) a (po anglicky).
  15. ↑ Cassius Dio, Historiae Romanae, 44.12.2. Dostupné online (po starogrécky) a (po anglicky).
  16. ↑ Cassius Dio, Historiae Romanae, 44.12.3. Dostupné online (po starogrécky) a (po anglicky).
  17. ↑ Cassius Dio, Historiae Romanae, 44.13.1. Dostupné online (po starogrécky) a (po anglicky).
  18. ↑ Cassius Dio, Historiae Romanae, 44.13. Dostupné online (po starogrécky) a (po anglicky).
  19. ↑ Ploutarchos, Brutus, 14.4 Dostupné online (po starogrécky a anglicky).
  20. ↑ Ploutarchos. Brutus. 15.1. Dostupné online (po starogrécky a anglicky).
  21. ↑ Cassius Dio, Historiae Romanae, 44.18.1. Dostupné online (po starogrécky) a (po anglicky).
  22. ↑ Ploutarchos. Brutus. 15.5. Dostupné online (po starogrécky a anglicky).
  23. ↑ Ploutarchos. Brutus. 17.2. Dostupné online (po starogrécky a anglicky).
  24. ↑ Ploutarchos. Brutus. 17.3. Dostupné online (po starogrécky a anglicky).
  25. ↑ Ploutarchos. Brutus. 17.4. Dostupné online (po starogrécky a anglicky).
  26. ↑ Nicolaus z Damašku. Life of Augustus. 24. Dostupné online (anglický preklad).
  27. ↑ PLOUTARCHOS, , preložil John Dryden. Marcus Brutus [online]. Ancient Greek Online Library. Dostupné online. (po anglicky)
  28. ↑ Second Triumvirate [online]. UNRV History, [cit. 2013-02-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  29. ↑ An Universal History From The Earliest Account of Time. [s.l.] : Osborne. Dostupné online. S. 405. (po anglicky)
  30. ↑ Ploutarchos, Brutus, 53.3. Dostupné online (po starogrécky a anglicky).
  31. ↑ Valerius Maximus, De factis mem. iv.6.5.
  32. ↑ Cassius Dio, Historiae Romanae. 47.49.3. Dostupné online (po anglicky).
  33. ↑ Sheppard 2010, s. 16

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • CLARKE, M. L.. The Noblest Roman. Ithaca, NY : Cornell University Press, 1981.
  • HEITLAND, W. E.. The Roman Republic. Cambridge : Cambridge University Press, 1909.
  • PLOUTARCHOS. Lives. Ed. Arthur H. Clough. London : Dutton, 1910.
  • SYME, Ronald. The Roman Revolution. Oxford : Oxford University Press, 1939.
  • WISTRAND, Erik. The Policy of Brutus the Tyrannicide. Göteborg, Švédsko : Kungl, 1981.
  • Sheppard, Si (2010), Bitva u Filipp 42 př. n. l., Praha: Grada 

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Marcus_Iunius_Brutus&oldid=7649543“