Marcus Antonius (lat.M·ANTONIVS·M·F·M·N:; celým menom Marcus Antonius Marci Filius Marci Nepos, "Marcus Antonius, syn Marcusa, vnuk Marcusa"; * 14. január83 pred Kr. – † 1. august30 pred Kr.) bol rímsky politik a generál. Ako vojenský veliteľ a úradník bol dôležitý podporovateľ a lojálny priateľ svojho bratranca z matkinej strany Iulia Caesara. Po jeho vražde vytvoril oficiálne politické spojenectvo s Octavianom (budúcim cisárom) a Markom Aemiliom Lepidom známe súčasným historikom ako Druhý triumvirát.
Triumvirát sa rozpadol v roku 33 pred Kr. Rozpory medzi Octavianom a Antoniom vyústili v roku 31 pred Kr. až do občianskej vojny, známej ako posledná vojna Rímskej republiky. Antonius bol porazený Octavianom v námornej bitke pri Aktiu a v krátkej pozemnej bitke pri Alexandrii. Krátko nato spáchal spolu so svojou milenkou Kleopatrou samovraždu. Jeho život a porážka hrali významnú úlohu v dejinných udalostiach, ktoré viedli k premene Rímskej republiky na Rímske cisárstvo.
Antonius vynikol predovšetkým ako vynikajúci vojak a vojvodca, no v postavení politika či administrátora takmer vždy zlyhal.[1]
Ako člen klanu/rodiny Antonius (gens Antonia) sa s najväčšou pravdepodobnosťou narodil 14. januára[2] 83 pred Kr. Ploutarchos uvádza jeho narodenie v roku 86 alebo 83 pred Kr.[3][4] Antonius bol v čase Sullovho pristátia v Burundisiu na jar 83 pred Kr. a následných proskripcií (Sullove zoznamy ľudí, ktorých mohol hocikto zabiť a ich majetok sa delil so štátnou pokladnicou), ktoré ohrozili život mladého Caesara, ešte dieťaťom.[5] Bol pravdepodobne najstarší syn Marka Antonia Cretica (74 pred Kr. – prétor, 73 – 71 pred Kr. – prokonzul) a vnuk známeho rečníka Marka Antonia (99 pred Kr. – konzul, 97 – 96 pred Kr. – cenzor), ktorý bol zavraždený počas teroru Gaia Maria v zime roku 87 – 6 pred Kr.[6]
Antoniov otec bol nekompetentný a skorumpovaný; podľa Cicera dostal moc iba preto, lebo ju nebol schopný efektívne použiť ani zneužiť.[7] V roku 74 pred Kr. dostal imperium infinitum k likvidácii pirátov v oblasti Stredomoria, no v roku 71 pred Kr. zahynul na Kréte bez akýchkoľvek úspechov v tomto smere.[6][7][8] Creticus mal dvoch ďalších synov menom Gaius (44 pred Kr. – prétor, * cca 82 pred Kr.) a Lucius (50 pred Kr. – kvestor, 41 pred Kr. – konzul, * cca 81 pred Kr.).
Antoniov brat Lucius na minci vydanej v Efeze počas jeho pôsobenia ako konzula v roku 41 pred Kr.
Antoniova matka Julia bola dcéra Lucia Caesara III. (90 pred Kr. – konzul, 89 pred Kr. – cenzor). Po smrti svojho prvého manžela sa vydala za Publia Cornelia Lentula (71 pred Kr. – konzul), vysoko postaveného patrícia.[9] Lentulus, napriek tomu, že svoj politický úspech využíval na ekonomické zisky, bol pre svoj extravagantný a nákladný životný štýl neustále zadlžený. Bol hlavnou postavou druhého Catilinovho sprisahania, v roku 63 pred Kr. zavraždený na Cicerov príkaz.[9]
Antonius v mladosti žil roztopašným spôsobom a získal povesť náruživého hazardného hráča.[8] Podľa Cicera mal homosexuálny vzťah s Gaiom Scriboniom Curiom.[10] Existuje málo hodnoverných informácií o jeho mladíckej politickej aktivite, hoci je známe, že bol spoločníkom Clodia.[11] Tiež bol zrejme zapojený do kultu vlčice, keďže sa v staršom veku spomína ako kňaz tohto spoločenstva.[12]
V roku 54 pred Kr. sa Antonius stal štábnym dôstojníkom Caesarovych armád v Galii[1] a Germánii. V Galských vojnách sa opäť osvedčil ako kompetentný vojenský veliteľ. Antonius a Caesar boli relatívne blízki príbuzní a zároveň veľmi blízki priatelia.
Pod Caesarovým vplyvom bol povýšený do funkcií kvestora, augura a tribúna ľudu (50 pred Kr.), kde energicky podporoval svojho patróna.[1] Caesarove prokonzulské poverenia totiž končili v roku 50 pred Kr. a on sám sa chcel vrátiť do Ríma na voľby konzula. Konzervatívna frakcia Rímskeho senátu vedená Pompeiom však požadovala, aby Caesar pred voľbami z postu prokonzula a armádneho veliteľa odstúpil.
To Caesar nechcel, pretože taký akt by z neho, minimálne dočasne, urobil súkromnú osobu a umožnil tak jeho obžalobu za činy, ktoré ako prokonzul vykonal. Takisto by bol ponechaný na milosť Pompeiovým armádam. Aby sa tomu vyhol, Caesar podplatil tribúna ľudu Curia aby použil svoje právo veta a zabránil tak senátorskému výnosu, ktorý by ho pripravil o armády a vládu nad provinciami, a následne zabezpečil, aby bol v ďalšom volebnom období zvolený za tribúna Antonius.
Antonius použil svoje práva tribúna s cieľom zabrániť senátu vyhlásiť stanné právo proti vetu a následne bol násilne vyhnaný zo senátu spolu s ďalším Caesarovým prívržencom Cassiom, ktorý bol tiež tribúnom. Keď sa Caesar o tom dozvedel, prekročil rieku Rubicon, čím začala Rímska občianska vojna. Antonius opustil Rím a pri Ariminiu sa pridal k Caesarovi a jeho armáde, kde bol prezentovaný vojakom, ešte skrvavený a doráňaný, ako príklad protiprávností, ktorých sa dopúšťajú Caesarovi politickí protivníci a ako casus belli (dôvod vojny).
Podľa rímskeho mos maiorum boli tribúni ľudu považovaní za nedotknuteľných a ich veto za nespochybniteľné (hoci existovala šedá zóna, do akej miery toto platilo pre vyhlásenie a počas stanného práva). Antonius riadil Itáliu, kým Caesar zničil Pompeiove légie v Hispánii, a viedol posily do Grécka, kde potom velil ľavému krídlu Caesarovej armády pri Farsale.[1]
Keď sa Caesar sal druhýkrát diktátorom, Antonius bol menovaný magister equitum (veliteľ jazdy, významovo Caesarov zástupca).[1] V rámci jej pôsobnosti zostal v roku 47 pred Kr. v Itálii ako administrátor polostrova, kým Caesar bojoval so zvyškami Pompeiovcov, ktorí sa uchýlili do provincie Africa. Antoniove organizačné schopnosti však boli podstatne horšie ako veliteľské; využil príležitosť a dopriaval si tie najextravagantnejšie dostupné výstrelky, popísané Cicerom v Philippicae.
V roku 46 pred Kr. došlo ku konfliktu s Caesarom, ktorý požadoval platbu za Pompeiove majetky, ktoré si Antonius bez súhlasu privlastnil. Antonius sa, rovnako ako pri iných príležitostiach, opätovne uchýlil k násiliu. Stovky obyvateľov Ríma bolo zavraždených a mesto samotné upadlo do anarchie. Caesara celá aféra mimoriadne znechutila a Antonia zbavil všetkých politických funkcií. Títo dvaja muži sa následne dva roky osobne nestretli.
Odluka netrvala dlho: v roku 45 pred Kr. navštívil Antonius diktátora v Narbo a odmietol návrh Trebonia, aby sa pripojil k pripravovanému sprisahaniu. Zmierenie nastalo v roku 44 pred Kr., keď bol Antonius vybraný ako partner pre Caesarove piate obdobie konzula.[1]
Napriek konfliktom s Caesarom mu Antonius zostal verný. Za zmienku však stojí, že podľa Plutarcha (paragraf 13) hovorí Trebonius, jeden z konšpirátorov, "Antonius chápal jeho posun... ale nijako ho nepovzbudil: nehlásil rozhovor Caesarovi." 15. februára 44 pred Kr., počas sviatku Lupercalia, Antonius verejne ponúkol Caesarovi diadém. Diadém bol symbol kráľa a jeho odmietnutím Caesar deklaroval, že jeho cieľom nie je si uzurpovať trón.
Casca, Marcus Iunius Brutus a Cassius sa v noci pred zavraždením Caesara rozhodli, že Marcus Antonius by mal zostať nažive.[14] Nasledujúci deň, na marcové Idy, sa Antonius pokúsil diktátora varovať, ale Liberatores sa k Caesarovi dostali skôr a 15. marca 44 pred Kr. ho zavraždili. V zmätku, ktorý spôsobila táto udalosť, Antonius utiekol z Ríma v prezlečení za otroka; obával sa totiž, že po vražde diktátora bude nasledovať pogrom na jeho stúpencov. Keď sa tak nestalo, rýchlo sa do mesta vrátil a rokoval o prímerí s frakciou Caesarovych vrahov. Na chvíľu sa zdalo, že Antonius ako konzul presadzuje mier a koniec politického napätia. Po prejave Cicera v Senáte bola vyhlásená amnestia pre vrahov.
Caesarova vražda spôsobila značné pobúrenie väčšiny plebejcov a Rímskej strednej triedy, u ktorých bol diktátor veľmi populárny. Počas Caesarovho pohrebu začal byť dav agresívny a zaútočil na domy Bruta a Cassia. Antonius, Octavian a Lepidus zúžitkovali náladu plebejcov podnecovali ich proti optimátom. Konflikt eskaloval až sa nakoniec vymkol kontrole a vyústil do občianskej vojny.[15][16]
Rímsky aureus nesúci portrét Marka Antonia (vľavo) a Octaviana (vpravo). Minca vyrazená v roku 41 pred Kr. na počesť vytvorenia Druhého triumvirátu Octavianom, Antoniom a Lepidom v roku 43 pred Kr. Obe strany nesú nápis "III VIR R P C", znamenajúci "Jeden z troch mužov pre správu republiky".[17]
Antonius ako jediný konzul, obklopený ochrankou tvorenou Caesarovými veteránmi, prinútil Senát aby mu prenechal provinciu Predalpská Galia, ktorú dovtedy spravoval Decimus Iunius Brutus Albinus, jeden z konšpirátorov. Brutus odmietol provinciu prepustiť; Antonius preto na začiatku roku 43 pred Kr. vyrazil vynútiť si požiadavku silou a obľahol ho pri Mutine.
Senát, podnecovaný Cicerom, Antonia odsúdil, v januári 43 pred Kr. udelil Octavianovi imperium (veliteľskú moc) a vyslal ho spolu s konzulmi Aulom Hirtiom a Caetronianom na pomoc obliehaným. V apríli 43 pred Kr. boli Antoniove sily porazené v bitke pri Forum Gallorum a Mutine. Porážka prinútila Antonia stiahnuť sa do provincie Gallia Narbonensis. Pri bojoch však boli obaja konzuli zabití a Octavianus tak zostal jediným veliteľom celej armády.
Keď sa Antonius, Octavianus a Lepidus dozvedeli, že Caesarovi vrahovia Brutus a Cassius zhromažďujú armádu s cieľom tiahnuť na Rím, spojili sa proti nim a v novembri 43 pred Kr. vytvorili Druhý triumvirát. Brutus a Cassius boli v októbri 42 pred Kr. porazení Antoniom a predovšetkým Octavianom v bitke pri Filippách. Po bitke došlo medzi členmi druhého triumvitátu k novému usporiadaniu: kým Octavianus sa vrátil do Ríma, Antonius zostal vládnuť na východe. Lepidus prevzal provinciu Hispánia a Africa. Nepriatelia triumvirátu sa stali cieľom proskripcie, vrátane úhlavného nepriateľa Marka Antonia Cicera, ktorý bol 7. decembra 43 pred Kr. zavraždený.
Antonius povolal Kleopatru do Tarsu v októbri 41 pred Kr. Tu vytvorili spojenectvo a stali sa z nich milenci. Antonius sa s ňou vrátil do Alexandrie, kde strávil zimu 41 – 40 pred Kr. Na jar roku 40 pred Kr. bol prinútený k návratu do Ríma novinkami, že jeho žena Fulvia je v jeho mene zapojená do civilného sporu s Octavianom. Fulvia zomrela, keď bol Antonius na ceste do Sicyonu (kde bola vyhostená). Antonius uzavrel s Octavianom mier v septembri 40 pred Kr. a následne sa oženil s jeho sestrou Octaviou Minor.
Partská ríša v občianskej vojne podporovala Bruta a Cassa, jej vojaci bojovali na ich strane aj v bitke pri Filippách; po víťazstve Antonia a Octaviana Parti vnikli na rímske územie, okupovali provinciu Syria, pokračovali do Asia Minor a dosadili Antigona II. ako bábkového kráľa v Judei, kde nahradil pro-rímskeho Hyrkana II. Antonius vyslal proti invázii svojho generála Ventidia. Ventidius zvíťazil v sérii bitiek proti Partom, zabil ich korunného princa Pakora a vypudil ich z nimi obsadených území Ríma.
Antonius a Octavia na prednej strane tetradrachmy vyrazenej v roku 39 pred Kr. v Efeze; na reverze dva spletené hady rámujú Dionýza
Antonius teraz plánoval oplatiť inváziu vniknutím na územie Partie, a upevniť dohodu s Octavianom, ktorý doplnil ďalších vojakov pre jeho kampaň. S týmto vojenským cieľom sa v roku 39 pred Kr. s Octaviou plavil do Grécka, kde sa správal mimoriadne extravagantným spôsobom, osvojac si vlastnosti gréckeho boha Dionýza. Ale rebélia Sexta Pompeia na Sicílii zadržala vojakov sľúbených Antoniovi v Taliansku. Antoniove plány sa tak rozpadli a s Octavianom sa opäť rozhádal. Tentoraz bolo s pomocou Octavie uzatvorené v roku 38 pred Kr. nové prímerie v Tarente. Triumvirát bol obnovený na obdobie ďalších 5 rokov (končiac v roku 33 pred Kr.) a Octavianus opäť sľúbil poslať légie na Východ.
Ale momentálne bol Antonius k Octavianovej reálnej podpore v jeho Partskej veci skeptický. Tehotnú Octaviu s jej druhým dieťaťom Antoniou nechal v Ríme a odplavil sa do Alexandrie, kde očakával podporu od Kleopatry, matky jeho dvojčiat. Kráľovná Egypta mu požičala peniaze na armádu a po dobytí Jeruzalema a okolitých oblastí v roku 37 pred Kr. postavil do čela Judeje bábkového kráľa Heroda, ktorým nahradil Partského poverenca Antigona.
Antonius potom zaútočil na územie Partie s armádou 100 000 rímskych vojakov a ich spojencov, no kampaň skončila katastrofou. Porážky v bitke, dezercia jeho arménskych spojencov a zlyhanie pokusov o dobytie Partských pevností donútilo Antonia sa stiahnuť. Jeho armáda bola ďalej decimovaná ťažkosťami pri ústupe cez Arménske kráľovstvo v strede zimy, keď počas kampane nakoniec stratila viac ako štvrtinu svojich vojakov.
Medzičasom v Ríme sa triumvirát rozpadol. Octavian donútil Lepida rezignovať potom, čo sa starší triumvir pokúsil o neuvážený politický krok. Teraz ako jediný držiteľ moci bol Octavian zamestnaný dvorením sa tradičnej republikánskej aristokracii, aby ju získal na svoju stranu. Oženil sa s Liviou a začal útočiť na Antonia aby zvýšil svoju moc. Tvrdil, že Antonius bol muž nízkej morálky, ktorý ponechal svojich verných opustených v Ríme aj s deťmi, zatiaľ čo si on užíval s promiskuitnou kráľovnou Egypta. Antonius bol obvinený zo všetkého, ale najmä z toho, že sa „stal miestnym“, čo bol pre hrdých Rimanov neodpustiteľný zločin. Antonius bol viackrát povolaný do Ríma, ale zostal v Alexandrii s Kleopatrou.
MapaDarov Alexandrie (od Marka Antonia Kleopatre a jej deťom) v roku 34 pred Kr.
Znovu za peniaze Egypta Antonius napadol Arméniu, tentoraz úspešne. Pri návrate bola v uliciach Alexandrie slávená paródia na Rímsky triumf. Paráda v uliciach mesta bola pastiocio Rímskej najvýznamnejšej vojenskej oslavy. Vo finále bolo zvolané celé mesto, aby si vypočulo veľmi dôležitú politickú deklaráciu: Antonius obklopený Kleopatrou a jej deťmi ukončil spojenectvo s Octavianom.
Rozdelil jednotlivé kráľovstvá medzi svoje deti: Alexander Helios bol menovaný kráľom Arménie, Médie a Partie (území, ktoré neboli z väčšej časti pod kontrolou Ríma), jeho dvojča Kleopatra Seléné dostala Kyrenaiku a Líbyu, malý Ptolemaios Philadelphos bol odmenený Sýriou a Kilíkiou. Kleopatra bola vyhlásená za Kráľovnú kráľov a Kráľovnú Egypta, vládnucu spolu s Ptolemaiom XV., synom Kleopatry a Iulia Caesara, Kráľom kráľov a Kráľom Egypta. Ptolemaios XV. bol zároveň vyhlásený za Caesarovho legitímneho syna a dediča. Tieto vyhlásenia sú známe ako Alexandrijské donácie a spôsobili nenapraviteľný rozkol medzi Antoniom a Rímom.
Hoci rozdelenie území medzi Kleopatrine deti sa ťažko dalo považovať za gesto zmierenia, neznamenalo bezprostredné ohrozenie Octavianovho postavenia. Oveľa nebezpečnejšie bolo potvrdenie Kaisariona ako legitímneho Caesarovho syna a dediča jeho mena. Octavianova mocenská báza spočívala v spojení s Caesarom cez jeho adopciu, čo mu zaručovalo potrebnú popularitu a lojalitu légií. Nemohol preto akceptovať útok na tento vyhovujúci stav dieťaťom, narodeným najbohatšej žene vtedajšieho sveta. Triumvirát zanikol posledným dňom 33 pred Kr. a nebol znovuobnovený; začala sa nová občianska vojna.
V období rokov 33 a 32 pred Kr. v politickej aréne Ríma prebiehala propagandistická vojna, so vzájomnými obviňovaniami oboch strán. Antonius (v Egypte) sa rozviedol s Octaviou a obvinil Octaviana zo spoločenského povýšenectva, s uzurpácie moci a falšovania dokladov o adopcii. Octavian odpovedal obvineniami zo zrady: z ilegálneho držania provincií, ktoré mali byť odovzdané iným mužom (Rímska tradícia kleromancie) a z vedenia vojny voči iným krajinám (Arménia a Partia) bez súhlasu Senátu.
Antonius bol tiež označený za zodpovedného za popravu Sexta Pompeia bez súdu. V roku 32 pred Kr. ho Senát zbavil moci a vyhlásil vojnu Kleopatre – nie Antoniovi, pretože Octavian si neželal propagovať svoju úlohu v neustálom prelievaní krvi Rimanov. Obaja konzuli (Gnaeus Domitius Ahenobarbus a Gaius Sosius) a tretina Senátu opustili Rím, aby sa stretli s Antoniom a Kleopatrou v Grécku.
Vojna začala v roku 31 pred Kr. Octavianov lojálny a talentovaný generál Marcus Vipsanius Agrippa obsadil grécke prístavné mesto Methoni, verné Antoniovi. Vysoká popularita Octaviana medzi légiami zabezpečila "zbehnutie" provincií Kyrenaika a Grécko na jeho stranu. 2. septembra došlo k námornej bitke pri Aktiu. Loďstvo Antonia a Kleopatry bolo zničené a obaja boli prinútení so 60 loďami utiecť do Egypta.
Octavianus, teraz už veľmi blízko absolútnej moci, im nehodlal poskytnúť čas na zotavenie. V auguste roku 30 pred Kr. spolu s Agrippom napadol Egypt. Bez možnosti ďalšieho úniku Antonius spáchal samovraždu nabodnutím sa na vlastný meč.
Kleopatre bolo po jej zajatí Octavianom povolené viesť Antoniov pohrebný rituál. Keď zistila, že Octavianus ju plánuje využiť ako ukážku svojho triumfu v Ríme, pokúsila sa viackrát o samovraždu; úspešná bola až v strede augusta. Octavianus zavraždil Kaisariona, no ušetril deti, ktoré mal Antonius s Kleopatrou. Rovnako boli ušetrené i Antoniove dcéry, ktoré mal z manželstva s Octaviou, a aj jeho syn Iullus Antonius. Starší syn Marcus Antonius Antyllus však bol zavraždený Octavianovými mužmi, keď prosil o život v Caesareu.
Cicerov syn Cicero Minor oznámil Antoniovu smrť Senátu. Antoniove pocty boli zrušené a jeho sochy odstránené (damnatio memoriae). Cicero Minor tiež vydal edikt, ktorý prikazoval, že žiaden člen rodiny Antonia nebude už nikdy nosiť meno Marcus. “Touto cestou Nebesia poverili rodinu Cicero konečným aktom v potrestaní Antonia.”[18]
Po smrti Antonia sa stal Octavianus nenapadnuteľným vládcom Ríma. V nasledujúcich rokoch Octavianus, po roku 27 pred Kr. známy ako Augustus, získal do svojich rúk všetku administratívnu, politickú a vojenskú moc. Keď v roku 14 zomrel, jeho moc prešla na jeho adoptívneho syna Tibéria; tak začal Rímsky principát.
Vzostup Caesara a následná občianska vojna medzi jeho dvoma najmocnejšími stúpencami ukončila dôveryhodnosť rímskej oligarchie ako vládnucej sily a mala za následok, že všetky ďalšie mocenské zápasy sa odohrávali vo forme snahy jednej osoby o absolútnu kontrolu vlády a elimináciu Senátu a predchádzajúcej úradníckej štruktúry ako dôležitých centier moci. Preto sa v dejinách Antonius prezentuje ako jeden z najväčších Caesarových prívržencov, spolu s Octavianom ako jeden z dvoch mužov, okolo ktorých sa po zavraždení Caesara koncentrovala moc, a nakoniec ako jeden z troch mužov, ktorí niesli hlavnú zodpovednosť za zánik Rímskej republiky.
↑ abcdefgSHEPPARD, Si. Bitva u Filipp 42 př. n. l.. Praha : Grada, 2010. ISBN 978-80-247-2873-5. Kapitola Velitelé znepřátelených stran, s. 18 – 19. (po česky)
↑Zaznamenané v kalendárnom zápise známom ako Fasti Verulani (cca 17 – 37 po Kr.) = Degrassi, Inscriptiones Italiae 13.2.397 – 398, citované tiež Jerzym Linderskim a Annou Kaminskou-Linderski v "The Quaestorship of Marcus Antonius," Phoenix 28.2 (1974), str. 217, poznámka 24. Náboženský zákaz uvalený na tento deň Augustom, označený ako dies vitiosus ("nepodarený" deň) je vysvetlený Linderskim v "The Augural Law", Aufstieg und Niedergang der römischen Welt II.16 (1986), str. 2187 – 2188. 14. január ako deň Antoniovho narodenia je akceptovaný aj C.B.R. Pellingom v Plutarch: Life of Antony (Cambridge University Press, 1988), str. 299, komentár k Plutarchovi, Antony73.5; Nikosom Kokkinom v Antonia Augusta (Routledge, 1992), str. 11; Patom Southernom v Mark Antony (Tempus, 1998), str. ii; a Adrianom Goldsworthym v Antony and Cleopatra (Yale University Press, 2010), n.p..
Marcus Antonius
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Marcus Antonius