Preskočiť na obsah

Masaker v Sklenom

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Masaker v Sklenom sa udial 21. septembra 1944 v turčianskej obci Sklené (nem. Glaserhau). Po obsadení tejto etnicky nemeckej obce v oblasti v Hauerland partizánmi počas Slovenského národného povstania bolo zastrelených 187 nemecky hovoriacich mužov. Partizáni patrili k 3. rote, 8. (Leninskému) oddielu 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina,[1] ktorí 20. septembra obsadili Sklené a konali na základe ústneho rozkazu veliteľa sovietskeho výcvikového dôstojníka, vtedy 27-ročného, Leonida Nikolajeviča Slavkina[Poznámka 1] (* 1916 vo Vladivostoku, † 1971 v Zaporoží, dnešná Ukrajina).[2]

V obci Sklené pred druhou svetovou vojnou bola väčšina (2 600 zo 4 500) obyvateľov nemeckej národnosti. Počas vojny časť z nich aktívne spolupracovala s Nemeckom.[chýba zdroj] Pod velením sovietskych veliteľov obsadili partizáni v noci z 20. na 21. septembra 1944 obec a mužov vo veku 16 – 60 rokov sústredili v škole.[3]

Pod zámienkou kopania zákopov všetci nemeckí muži vo veku od 16 do 60 rokov (podľa slovenského historika Ďuricu[4] prevažne nemeckej národnosti zo Skleného vo veku 16 až 59 rokov) sa museli na príkaz partizánov zhromaždiť skoro ráno s lopatami na námestí. Skupina bola potom odvedená na stanicu a naložená do niekoľkých železničných vozňov. Vlakom boli prevezení na vlečku (slepú koľaj) asi dva kilometre za obcou na miesto pred „Ebener Wald“,[2] Rovná hora (súradnice 48°47′37″S 18°50′36″V / 48,793556°S 18,843389°V / 48.793556; 18.843389),[3] dnes na mapách ako „Les na Rovine“.[5] V súčasnosti je tam pamätník.[3] Na cintoríne (pravdepodobne na inom mieste)[3] bol drevený kríž v roku 1994 nahradený pomníkom.[3]

Asi 25 mužov muselo v neďalekom lese vykopať jamu 8 m dlhú, 1,50 m širokú a hlbokú 60 cm. Po tom, sa museli natlačiť do jamy a boli zastrelení guľometmi.[2]

Hrob a pamätník

Potom bola aj väčšina ostatných mužov zastrelená a len málokomu sa podarilo utiecť do lesa. Mŕtvi zostali niekoľko dní ležať na poli a pochovali ich príbuzní v masovom hrobe na okraji lesa až po odchode partizánov[2] (podľa iných zdrojov masaker hneď na druhý deň 22. septembra 1944 vyšetrovali četníci z Hornej Štubne, ale nedospeli k jednoznačnému záveru).[6]

Tí, ktorí prežili

[upraviť | upraviť zdroj]

Streľať začali väzňov z posledného vagóna. Vďaka učiteľovi Josefovi Striczovi sa podarilo odviesť 63 mužov z prvého vagóna do Slovenskej Ľupče a tak ich zachrániť. (Boli potom tiež považovaní za mŕtvych, kým sa vrátili).[7]

Medzi preživšími a teda aj svedkami masakru bol miestny pán farár Msgr. Josef Pöss, ktorý hneď po začatí streľby spadol a prežil s miernymi strelnými poraneniami medzi mŕtvymi. Neskôr sa stal dekanom vo Württembergu.

Masaker by si pravdepodobne vyžiadal ešte oveľa viac obetí, avšak väčšina Nemcov z obce tradične od jari do jesene boli na sezónnych prácach v Rakúsku.[8]

Ďalšie akcie proti Nemcom

[upraviť | upraviť zdroj]

Masaker v Sklenom je najväčší známy z viacerých podobných akcií proti Karpatským Nemcom v období od konca augusta do konca septembra 1944. Podobné avšak rozsahom menšie masakre sa odohrali na území súčasného Slovenska aj vo[2]:

Celkovo malo byť na území Slovenska viac ako 600 mŕtvych Nemcov, čo bolo predohrou k úteku karpatských Nemcov zo Slovenska.[2]

Vyrovnanie sa

[upraviť | upraviť zdroj]

Vyšetrovanie tohto zločinu najprv prerušili boje a neskôr i tabuizovanie počas vlády KSČ, takže vinníci zostali nepotrestaní.[11]

Kronika obce Sklené obsahuje povojnový zápis:

Nemecké obyvateľstvo chcelo ešte nakoniec využiť posledné chvíle k tomu, aby do srdca obliehajúcich partizánskych a vojenských jednotiek previedlo do partizánskych šiat preoblečené nemecké oddiely z Handlovej od Ráztočna a tiež i potrebnú muníciu k potlačeniu odbojných jednotiek partizánskych a vojenských v obci Sklené. Tieto úmysly boli však včas zbadané a veliteľom partizánskych jednotiek v zárodkoch potlačené tým, že ihneď vydali rozkaz na zaistenie mužov od 15 do 60 rokov a odstrelenie každého druhého z týchto. Všetci mužskí od 15 do 60 rokov boli za noci zaistení a v mešt. škole zhromaždení a ráno odtiaľ odtransportovaní na neznáme miesto, kde mala byť poprava prevedená. Partizánske jednotky však zastavili vlak, na ktorom boli uvedení zaistenci, asi 2 km od železničnej stanice Sklené, kde ich bolo počtom 176 partizánskymi oddielmi odstrelených, nakoľko si trest tento zaslúžili.

Týmto bol fašistický hitlerovský boj proti partizánskym a vojenským jednotkám v obci Sklené zlikvidovaný.

V Sklenom dňa 18. augusta 1945, nečitateľný podpis, predseda MSK

– Kronika z čias Slovenského národného povstania v Sklenom[12]

V roku 1993 uskutočnila skupina vojenských historikov prieskum na mieste činu a zdokumentovala výpovede viacerých žijúcich pamätníkov. Niekdajší riaditeľ Vojenského historického ústavu v Bratislave Pavel Šimunič zhrnul zistenia skupiny do štyroch bodov: „Prvý – stalo sa to, druhý – nemalo sa to stať, tretí – nebola to plánovaná masakra, štvrtý – išlo o zjavné porušenie vojnového práva.“[6]

Aktivisti za občianske práva, najmä Josef Stricz, sa snažili riešiť túto masovú vraždu. Od roku 1994 sa na mieste masakru nachádza pamätník. V archíve Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici (nemecky Neusohl) boli zaznamenané výpovede šiestich vrahov o ich činnosti a činnosti počas celého obdobia povstania.[8] Koncom deväťdesiatych rokov sa začalo policajné vyšetrovanie, ale bolo zastavené bez súdneho procesu, pretože hlavný podozrivý Leonid N. Slavkin zomrel už v roku 1971.

V roku 2004 sa na podnet niekoľkých pozostalých obetí obnovilo policajné vyšetrovanie prípadu. Ukázalo sa totiž, že masaker hneď na druhý deň 22. septembra 1944 vyšetrovali četníci z Hornej Štubne, ale nedospeli k jednoznačnému záveru. V auguste 1945 podali svoje svedectvá aj niektorí priami aktéri zásahu v Sklenom, bývali partizáni[6] (v nemeckej verzii vyššie uvedení ako vrahovia).

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Bundesministerium für Vertriebene, Flüchtlinge und Kriegsgeschädigte Hg. & Theodor Schieder (Bearb.): Dokumentation zur Vertreibung der Deutschen aus Ost-Mitteleuropa. Bd. 4, 1–2: Die Vertreibung der deutschen Bevölkerung aus der Tschechoslowakei. Bonn 1957. (nemecky) (Spolkové ministerstvo pre vysídlené osoby, utečencov a obete vojny Hg. & Theodor Schieder (arr. ): Dokumentácia o vyhostení Nemcov z východnej strednej Európy . 4, 1-2: Vyhostenie nemeckého obyvateľstva z Československa . Bonn 1957) [13]
  • Johann Grossmann, Johann Daubner: Glaserhau. Ein deutsches Dorf im Hauerland. 2., überarb. Aufl. Schwäbisch Gmünd 1986. (nemecky)
  • Silvestra Stric: Josef Stricz bojovník za Glaserhau. Pripomienka môjmu otcovi. S početnými ilustráciami a faksimiles vydavateľ: Slovenské národné múzeum, 2003. Silvester Stric: Josef Stricz der Kämpfer für Glaserhau. Erinnerungsschrift an meinen Vater. Mit zahlreichen Abbildungen und Faksimiles, Herausgeber: Slovenske Narodne Museum, 2003.
  1. Леонид Николаевич Славкин

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1. československá partizánska brigáda J. V. Stalina : Vojsková tělesa [online]. https://www.valka.cz, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online. (po česky)
  2. a b c d e f Bundesministerium für Vertriebene, Flüchtlinge und Kriegsgeschädigte, Hg.: Die Vertreibung der deutschen Bevölkerung aus der Tschechoslowakei.
  3. a b c d e Pomník Obetiam SNP | Spolek pro vojenská pietní místa [online]. www.vets.cz, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online.
  4. Ďurica M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. s. 501
  5. OMA.SK. Pamätník, Sklené - oma.sk [online]. sklene.oma.sk, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online.
  6. a b c Slovenské katyne si strážia svoje tajomstvá [online]. Pravda.sk, 2010-05-16, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online.
  7. Karpatenblatt Nr. 9/2004, S. 9
  8. a b Karpatenblatt Nr. 9/2004, S. 9
  9. Vilo Žitňan: Týždenník NOVÝ SVET, november 1944
  10. ANTON, Hruboň. ZA SLOVENSKÝ ŠTÁT, ZA NOVÚ EURÓPU! Hlinkova garda v období nemeckej okupácie. Banská Bystrica : [s.n.], 2015. ISBN 978-80-89514-35-9. S. 206.
  11. SCHVARC, Michal. Masová exekúcia v Sklenom 21. septembra 1944 v širšom dejinnom kontexte [online]. druhasvetova.sk, 1.11.2008, [cit. 2008-12-22]. Dostupné online.
  12. PLEVZA, Viliam. Dejiny Slovenského národného povstania. Zväzok 4. Spomienky a kroniky. Bratislava : Pravda, 1984.
  13. Zahlreiche weiterführende Hinweise zu diesem von Theodor Oberländer durchgesetzten Werk, Vorarbeiten Fritz Valjavec, im Lemma des Ministeriums, Anm.