Masaker v Sklenom
Masaker v Sklenom sa udial 21. septembra 1944 v turčianskej obci Sklené (nem. Glaserhau). Po obsadení tejto etnicky nemeckej obce v oblasti v Hauerland partizánmi počas Slovenského národného povstania bolo zastrelených 187 nemecky hovoriacich mužov. Partizáni patrili k 3. rote, 8. (Leninskému) oddielu 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina,[1] ktorí 20. septembra obsadili Sklené a konali na základe ústneho rozkazu veliteľa sovietskeho výcvikového dôstojníka, vtedy 27-ročného, Leonida Nikolajeviča Slavkina[Poznámka 1] (* 1916 vo Vladivostoku, † 1971 v Zaporoží, dnešná Ukrajina).[2]
Priebeh
[upraviť | upraviť zdroj]V obci Sklené pred druhou svetovou vojnou bola väčšina (2 600 zo 4 500) obyvateľov nemeckej národnosti. Počas vojny časť z nich aktívne spolupracovala s Nemeckom.[chýba zdroj] Pod velením sovietskych veliteľov obsadili partizáni v noci z 20. na 21. septembra 1944 obec a mužov vo veku 16 – 60 rokov sústredili v škole.[3]
Pod zámienkou kopania zákopov všetci nemeckí muži vo veku od 16 do 60 rokov (podľa slovenského historika Ďuricu[4] prevažne nemeckej národnosti zo Skleného vo veku 16 až 59 rokov) sa museli na príkaz partizánov zhromaždiť skoro ráno s lopatami na námestí. Skupina bola potom odvedená na stanicu a naložená do niekoľkých železničných vozňov. Vlakom boli prevezení na vlečku (slepú koľaj) asi dva kilometre za obcou na miesto pred „Ebener Wald“,[2] Rovná hora (súradnice 48°47′37″S 18°50′36″V / 48,793556°S 18,843389°V),[3] dnes na mapách ako „Les na Rovine“.[5] V súčasnosti je tam pamätník.[3] Na cintoríne (pravdepodobne na inom mieste)[3] bol drevený kríž v roku 1994 nahradený pomníkom.[3]
Asi 25 mužov muselo v neďalekom lese vykopať jamu 8 m dlhú, 1,50 m širokú a hlbokú 60 cm. Po tom, sa museli natlačiť do jamy a boli zastrelení guľometmi.[2]
Potom bola aj väčšina ostatných mužov zastrelená a len málokomu sa podarilo utiecť do lesa. Mŕtvi zostali niekoľko dní ležať na poli a pochovali ich príbuzní v masovom hrobe na okraji lesa až po odchode partizánov[2] (podľa iných zdrojov masaker hneď na druhý deň 22. septembra 1944 vyšetrovali četníci z Hornej Štubne, ale nedospeli k jednoznačnému záveru).[6]
Tí, ktorí prežili
[upraviť | upraviť zdroj]Streľať začali väzňov z posledného vagóna. Vďaka učiteľovi Josefovi Striczovi sa podarilo odviesť 63 mužov z prvého vagóna do Slovenskej Ľupče a tak ich zachrániť. (Boli potom tiež považovaní za mŕtvych, kým sa vrátili).[7]
Medzi preživšími a teda aj svedkami masakru bol miestny pán farár Msgr. Josef Pöss, ktorý hneď po začatí streľby spadol a prežil s miernymi strelnými poraneniami medzi mŕtvymi. Neskôr sa stal dekanom vo Württembergu.
Masaker by si pravdepodobne vyžiadal ešte oveľa viac obetí, avšak väčšina Nemcov z obce tradične od jari do jesene boli na sezónnych prácach v Rakúsku.[8]
Ďalšie akcie proti Nemcom
[upraviť | upraviť zdroj]Masaker v Sklenom je najväčší známy z viacerých podobných akcií proti Karpatským Nemcom v období od konca augusta do konca septembra 1944. Podobné avšak rozsahom menšie masakre sa odohrali na území súčasného Slovenska aj vo[2]:
- Veľkom Poli / Hochwies a Píle/Paulisch (spolu 85 mŕtvych),
- Ružomberku / Rosenberg im Waagtal (27. augusta 1944, 146 mŕtvych),
- Banskej Štiavnici / Schemnitz,
- Banskej Bystrici / Neusohl, Handlovej / Krickerhau (viac ako 80 mŕtvych),
- Nitrianskom Pravne (vtedy Nemecké Pravno, nemecky Deutsch-Proben, 30 mŕtvych),
- v Sklabini (130 mŕtvych), podľa iných zdrojov: nemecká komisia v novembri 1944 exhumovala 140 mŕtvol,...[9] z ktorých minimálne sto bolo príslušníkov nemeckej menšiny a ďalších stúpencov a funkcionárov režimu (členovia alebo funkcionármi HSĽS alebo HG).[10]
- v (Nemeckej) Partizánskej Ľupči / Deutsch-Lipsch (32 mŕtvych),
- Kunešov / Kunschhau (69 mŕtvych) a na iných miestach.
Celkovo malo byť na území Slovenska viac ako 600 mŕtvych Nemcov, čo bolo predohrou k úteku karpatských Nemcov zo Slovenska.[2]
Vyrovnanie sa
[upraviť | upraviť zdroj]Vyšetrovanie tohto zločinu najprv prerušili boje a neskôr i tabuizovanie počas vlády KSČ, takže vinníci zostali nepotrestaní.[11]
Kronika obce Sklené obsahuje povojnový zápis:
„ | Nemecké obyvateľstvo chcelo ešte nakoniec využiť posledné chvíle k tomu, aby do srdca obliehajúcich partizánskych a vojenských jednotiek previedlo do partizánskych šiat preoblečené nemecké oddiely z Handlovej od Ráztočna a tiež i potrebnú muníciu k potlačeniu odbojných jednotiek partizánskych a vojenských v obci Sklené. Tieto úmysly boli však včas zbadané a veliteľom partizánskych jednotiek v zárodkoch potlačené tým, že ihneď vydali rozkaz na zaistenie mužov od 15 do 60 rokov a odstrelenie každého druhého z týchto. Všetci mužskí od 15 do 60 rokov boli za noci zaistení a v mešt. škole zhromaždení a ráno odtiaľ odtransportovaní na neznáme miesto, kde mala byť poprava prevedená. Partizánske jednotky však zastavili vlak, na ktorom boli uvedení zaistenci, asi 2 km od železničnej stanice Sklené, kde ich bolo počtom 176 partizánskymi oddielmi odstrelených, nakoľko si trest tento zaslúžili.
Týmto bol fašistický hitlerovský boj proti partizánskym a vojenským jednotkám v obci Sklené zlikvidovaný. V Sklenom dňa 18. augusta 1945, nečitateľný podpis, predseda MSK |
“ |
– Kronika z čias Slovenského národného povstania v Sklenom[12] |
V roku 1993 uskutočnila skupina vojenských historikov prieskum na mieste činu a zdokumentovala výpovede viacerých žijúcich pamätníkov. Niekdajší riaditeľ Vojenského historického ústavu v Bratislave Pavel Šimunič zhrnul zistenia skupiny do štyroch bodov: „Prvý – stalo sa to, druhý – nemalo sa to stať, tretí – nebola to plánovaná masakra, štvrtý – išlo o zjavné porušenie vojnového práva.“[6]
Aktivisti za občianske práva, najmä Josef Stricz, sa snažili riešiť túto masovú vraždu. Od roku 1994 sa na mieste masakru nachádza pamätník. V archíve Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici (nemecky Neusohl) boli zaznamenané výpovede šiestich vrahov o ich činnosti a činnosti počas celého obdobia povstania.[8] Koncom deväťdesiatych rokov sa začalo policajné vyšetrovanie, ale bolo zastavené bez súdneho procesu, pretože hlavný podozrivý Leonid N. Slavkin zomrel už v roku 1971.
V roku 2004 sa na podnet niekoľkých pozostalých obetí obnovilo policajné vyšetrovanie prípadu. Ukázalo sa totiž, že masaker hneď na druhý deň 22. septembra 1944 vyšetrovali četníci z Hornej Štubne, ale nedospeli k jednoznačnému záveru. V auguste 1945 podali svoje svedectvá aj niektorí priami aktéri zásahu v Sklenom, bývali partizáni[6] (v nemeckej verzii vyššie uvedení ako vrahovia).
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Bundesministerium für Vertriebene, Flüchtlinge und Kriegsgeschädigte Hg. & Theodor Schieder (Bearb.): Dokumentation zur Vertreibung der Deutschen aus Ost-Mitteleuropa. Bd. 4, 1–2: Die Vertreibung der deutschen Bevölkerung aus der Tschechoslowakei. Bonn 1957. (nemecky) (Spolkové ministerstvo pre vysídlené osoby, utečencov a obete vojny Hg. & Theodor Schieder (arr. ): Dokumentácia o vyhostení Nemcov z východnej strednej Európy . 4, 1-2: Vyhostenie nemeckého obyvateľstva z Československa . Bonn 1957) [13]
- Johann Grossmann, Johann Daubner: Glaserhau. Ein deutsches Dorf im Hauerland. 2., überarb. Aufl. Schwäbisch Gmünd 1986. (nemecky)
- Silvestra Stric: Josef Stricz bojovník za Glaserhau. Pripomienka môjmu otcovi. S početnými ilustráciami a faksimiles vydavateľ: Slovenské národné múzeum, 2003. Silvester Stric: Josef Stricz der Kämpfer für Glaserhau. Erinnerungsschrift an meinen Vater. Mit zahlreichen Abbildungen und Faksimiles, Herausgeber: Slovenske Narodne Museum, 2003.
Poznámka
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Леонид Николаевич Славкин
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ 1. československá partizánska brigáda J. V. Stalina : Vojsková tělesa [online]. https://www.valka.cz, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ a b c d e f Bundesministerium für Vertriebene, Flüchtlinge und Kriegsgeschädigte, Hg.: Die Vertreibung der deutschen Bevölkerung aus der Tschechoslowakei.
- ↑ a b c d e Pomník Obetiam SNP | Spolek pro vojenská pietní místa [online]. www.vets.cz, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online.
- ↑ Ďurica M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. s. 501
- ↑ OMA.SK. Pamätník, Sklené - oma.sk [online]. sklene.oma.sk, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online.
- ↑ a b c Slovenské katyne si strážia svoje tajomstvá [online]. Pravda.sk, 2010-05-16, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online.
- ↑ Karpatenblatt Nr. 9/2004, S. 9
- ↑ a b Karpatenblatt Nr. 9/2004, S. 9
- ↑ Vilo Žitňan: Týždenník NOVÝ SVET, november 1944
- ↑ ANTON, Hruboň. ZA SLOVENSKÝ ŠTÁT, ZA NOVÚ EURÓPU! Hlinkova garda v období nemeckej okupácie. Banská Bystrica : [s.n.], 2015. ISBN 978-80-89514-35-9. S. 206.
- ↑ SCHVARC, Michal. Masová exekúcia v Sklenom 21. septembra 1944 v širšom dejinnom kontexte [online]. druhasvetova.sk, 1.11.2008, [cit. 2008-12-22]. Dostupné online.
- ↑ PLEVZA, Viliam. Dejiny Slovenského národného povstania. Zväzok 4. Spomienky a kroniky. Bratislava : Pravda, 1984.
- ↑ Zahlreiche weiterführende Hinweise zu diesem von Theodor Oberländer durchgesetzten Werk, Vorarbeiten Fritz Valjavec, im Lemma des Ministeriums, Anm.