Menestratos (sochár)
Menestratos (starogr. Μενέστρατος) bol grécky sochár z Atén v 4. storočí pred Kr.[1]
Zo starovekých autorov sa o ňom zmienili Plínius a Tatianos. Podľa Plínia bol autorom sochy Herkula, ktorá mala v Ríme mnoho obdivovateľov. Nemenej slávna bola aj jeho socha bohyne Hekaty, ktorú bolo možné vidieť v posvätnom okrsku za chrámom Diany (Artemidy) v Efeze.[2] Miestni kňazi vraj varovali návštevníkov, že im môže poškodiť oči jasná žiara jej bieleho mramoru.[3] Kresťanský apologét Tatianos uvádza, že Menestratos zhotovil sochu poetky Learchis (inak neznámej), ktorú s inými sochami známych gréckych umelcov previezli do Ríma.[4]
V roku 1898 sa v boiótskom kostole Agios Georgios, na mieste starovekej Akraifie (dnes Akrefnio, predtým Karditsa[5]), našiel vápencový podstavec zo sochy hrdinu Ptóia[6] so signatúrou Menestrata z Atén. Na tomto mieste objavili aj iné podstavce zo sôch.[7][8] Nápis je datovaný do 4. stor. pred Kr. a predpokladá sa, že sochárom mohol byť Menestratos, o ktorom hovorili Plínius a Tatianos.[9]
| Ἀκρηφιεῖε[ς Εἴ]ρωι Πτωίοι. Ἀρξάντων Εὐμάριος Καφισοδωρίω, Ὀλυμπίωνος Λυσ[ι]νίω, Μελίτωνος Ὁμολωιχίω, Καφισοδώρω Πτωιοδωρίω, Ἀθανοδώρω Δαμαγαθίω. Μενέστατος Άθηναῖος ἐπόησε. |
preklad: Akréfieovci hrdinovi Ptóiovi. Pod „riadením“ Eumarios syn Kafisodóra, Olympiónos, syn Lysina, Melitónos syn Omolóichia, Kafisodóros, syn Ptóiodóra, Athanodóros, syn Damagatha. Menestratos z Atén zhotovil. |
Hranaté zátvorky v starogréckom nápise znamenajú doplnenie medzier (lacunae) a označujú písmená, ktoré sú nečitateľné alebo úplne stratené.[10]
Socha bola s najväčšou pravdepodobnosťou vyrobená z bronzu, keďže išlo o najpopulárnejší materiál v archaickom období, kým v cisárskom období to bol mramor.[11]
Referencie a bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 609.
- ↑ Rainer Schwindt. Das Weltbild des Epheserbriefes. Tübingen : Mohr Siebeck, 2002. ISBN 978-31-6147-848-2. S. 94.
- ↑ Plinius Secundus, Naturalis Historia, 36,4.[1]
- ↑ Charles Munier. Ehe und Ehelosigkeit in der Alten Kirche. Frankfurt am Main : P. Lang, 1987. ISBN 978-32-6103-513-4. S. 41.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 166.
- ↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Menèstrato [2]
- ↑ Brigitte Gullath. Untersuchungen zur Geschichte Boiotiens in der Zeit Alexanders und der Diadochen. Frankfurt am Main : P. Lang, 1982. ISBN 978-38-2047-026-0. S. 82.
- ↑ Charles Picard. Manuel d'archéologie grecque. Mâcon : Protat Frères, 1935. S. 926.
- ↑ Albert Schachter. Cults of Boiotia: Potnia to Zeus. London : University of London, Institute of Classical Studies, 1994. ISBN 978-09-0058-741-2. S. 14.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 268.
- ↑ Giovagnorio.pdf, Menestratos of Athens, str. 28 [3]