Preskočiť na obsah

Micubiši A6M Zero

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Mitsubishi A6M Zero)
A6M Zero

Micubiši A6M3 Zero model 22 (chvostový kód UI-105) z 251. kókútai pilotovaný leteckým esom Hirojošim Nišizawom počas bojového letu nad Šalamúnovými ostrovmi, 1943
Typstíhacie lietadlo
VýrobcaMicubiši, Nakadžima
KonštruktérDžiró Horikoši
Prvý let1. apríla 1939
Zavedený1. júla 1940
Vyradený1945 (Japonsko)
1956 (Čína)
Charaktervyradený
Hlavný používateľJaponské cisárske námorné letectvo
Výroba19391945
Vyrobených10 939
VariantyNakadžima A6M2-N

Micubiši A6M Zero (oficiálne japonské označenie: 零式艦上戦闘機 – Rei-šiki kandžó sentóki; skratka: 零戦 – Reisen; v preklade: palubné stíhacie lietadlo typ 0; spojenecké kódové označenie: „Zeke“; verzia A6M3 mala spojenecké kódové označenia: „Hap“ a „Hamp“) bolo japonské jednomiestne jednomotorové stíhacie lietadlo dlhého doletu, ktoré v priebehu druhej svetovej vojny slúžilo v Japonskom cisárskom námornom letectve a po vojne aj v Číne.

Jeho vývoj začal v roku 1937, ako náhrada za typ A5M, s maximálnou rýchlosťou prevyšujúcou 500 km/h, lepšou výzbrojou, obratnosťou a stúpavosťou. Vznikol tak prvý palubný stíhač, ktorý sa vyrovnal stíhačkám štartujúcim z pozemných letísk.

Vznik a vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]

Pri zrode lietadla A6M stál šéfkonštruktér spoločnosti Micubiši Džiró Horikoši, ktorý spolu so svojím tímom reagoval na zadanie Generálneho štábu námorníctva označeným kódom 12-Ši. V zadaní boli formulované požiadavky na podobu a vlastnosti nového palubného stíhacieho lietadla schopného nahradiť svojimi vyššími kvalitami stroje A5M4, práve zaraďované k bojovým útvarom kókútai angažovaným v čínsko-japonskom konflikte. Do súťaže bola zaradená aj firma Nakadžima, tá ale odstúpila po doplnení požiadaviek Generálneho štábu v roku 1937. Konštruktéri, poverení vývojom konštrukcie trupu a krídel lietadla – Jošitoši Sono a Jošio Jošikawa – vyvinuli špeciálnu odľahčenú konštrukciu, vďaka ktorej mal stroj veľmi dobrú ovládateľnosť, vysokú rýchlosť a mimoriadny dolet. Tieto vlastnosti boli vykúpené absenciou pancierovania pilotného priestoru a palivových nádrží, na čo aj neskôr Zerá doplácali, a taktiež komplikovanou výrobnou technológiou, ktorá sa ale pri montáži subkomponentov zaobišla bez spojovacieho materiálu.

Micubiši A6M5 Zero model 52 vystavené vo vojenskom múzeu Júšúkan v Tokiu

Prvý prototyp vyrobený vo vývojových dielňach s označením Micubiši A6M1 vzlietol 1. apríla 1939. V júli toho istého roku ho prevzali piloti námorníctva ku skúškam a zhodli sa na tom, že stroj má dobré letové vlastnosti. Jedinú výhradu mali k dvojhviezdicovému štnásťvalcu Micubiši MK2 Zuisei 13 so vzletovým výkonom 582 kW (791 k), ktorý bol pre lietadlá tohto určenia príliš slabý[1]. Stroj dosahoval pri bežnej vzletovej hmotnosti 2 343 kg vo výške 3 000 m rýchlosť až 491 km/hod. Tie isté výkony dosahoval aj druhý prototyp zaradený do skúšobného programu v októbri 1939.

Dňa 18. januára 1940 vzlietol tretí prototyp s motorom Nakadžima NK1C Sakae 12 so vzletovým výkonom 701 kW (953 k) a inštalovanou výzbrojou. Námorníctvo objednalo šestnásť predsériových strojov a následne tridsaťsedem sériových A6M2, známych pod označením námorné palubné stíhacie lietadlo typ 0 model 11, resp. Reisen, aby ich mohlo čo najskôr vyskúšať v bojových podmienkach v Číne. Stroje boli vyzbrojené 20 mm kanónmi v krídlach a 7,7 mm guľometmi v trupe pred kabínou. Silná výzbroj, zaťahovací podvozok, aerodynamicky vhodné tvary a kabína krytá kvapkovitým presklením boli vo vývojovej rade japonských námorných stíhacích lietadiel výrazným pokrokom.

Námorné letectvo vyskúšalo lietadlá A6M na palube lietadlových lodí Kaga už v roku 1940 a ešte v tom roku ich dostalo do výzbroje šesť lietadlových lodí a jednotky sídliace vo Francúzskej Indočíne a na Tajwane[1]. Na začiatku vojny Zero prekonávalo všetky spojenecké lietadlá najmä vo svojich manévrovacích schopnostiach. V polovici roku 1942 Spojenci získali nepoškodený kus a okamžite začali skúšky, ktoré ukázali jeho nedostatky. Veľkou chybou stroja bolo slabé pancierovanie. Nedostatky typu však neboli plne odstránené ani pri novej verzii A6M5. Konštrukčné nedostatky ako slabé pancierovanie palivových nádrží a pilotnej kabíny sa nezmenili. Až na konci roku 1944 sa objavila verzia A6M6c so silnejším motorom, ale vzniklo iba niekoľko kusov, pretože továreň Nakadžima, kde sa nové motory montovali, bola z veľkej časti zničená. Poslednou verziou bola A6M7, boli to stíhačky prestavané na strmhlavé bombardéry. Už predtým vznikli stovky strojov určené pre útoky kamikadze.

Dvojica lietadiel A6M2a model 11 počas letu nad Čínou, 26. máj 1941
A6M2b model 21 (chvostový kód EII-111) vzlieta z lietadlovej lode Zuikaku k útoku na Pearl Harbor, 7. december 1941
Vrak A6M3 model 32 (chvostový kód T2-157) na letisku Munda na Šalamúnových ostrovoch po invázii Spojencov, september 1943
Lietadlá A6M5c model 52C sa pripravujú na vzlet k účasti na útoku kamikadze, 1945

A6M1 – prvý prototyp testovaný 1. apríla 1939 s motorom Micubiši Zuisei 13 s výkonom 582 kW (780 k). Počas testov prešiel prototyp všetkými skúškami až na rýchlosť, ktorá nebola vyhovujúca.

A6M2 model 11 – prvý prototyp vzlietol 28. decembra 1939 s motorom Nakadžima Sakae 12 s výkonom 708 kW (950 k). Výroba začala 31. júla 1940 a celkovo bolo postavených 65 kusov[2]. Stroj bol známy u japonských pilotov ako Rei Sentoki, skrátene Reisen.

A6M2 model 21 – vychádza z verzie model 11, ale má sklopné krídla, teda stroj bol určený pre lietadlové lode. Ide o najviac vyrábanú verziu A6M2. Lietadlo A6M2 model 21 bol prvýkrát operačne nasadený v Číne[2].

A6M3 model 32 – prvý prototyp vzlietol v roku 1941. V rámci tejto verzie boli vynechané sklápateľné krídla, ale krídlo bolo zakončené vodorovne so skráteným rozpätím na 11 m. Stroj mal motor Nakadžima NK1F Sakae 21 s dvojrýchlostným kompresorom. Motor so vzletovým výkonom 843 kW (1 145 k) si vo výške 6 000 m udržal výkon 731 kW (994 k), vzduch do kompresora bol teraz privádzaný lapačom situovaným v hornej časti zväčšeného klenutejšieho krytu motora. Konštruktéri boli nútení posunúť protipožiarnu prepážku smerom dozadu čo bolo kompenzované zmenšením kapacity trupovej nádrže. Takto upravené lietadlo malo horšiu stúpavosť, mierne sa zväčšil polomer zatáčky, ale bol lepšie ovládateľný pri väčších rýchlostiach. Stroje tejto verzie boli nasadené v juhozápadnej časti Pacifiku na konci jari 1942[1][2], kde sa s nimi prvýkrát stretli americké jednotky. Pretože si mysleli, že ide o lietadlo úplne novej konštrukcie, pridelili mu kódové označenie Hamp. Počas týchto bojov sa preukázal nedostatočný dolet modelu 32, spôsobeným zmenšenou zásobou paliva v trupovej nádrži a zvýšenou spotrebou motora. Nepomohli ani prídavné nádrže na 330 litrov, ktoré mohli typy A6M2 a A6M3 niesť pod trupom. Po určitej dobe vystriedal model 22 na výrobnej linke model 32 s krídlom známym z modelu A6M2, navyše medzi nosníkmi umiestnenými dvomi palivovými nádržami po 45 litrov paliva. Krídlo Reisenov bolo vybavené internými plavákmi – utesnené komory v krídle mali pomôcť dlhšiemu udržaniu lietadla na hladine v prípade núdzového pristátia.

Závody Micubiši dodali celkovo 343[1] kusov A6M3 model 32 a 560[1] kusov A6M3 model 22, ďalšie lietadlá tohto typu boli vyrábané aj v závodoch Nakadžima. Neskôr vyrobené A6M3 model 22 boli rozpoznateľné podľa dlhších hlavní kanónov typ 99 model 2-3, vyčnievajúcich z nábežnej hrany krídla a niesli označenie A6M3a model 22A. V krídlach týchto strojov boli skúšané aj kanóny kalibru 30 mm. Stroje A6M2 a A6M3 mohli pod každým krídlom niesť po jednej bombe hmotnosti 60 kg.

A6M4 – experimentálna verzia A6M2 s inštalovaným preplňovaným turbo motorom. Do sériovej výroby sa nedostal.

A6M5 model 52 – ide o verziu A6M3 s modifikovanými krídlami. Rozpätie 11 m, plocha krídel 21,3 m². Dosahoval rýchlosť 565 km/hod vo výške, počas klesania 660 km/hod. Stroj bol nasadený do služby na jeseň 1943.

A6M5a model 52A – verzia A6M5 so zosilneným krídlom. Počas klesania dosahoval rýchlosť 740 km/hod. Do služby nasadený na jar 1944

A6M5b model 52B – vylepšená verzia A6M5a so zvýšenou ochranou pilota a palivových nádrží, so silnejšou výzbrojou.

A6M5c model 52C – prvý prototyp bol testovaný v septembri 1944 so silnejšou výzbrojou, pancierovaním za sedačkou pilota a ďalšími modifikáciami. Bolo postavených len okolo 100 kusov tejto verzie.

A6M5d-S – neoficiálne označenie nočného stíhača A6M5, s 20 mm kanónmi.

A6M6c model 53C – verzia A6M5c poháňaná motorom Nakadžima Sakae 31 so prídavným vstrekovaním zmesi vody a metanolu.

A6M7 model 63 – strmhlavý bombardér vyvinutý z A6M6c špeciálne upravenou bombovnicou a zvýšenou zásobou paliva. Do výroby sa dostala v máji 1945

A6M8 – išlo o prototyp zhotovený v apríli 1945. Poháňal ho motor Micubiši Kinsei 62 s výkonom 1 162 kW (1 560 k). Japonské námorné letectvo objednalo veľkovýrobu tejto verzie, ale do konca vojny sa nevyrobilo ani jedno sériové lietadlo.

Bojové nasadenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Pätnásť strojov Zero bolo nasadených počas bojov v Číne, kde boli prvýkrát nasadené 19. augusta 1940 k sprevádzaniu bombardérov. V priebehu bojov dokázali piloti Reisenov zostreliť 103 nepriateľských lietadiel pri strate 2 svojich strojov[1].

O japonskej stíhačke boli Spojené štáty informované prostredníctvom veliteľa americkej dobrovoľníckej jednotky v Číne Claire Chennaulta. Žiadne opatrenia však až do napadnutia Pearl Harboru neboli podniknuté. Počas bitky o Midway Američania nasadili svoje stroje Grumman F4F Wildcat, ani tie však neznamenali prevahu. Kvalitne pripravení japonskí letci pôsobili Američanom ťažké straty po celý úvod vojny. Postupné straty kvalitných letcov, ktorým japonské letectvo nedokázalo čeliť rýchlym a menej kvalitným výcvikom, potom spoločne so vzrastajúcim štandardom výcviku ich protivníkov, ako aj obrovskou presilou Američanov vo vzduchu tak spôsobili koniec nadvlády Zer. Americké stroje F4U Corsair a Grumman F6F Hellcat nasadzované vo veľkých počtoch tak japonské letectvo postupne vytlačili z oblohy.

Prvé Zero skúmané Spojencami

[upraviť | upraviť zdroj]
„Akutanské Zero“ s americkými výsostnými znakmi

O novej japonskej stíhačke boli USA informované veliteľom americkej dobrovoľníckej jednotky Flying Tigers v Číne Clairom Chennaultom. Prvýkrát mohli Spojenci preskúmať vrak novej zbrane nepriateľa potom, čo bolo 20. mája 1941 pri útoku na letisko Tchajping-su a Šuanglin blízkosti Čcheng-tu zostrelené protilietadlovou paľbou jedno A6M Zero patriace 12. kókútai. Išlo vôbec o prvé Zero stratené v akcii. Na základe nálezu bola odhadnutá výkonnostná tabuľka pre nový stroj, ktorá bola až pozoruhodne presná. Hlásenie sa ale stratilo v Singapure medzi ostatnými spravodajskými informáciami. O to bolo prekvapenie nad Pearl Harbor, v Malajzii a na Filipínach väčšie.

Vôbec prvé takmer nepoškodené Zero sa dostalo do rúk Číňanov ešte pred útokom na Pearl Harbor, keď 26. novembra 1941 núdzovo pristáli dve A6M2 z Tainan kókútai na pláži polostrova Lejčou v južnej Číne. Zero so sériovým číslom V-174, ktoré pilotoval nitó hikó heisó (二等飛行兵曹 ~ desiatnik) Taka-aki Šimohigaši, bolo pri pristátí poškodené, a tak ho Číňania iba ukryli. Zero so sériovým číslom V-172 a s výrobným číslom 3372, ktoré pilotoval itó hikó heisó (一等飛行兵曹 ~ čatár) Šimezoh Inoue, bolo len ľahko poškodené a Číňania ho najprv ukryli, rozobrali a neskôr previezli do neokupovanej časti Číny. Neskôr bolo Zero s výrobným číslom 3372 prevezené do USA. Toto bolo naozaj prvé Zero, ktoré sa dostalo do rúk Spojencov v relatívne nepoškodenom stave, ale vzhľadom ku komplikovanej a zdĺhavej preprave z Číny jeho testy začali až po „Akutanskom Zere“ DI-108 v. č. 4593.

V júni 1942 Spojenci získali takmer nepoškodený vzor lietadla so sériovým číslom DI-108 (výrobné číslo 4593) z lietadlovej lode Rjúdžó, ktoré núdzovo pristálo na ostrove Akutan neďaleko Dutch Harboru počas japonského útoku na Aleuty. Následné skúšky v Spojených štátoch (prvý let sa uskutočnil 20. septembra 1942) ukázali jeho nedostatky.

Špecifikácie (A6M2 Typ 0 model 21)

[upraviť | upraviť zdroj]
Micubiši A6M2 Zero
Odlišnosť trajektórií striel vypálených z guľometu kalibru 7,7 mm a kanóna kalibru 20 mm

Technické údaje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 9,06 m
  • Rozpätie: 12,0 m
  • Výška: 3,05 m
  • Plocha krídel: 22,44 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 1 680 kg
  • Vzletová hmotnosť: 2 410 kg
  • Pohonná jednotka: 1 × štrnásťvalcový hviezdicový motor Nakadžima Sakae 12 s výkonom 709 kW
  • Maximálna rýchlosť: 533 km/h (vo výške 4 550 m)
  • Dolet: 3 105 km
  • Dostup: 10 000 m
  • Stúpavosť: 15,7 m/s
  • Plošné zaťaženie: 107,4 kg/m2
  • Výkon/hmotnosť: 294 W/kg
  • guľomet Typ 97 kalibru 7,7 mm v kapote motoru. U novších verzií A6M bol Typ 97 nahradený veľkorážnym 13,2 mm guľometom Typ 3
  • 2× pevný kanón Typ 99 kalibru 20 mm v krídlach
  • Bomby:
    • 2× 30 kg a
    • 1× 60 kg bomba alebo
    • 2× pevné 250 kg bomby

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d e f SCHMID, Jaroslav. Stíhací a bombardovací letadla Japonska - 1. díl. Plzeň : Fraus, 1998. ISBN 80-7238-041-9. Kapitola Micubiši A6M Reisen (Zeke), s. 67-73. (česky)
  2. a b c COLLIER, Basil. ''Japanese Aircraft of World War II. London : Sidgwick&Jackson, 1979. ISBN 0-283-98399-X. Kapitola Mitsubishi A6M Zero Fighter, s. 97-99. (anglicky)

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • COLLIER, Basil. Japanese Aircraft of World War II. Londýn : Sidgwick&Jackson, 1979. 144 s. ISBN 0-283-98399-X.
  • SCHMID, Jaroslav. Letadla 1939-45. 1. vyd. Plzeň : Fraus, 1998. 79 s. ISBN 80-7238-041-9.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]