Preskočiť na obsah

Rakúska ekonomická škola

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Moderná rakúska škola)

Rakúska ekonomická škola (iné názvy: rakúska škola, rakúska národohospodárska škola, psychologická škola) je heterodoxná škola ekonomického myslenia, ktorá vznikla v 70. rokoch 19. storočia vo Viedni. Je výrazne pravicová, liberálna či libertariánska, radikálne subjektívne psychologická, verbálne orientovaná a monistická; odmieta používanie metodológie prírodných vied, najmä matematiky, na štúdium ľudského konania a namiesto toho sa snaží opierať o praxeológiu.

Škola sa zvykne klasifikovať ako smer neoklasickej ekonómie alebo ako samostatná ekonomická škola. Niektoré zdroje vyčleňujú novších ekonómov rakúskej školy do samostatnej skupiny, ktorú nazývajú nová rakúska škola, moderná rakúska škola, neorakúska škola a pod.

Hoci prví predstavitelia školy boli Rakúšania, nová rakúska škola už napriek svojmu názvu (okrem svojho pôvodu) nemá nič spoločné s Rakúskom.

Charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]

Jej najvýznamnejší predstavitelia sú Carl Menger, Eugen von Böhm-Bawerk, Ludwig Edler von Mises, Friedrich August von Hayek, Murray Rothbard a Walter Block.

Napriek tomu, že ich myšlienky stáli do určitej miery mimo hlavného prúdu neoklasickej teórie, rakúska škola sa stala veľmi vplyvnou pre jej dôraz na kreatívnu fázu ekonomickej produktivity a jej hľadanie základov behaviorálnej teórie formujúcej neoklasickú ekonómiu. Rakúska škola sa často spája so skupinami, ktoré zosobňujú myšlienky klasického liberalizmu a libertarianizmu.

Charakteristické rysy

[upraviť | upraviť zdroj]

Charakteristické rysy tejto ekonomickej školy sa dajú zhrnúť do 3 oblastí, v ktorých sa rakúska škola významne odlišuje od zvyšku ekonomických škôl. To nám umožňuje získať prehľad o tom, čo rakúska škola predstavuje a čím je typická.

Gnozeológia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • apriorizmus – zásadným epistemologickým východiskom rakúskej školy je apriorizmus. S komplexným vysvetlením tejto epistemológie prišiel až Ludwig von Mises, a to vo svojom Human Action. Ekonómia nie je empirickou vedou, ale vedou apriórnou, ktorá má svoj počiatok v koncepte ľudského konania. Ten však nadobúda hodnoty axiómu, pretože je nevyvrátiteľný. A z neho možno logickou dedukciou a takisto s pomocou podporných konštrukcií odvodiť celú ekonomickú vedu. Tým, že vychádza z jedného nevyvrátiteľného axiómu je zároveň zaistená apriórna platnosť ich téz. V tomto zmysle tak hovoríme o axiomaticko-deduktívnej metóde rakúskej ekonómie. Ekonomické teórie nemôžu byť empiricky testovateľné, či už verifikovateľné či falzifikovateľné. Tým však samozrejme nie je povedané, že ekonómia nemôže činiť chyby. Ekonomické teórie však možno vyvrátiť opäť len deduktívnou logikou, nie odvolaním sa na fakty. Musíme buď nájsť chybu vo slede logických krokov a alebo omyl v pomocnej konštrukcii (pomocné axiómy, ktoré majú platnosť len za určitých podmienok).

Metodológia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • metodologický subjektivizmus – hoci sa tento prístup presadil do ekonómie po marginalistickej revolúcii, žiadna iná ekonomická škola nie je v dodržiavaní tohto princípu taká konzistentná. Ľudské konanie je založené na subjektívnej hodnotovej škále každého jednotlivca. To je sila, ktorá stojí za trhovými mechanizmami. Prejavenie subjektívnej hodnoty jednotlivcov je tým, čo oceňuje jednotlivé statky a služby. Subjektivizmus tak v ekonomickej vede nahradil objektívnu teóriu hodnoty, podľa ktorej bola hodnota statkov a služieb daná ich nákladmi. Táto teória, v podobe nákladovej pracovnej teórie hodnoty stála v pozadí klasickej ekonómie. Princíp subjektivizmu potom rozvinul do konzistentnej teórie demonštrovaných preferencií Ludwig von Mises a neskôr aj Murray Rothbard. Pohľad na hodnotu ako na subjektívnu veličinu zároveň znamená nemožnosť matematizácie ekonómie. Pretože ľudské konanie vychádza zo subjektívnej hodnoty, nedá sa priradiť žiadnym ekonomickým vzťahom numerickú hodnotu. To však neznamená, že ekonómia nie je exaktná veda. To, čo je na matematike exaktné je oblasť, na ktorú sa aplikuje (teda konštantné veličiny), nie ona sama.
  • metodologický individualizmus – ekonómia nie je vedou o alokácii vzácnych výrobných faktorov či akejkoľvek inej alokácii, ale vedou o ľudskom konaní. Iba jednotlivec môže konať a od toho sa odvíja aj centrum pozornosti ekonómie na jednotlivca. Rakúska ekonómia dokázala na základe tohto princípu vyvinúť komplexnú ekonomickú vedu, ktorá netrpí dichotómiou ekonómie hlavného prúdu, ktorá je rozdelená na mikroekonómiu a makroekonómiu. Je nutné takisto zdôrazniť koncept ľudského konania a na ňom založený individualizmus, ktorý je v príkrom rozpore s mechanistickým individualizmom ekonómie hlavného prúdu, ktorý spočíva na koncepte homo oeconomicus, racionálneho stroja alokujúceho svoje zdroje medzi alternatívne potreby.
  • teória hodnoty – Rakúšania do ekonómie vniesli subjektívnu teóriu hraničného úžitku (inak označenú „teória hodnoty“), ktorá stojí v pozadí všetkých ekonomických teórií. Ekonómia hlavného prúdu ale na teórii hodnoty nestojí. Jej východiskom je teória chovania spotrebiteľa, ktorého analytickým modelom je takzvaná indiferenčná analýza. Rakúska škola však naďalej zostáva pri subjektívnej teórii úžitku a jej teoretickým obrazom je teória demonštrovaných preferencií. Model indiferenčných kriviek zásadne popiera kategórie ľudského konania a je v samotnom rozpore s konceptom voľby ako takej. Rakúska teória hodnoty je prísne ordinalistická, teda v súlade s metodologickým subjektivizmom, podľa ktorého nejde hodnotám priraďovať numerické veličiny.
  • teória nákladov obetovaných príležitostí – túto teóriu vniesol do ekonómie Friedrich von Wieser. Náklady obetovaných príležitostí sú stratou hraničnej užitočnosti statkov či služieb, o ktoré človek prišiel z dôvodov voľby alternatívneho využitia zdrojov. Jednoducho, obetovaná príležitosť je druhou voľbou na škále preferencií jednotlivého človeka. Tým, že sa však človek rozhodol pre niečo iné, teda preferoval inú situáciu, nebola táto druhá „voľba“ realizovaná a musela byť „obetovaná“. Náklady obetovaných príležitostí zavŕšili koniec objektívnej teórie hodnôt, podľa ktorej sú práve náklady tým, čo udeľuje statkom hodnotu. Je to obetovaná užitočnosť nevyrobených statkov čo určuje náklady, teda samotný proces rozhodovania jednotlivcov a ich preferenčnej škály. Náklady na výrobu sú teda druhou stranou mince hodnote statkov, užitočnosťou, obetovanou a získanou.
  • teória kapitálu a úroku – kapitál predstavuje podľa poňatia rakúskej školy statky vyšších rádov, teda statky, ktoré nie sú určené na okamžitú spotrebu, ale používajú sa ďalej vo výrobe ako vstupy. Tieto statky odvodzujú svoju hodnotu od statkov prvého radu, finálnych statkov metódou imputácie, čo tvorí rakúsku teóriu rozdeľovania. Rakúska teória kapitálu vniesla do ekonómie najmä heterogénnosť kapitálu, teda skutočnosť, že kapitálové statky majú inú podobu a „hodia“ sa do rôznych štádií výrobného cyklu. Hovoríme o jeho štruktúre. Druhým stavebným prvkom teórie kapitálu je čas, teda kategória, ktorá výrazne chýba v ekonómii hlavného prúdu. Böhm-Bawerk zaviedol pojem časovej preferencie, ktorá odráža fakt, že ľudia preferujú súčasné statky pred statkami budúcimi. A to je takisto vysvetlením úroku. Zo samotného faktu preferencie súčasných statkov pred budúcimi plynie, že ľudia budúcim statkom prisudzujú menšiu hodnotu. A tento rozdiel potom predstavuje úrok. Čím nižšia pritom bude spoločenská časová preferencia, tým viac bude dostupných zdrojov pre investície do statkov vyšších rádov. S tým je spojená tzv. okľukovosť výroby z pera Böhm-Bawerka, alebo v neskoršom Hayekovom vysvetlení, rastúca štruktúra výroby. Čím okľukovejšie naše metódy výroby budú, teda čím časovo náročnejšie, tým produktívnejší bude výsledok.
  • teória peňazí a hospodárskych cyklov – teóriu peňazí rozpracoval už Carl Menger a ukázal na skutočnosť, že peniaze vznikli ako trhový produkt a až neskôr boli monopolizované štátom. Vychádza dôsledne z ľudského konania ako takého, respektíve z trhového procesu. Ale až Mises dokázal vysvetliť hodnotu peňazí na základe všeobecnej subjektívnej teórie hodnoty, a to pomocou regresného teorému. Cena peňazí je označovaná ako kúpna sila peňazí a je to trhová cena ako každá iná. Rakúska škola tak odmieta všetky teórie peňazí, ktoré spočívajú na makroekonomických základoch, teda najmä kvantitatívnu teóriu peňazí používajúcu nezmyselný pojem cenovej hladiny. Z Mengerovej teórie spontánneho vzniku peňazí je jasné, že to bola monopolizácia peňazí štátom, ktorá zaviedla do trhu s peniazmi poruchy. Výsledkom bol vznik hospodárskych cyklov. Moderný peňažný systém založený na centrálnom bankovníctve a čiastočných rezervách je zdrojom vzniku hospodárskych cyklov. Úverový boom vyvoláva predlžovanie výrobného cyklu, ktorého zdroje však nie sú „kryté“ úsporami. Výsledná úroková miera tak neodráža časové preferencie a vedie k chybnej ekonomickej kalkulácii. Nemožnosť financovateľnosti všetkých investícií sa však ukáže až v priebehu času a tak vyvoláva úverový boom dojem hospodárskej prosperity. Odhalenie chybných rozhodnutí potom znamená fázu útlmu.
  • teória trhového procesu – rakúska ekonómia vníma trh ako proces. Ľudia konajú v podmienkach neistoty, nevedia presne aká bude budúcnosť, musia teda odhadovať, očakávať. Trh je vnímaný ako proces objavovania príležitostí k uspokojovaniu ľudských potrieb. Ten, kto správne odhadne vývoj preferencií iných ľudí, bude odmenený. V rakúskej teóriu trhu je tak z princípu zabudovaný element času a z toho plynúca neistota. Kľúčovým prvkom v teórii trhu je podnikateľské objavovanie, čo je širšia definícia toho, čo robí každý z nás. Sledujeme vývoj cien, vývoj výroby, dopytu, príjmy. A na základe toho si môžeme odvodiť, kde je na trhu medzera, ktorú by sme mohli aktívne vyplniť. Je to kľúč k vysvetleniu, prečo trhy fungujú, teda prečo dochádza ku koordinácii ľudských činností bez akýchkoľvek zásahov vlády. Túto problematiku výrazným spôsobom obohatilo dielo Israela Kirznera. Rakúska teória trhu je protipólom ekonómie hlavného prúdu, ktorý vytvára nerealistické modely všemožných stupňov konkurencie, ktoré potom aplikuje na realitu. Venuje sa najmä skúmaniu predpokladov dosiahnutia rovnováhy na trhu. Nielenže ekonómia hlavného prúdu nie je schopná ukázať, ako rovnováhu dosiahnuť. Zásadný problém tkvie, prečo by sme sa mali o rovnováhu usilovať. A na to odpovedá práve rakúska teória trhového procesu. Rovnováha znamená stav pokoja, proces znamená naopak nerovnováhu, ktorá je pre ľudské konanie typická.

Korene teórie

[upraviť | upraviť zdroj]

Teória patrí pod liberálne ekonomické teórie, ktorej počiatky siahajú do 15. storočia, keď nasledovníci Sv. Tomáša Akvinského, publikujúci a vyučujúci na Salamanskej univerzite v Španielsku, hľadali vysvetlenie pre široké spektrum ľudského konania a spoločenskej organizácie.

Títo neskorší scholastici počas niekoľkých generácií objavili a vysvetlili zákony ponuky a dopytu, príčiny inflácie, pôsobenie výmenných kurzov a subjektívnu povahu ekonomickej hodnoty. Neskorí scholastici boli obhajcami súkromného vlastníctva, slobody uzatvárania zmlúv a slobody obchodovania. Oslavovali príspevok podnikania pre spoločnosť, zatiaľ čo tvrdohlavo oponovali proti daniam, kontrole cien a regulovaniu obmedzujúcemu podnikanie. Ako teológovia morálky, naliehali na vlády aby sa riadili etickými princípmi (napr. pri krádeži a vražde) a žili podľa pravidla Ludwiga von Misesa: prvou úlohou ekonóma je povedať vládam čo nemôžu robiť.

Prvá všeobecná rozprava o ekonómii, Essay on the Nature of Commerce, bola napísaná v roku 1730 Richardom Cantillonom, mužom vyučeným v scholastickej tradícii. Narodený v Írsku, neskôr emigrujúci do Francúzska videl ekonómiu ako nezávislú oblasť skúmania a objasnil tvorbu cien pomocou takzvaného „myšlienkového experimentu“. Cantillon je dnes považovaný za predchodcu rakúskej ekonomickej školy.

Na Cantillona nadviazal francúzsky štátnik a ekonóm Anne Robert Jacques Turgot. Jeho ekonomické dielo nie je rozsiahle, ale zato veľmi hlboké. Rozprava „Valeurs des monnaies“ vysvetľuje pôvod peňazí a podstatu ekonomickej voľby: teda, že reflektuje subjektívny rebríček preferencií jednotlivca. Turgot taktiež vyriešil slávny paradox diamant-voda, ktorý bol záhadou pre neskorých klasických ekonómov, ďalej sformuloval zákon klesajúcich výnosov, a kritizoval úžernícke zákony (téme sa venovali aj neskorí scholastici). Turgot bol duchovný otec ďalšieho predchodcu rakúskej ekonomickej školy: napríklad Jeana-Baptista Saya. Say bol prvým ekonómov, ktorý sa hlbšie zaoberal ekonomickými metódami. Rozumel že ekonómia nie je o zhromažďovaní množstva dát, ale skôr o verbálnom objasňovaní všeobecných faktov (napr., potreby sú neobmedzené, ale prostriedky obmedzené) a ich logických dôsledkov. Say rovnako objavil produkčnú teóriu tvorby cien výrobných faktorov, objasnil úlohu kapitálu pri deľbe práce a „Sayov zákon trhov“: nikdy nemôže dlhodobo trvať nadvýroba alebo podspotreba na konkurenčnom (voľnom) trhu ak sa ceny môžu voľne prispôsobovať. Podobne ako Bastiat, bol zástancom laissez-faire a priemyselnej revolúcie. Bastiat ako protrhový žurnalista taktiež zastával názor, že nehmotné statky (služby) podliehajú rovnakým ekonomickým zákonom ako materiálne statky (tovary). V jednej z mnohých ekonomických alegórií Bastiat objasnil „klam rozbitého okna“ („broken-window fallacy“).

Vznik teórie

[upraviť | upraviť zdroj]
Untersuchungen über das Methode der socialwissenschaften und der politischen Ökonomie insbesondere, 1933

Za zakladateľa rakúskej ekonomickej školy je považovaný Carl Menger, ktorý publikoval v roku 1871 dielo „Grundsätze der Volkswirtschaftslehre“ (Princípy náuky o národohospodárstve). Menger vzkriesil prístup francúzskych scholastikov k ekonómii.

Zároveň s publikovaním spisov Leona Walrasa a Stanleyho Jevonsa, Menger objasnil subjektívny základ ekonomickej hodnoty a ako prvý do podrobna vysvetlil teóriu hraničnej užitočnosti (čím väčšie množstvo jednotiek určitého statku jednotlivec vlastní, tým menšiu hodnotu pre neho predstavuje každá jednotka tohto statku). Okrem toho Menger objasnil ako vznikajú peniaze na voľnom trhu, keď najpredajnejší tovar (komodita) je žiadaný nie kvôli spotrebe, ale kvôli možnosti použiť ho na kúpu iného tovaru.

Mengerova kniha bola základným pilierom „marginalistickej revolúcie“ v histórii ekonomickej vedy. Tak ako jeho predchodcovia, Menger bol klasickým liberálom a metodologickým individualistom, ekonómiu videl ako vedu o individuálnej voľbe. Jeho dielo „Untersuchungen über die Methode der Sozialwissenschaften und der politischen Ökonomie insbesondere“, ktoré vyšlo o 12 rokov neskôr, porazilo rakúsku historickú školu, ktorá odmietala teóriu a videla úlohu ekonómie v nazhromažďovaní holých dát pre potreby štátu.

Ako profesor ekonómie na Viedenskej univerzite a od roku 1876 tútor mladého korunného princa Rudolfa z rodu Habsburgovcov, Menger vzkriesil ekonómiu ako vedu o ľudskom konaní založenú na deduktívnej logike a pripravil tak pôdu neskorším teoretikom na odpor voči socialistickým myšlienkam. Jeho študent Friedrich von Wieser silne ovplyvnil neskoršie dielo Friedricha von Hayeka. Mengerova práca ostáva vynikajúcim úvodom do ekonomického myslenia. V určitom ohľade sa všetci nasledovníci rakúskej myšlienky považovali za študentov Cargla Mengera.

Rozšírenie teórie

[upraviť | upraviť zdroj]
Eugen von Böhm-Bawerk preformuloval Mengerovu interpretáciu a aplikoval na množstvo nových problémov.

Mengerov obdivovateľ a nasledovník na Innsbruckskej univerzite, Eugen von Böhm-Bawerk, prevzal Mengerovu interpretáciu, preformuloval ju a aplikoval na množstvo nových problémov vrátane hodnoty, ceny, kapitálu a úroku. Jeho dielo z roku 1884 „Geschichte und Kritik der Kapitalzinstheorien“, je rozsiahlym zoznamom nesprávnych predstáv v dejinách myslenia a silnou obranou myšlienky, že úroková miera nie je umelým výtvorom, ale neodmysliteľnou súčasťou trhu. Reflektuje všeobecný fakt časovej preferencie, teda tendenciu ľudí preferovať uspokojenie potrieb teraz pred ich uspokojením v budúcnosti.

Böhm-Bawerkove dielo „Kapital und Kapitalzins. Zweite Abteilung: Positive Theorie des Kapitales" ukázalo, že normálnom mierou podnikateľského zisku je úroková miera. Podnikatelia kumulujú finančné zdroje, platia pracovnú silu a čakajú na predaj finálneho produktu a následný výnos. Navyše preukázal, že kapitál nie je homogénna, ale komplikovaná a rôznorodá štruktúra s časovou dimenziou. Rastúce hospodárstvo nie je iba dôsledkom zvýšených kapitálových investícií, ale aj stále dlhšieho výrobného procesu. Böhm-Bawerk zamestnaný dlhotrvajúcim bojom s marxistami o vykorisťovateľskej teórii kapitálu, dokázal nesprávnosť socialistickej doktríny o kapitáli a mzdách dlho predtým, ako sa komunisti v Rusku ujali moci. Taktiež viedol seminár, ktorý neskôr slúžil ako model pre Misesov Viedenský seminár. Považoval intervencionizmus za útok na trhové sily, ktorý nemôže uspieť dlhodobo. V posledných rokoch existencie habsburskej monarchie trikrát pôsobil vo funkcii ministra financií, bojoval za vyrovnaný rozpočet, obhajoval zlatý štandard, voľný obchod a bol za zrušenie exportných dotácií a iných monopolných privilégií.

Bol to jeho výskum a dielo, ktoré upevnilo rakúsku ekonomickú školu ako jednotný spôsob nazerania na ekonomické problémy a začal etapu enormného rozšírenia rakúskej školy do anglicky hovoriacich krajín.

Neorakúska ekonomická škola

[upraviť | upraviť zdroj]

Ludwig von Mises

[upraviť | upraviť zdroj]
Ludwig von Mises neúnavne šíril myšlienky rakúskej školy až do smrti.

Oblasť, v ktorej Böhm-Bawerk nerozviedol analýzu Mengera, boli peniaze. Tejto úlohy sa ujal mladý Ludwig von Mises, ekonomický poradca Rakúskej obchodnej komory. Výsledkom Misesovho bádania bolo dielo „Theorie des Geldes", uverejnené v roku 1912. Vysvetlil ako sa teória hraničnej užitočnosti aplikuje na peniaze a predniesol svoju regresnú teorému poukazujúcu na to, že peniaze nielenže vznikajú na trhu, ale aj musia. V nadväznosti na Britské menovú školu (British Currency School), Knut Wickellsovu teóriu úrokových sadzieb a Böhm-Bawerkovu teóriu štruktúry produkcie Mises prezentoval všeobecný náčrt rakúskej teórie hospodárskych cyklov. O rok neskôr bol Mises prijatý na fakultu Viedenskej univerzity a Böhm-Bawerkov seminár strávil dva semestre rozoberaním Misesových kníh.

Misesova kariéra bola neskôr prerušená na štyri roky Prvou svetovou vojnou. Počas nej tri roky pôsobil ako dôstojník delostrelectva a jeden rok ako štábny dôstojník pre hospodárske spravodajstvo. Na konci vojny publikoval dielo „Nation, Staat und Wirtschaft“ (1919), obhajujúce ekonomické a kultúrne slobody menšín vtedy zničenej ríše a teóriu vojnovej ekonomiky. Medzitým Misesova peňažná teória získala pozornosť v Spojených štátoch prostredníctvom práce Benjamina M. Andersona Jr., ekonóma v Chase National Bank.

V povojnovom politickom chaose, hlavným teoretikom v teraz už socialistickej rakúskej vláde bol marxista Otto Bauer. Mises poznal Bauera z Böhm-Bawerkovho semináru, po nociach sa mu snažil vysvetľovať ekonómiu a nakoniec presvedčil Bauera vzdať sa boľševického štýlu politiky. Rakúski socialisti mu to nikdy neodpustili, viedli proti nemu vojnu na akademickej pôde a úspešne mu bránili v získaní profesúry na univerzite.

Neochvejný Mises obrátil pozornosť na problém socializmu ako takého, napísaním senzačnej eseje v roku 1921, ktorú premenil v nasledujúcich dvoch rokoch na knihu „Gemeinwirtschaft:Untersuchungen über den Sozialismus" (neskôr po angl. pod názvom „Socialism“). Socializmus nepripúšťa súkromné vlastníctvo, výmenu kapitálových statkov a tak neumožňuje, aby si zdroje našli najefektívnejšie použitie. Ako Mises predpovedal, socializmus povedie k absolútnemu chaosu a koncu civilizácie.

Mises vyzval socialistov, aby v ekonomickej terminológii presne vysvetlili, ako bude ich systém fungovať, čo bola úloha, ktorej sa socialisti predtým vyhýbali. Debata medzi socialistami a predstaviteľmi rakúskej školy pokračovala v nasledujúcich dekádach, a až do kolapsu svetového socializmu v roku 1989 si akademici dlho mysleli, že debata bola vyriešená v prospech socialistov.

Medzitým Misesove argumenty v prospech voľného trhu zaujali skupinu konvertitov zo socialistov, medzi nimi bol Hayek, Wilhelm Röpke a Lionel Robbins. Mises začal viesť súkromný seminár vo svojich kanceláriách v Rakúskej obchodnej komory, ktoré navštevovali Fritz Machlup, Oskar Morgenstern, Alfred Schütz, Gottfried von Haberler, Richard von Strigl, Eric Voegelin, Paul Rosenstein-Rodan a mnohí ďalší intelektuáli z celej Európy.

Okrem toho Mises počas 20. rokov a 30. rokov rokov bojoval na ďalších dvoch akademických frontoch. Zasadil rozhodujúci úder Nemeckej historickej škole sériou esejí na obranu deduktívnej metódy v ekonómii, ktorú neskôr nazval praxeológiou, či logikou konania. Založil aj „Rakúsky inštitút pre výskum hospodárskych cyklov“ a zodpovednosť za inštitút zveril svojmu študentovi Hayekovi.

Vojnové obdobie

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas tohto obdobia, Hayek a Mises napísali mnoho štúdií o hospodárskych cykloch, varovali pred úverovou expanziou a predpovedali blížiacu sa menovú krízu. Táto práca bola citovaná pri udeľovaní nobelovej ceny za ekonómiu Hayekovi v roku 1974. Po pôsobení v Anglicku a v Amerike sa Hayek stal hlavným oponentom keynesiánskej ekonómie publikovaním kníh na tému výmenných kurzov, kapitálovú teóriu a monetárnu reformu. Jeho populárna kniha „Road to Serfdom“ (Cesta do nevoľníctva, 1944) pomohla vzkriesiť klasický liberalizmus v Amerike po Druhej svetovej vojne a ekonomickej politike New Dealu. A v jeho sérii publikácií Právo, Zákonodarstvo a Sloboda rozpracoval prístup k právu starších scholastikov a použil ho na kritiku egalitarizmu a na všelieky ako sociálna spravodlivosť.

Rakúska škola dnes

[upraviť | upraviť zdroj]

Misesov newyorský seminár pokračoval až do roku 1971. Počas tejto doby bol jeho študentom Rothbard. Vlastne Rothbardovo dielo Man, Economy and State (1963) bolo postavené na diele Human Action, a v niektorých oblastiach, napríklad teória monopolov, užitočnosť a prosperita, a v teórii štátu, upevnila Misesove pohľady. Rothbardov prístup k rakúskej ekonomickej škole nasledoval priamo myšlienky neskorých scholastikov aplikovaním ekonomickej vedy do konštrukcie teórie prirodzeného práva na majetok. Výsledkom toho bola ochrana kapitalistickej a s minimálnou účasťou štátu organizovanej spoločnosti, založenej na súkromnom vlastníctve, slobode združovania a slobode uzatvárať zmluvné vzťahy (obchody).

Po tomto diele sa Rothbard začal venovať skúmaniu príčin Veľkej depresie, kde aplikoval rakúsku teóriu hospodárskych cyklov, a ukázal, že krach na burze a následný ekonomický pokles možno pripísať predchádzajúcej úverovej expanzii. Potom v sérii štúdií o vládnej politike zostavil teoretický systém pre skúmanie efektov všetkých druhov intervencií na trhu.

Na sklonku života Mises videl, že začiatok vzkriesenia rakúskej ekonomickej školy sa spája s publikovaním diela Man, Economy and State, a pokračuje dodnes. Bol to Rothbard, ktorý silno upevnil rakúsku školu a doktrínu klasického liberalizmu v Spojených štátoch, zvlášť jeho štvorzväzkovým dielom Conceived in Liberty pojednávajúcom o histórii koloniálnej Ameriky a odtrhnutí od Británie.

Táto a ďalšie Rothbardove vplyvné práce slúžili ako kritické spojenie medzi Misesovou a Hayekovou generáciou a pre terajších ekonómov presadzujúcich myšlienky rakúskej tradície. V skutočnosti bez Rothbardovej snahy poprieť intelektuálne trendy vtedajšej doby, sa pokrok rakúskej ekonomickej školy mohol zastaviť. Bolo to jeho široké a hlboké vzdelanie, veselá osobnosť, encyklopedické vedomosti a optimistický pohľad na život, ktorý inšpiroval nespočetne veľa študentov k upriameniu pozornosti na slobodu.

Aj keď je rakúska škola dnes vnímaná oveľa pozitívnejšie ako kedykoľvek predtým, Rothbard podobne ako Mises nebol veľmi dobre prijímaný akademickou obcou. Napriek tomu, že pôsobil na University of Nevada, nikdy nezastáva pozíciu, ktorá by mu dovoľovala zadávať dizertačné práce. Aj napriek tomu vychoval mnoho nasledovníkov pre Rakúsku školu.

Založenie Ludwig Von Mises Institute v roku 1982, za pomoci Margit von Mises ako aj Hayeka a Hazlitta, poskytlo širokú škálu nových možností pre Rothbarda a Rakúsku školu. Prostredníctvom pravidelných konferencií, seminárov, kníh, monografií, bulletinov, štúdií a filmov Rothbard a Mises Institute posunul rakúsku školu do postsocialistického obdobia.

Kapital und Kapitalzins. Zweite Abteilung: Positive Theorie des Kapitales.

Ekonómovia zastávajúci rakúsku školu

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]