Moskva – Petušky
(Presmerované z Moskva - Petuški)
| Moskva – Petušky | |||||||||||||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Moskva – Petuški | |||||||||||||||||||
 ruské vydanie z roku 1990 | |||||||||||||||||||
|
| |||||||||||||||||||
| Autor | Venedikt Vasilievič Jerofejev | ||||||||||||||||||
| Pôvodný jazyk | ruština | ||||||||||||||||||
| Krajina vydania | samizdat (ZSSR) tlačená Izrael 1973 v ZSSR časopisecky 1988 – 1989, knižne 1990 | ||||||||||||||||||
| Literárny žáner | román-poéma | ||||||||||||||||||
| Slovenské vydania knihy | |||||||||||||||||||
| |||||||||||||||||||
| |||||||||||||||||||
Moskva – Petušky (rus. Москва — Петушки) је dielo ruského spisovateľa Venedikta Vasilieviča Jerofejeva, ktoré vzniklo v rokoch 1969 – 1970.[1]:162 Často býva označované ako román-poéma a je považované za kľúčové dielo ruského literárneho postmodernizmu.[1]:198, 206[2]
Vznik a vydanie
[upraviť | upraviť zdroj]Moskva – Petušky vzniklo niekedy v rokoch 1968 – 1970. Údaje sa v literatúre líšia, možné datovania sú: 1968 – 1970[2], 1970[3], jeseň 1969[4], obdobie 12. január – 6. marec 1970[5] alebo 1969 – 1970[1]:162. Text sa šíril v strojopisových odpisoch, veľmi rýchlo bol známy pre celé undergroundové Rusko. V roku 1973 vyšiel v Izraeli v zborníku Ami, v druhej polovici sedemdesiatych rokov v USA. V Rusku (resp. Sovietskom zväze) vyšli Moskva – Petuški v časopise Trezvosť i kultura v rokoch 1988 – 1989, knižne 1990.[3]
Obsah a štruktúra
[upraviť | upraviť zdroj]Moskva – Petušky je napísané ako krížová cesta a spoveď hlavného hrdinu alkoholika Veničku. Nemá veľký rozsah a jeho kompozícia je (zdanlivo) jednoduchá.[3] Opisuje cestu Veničku z Moskvy do Petušiek. Po ceste, počas ktorej veľa pije, vedie dialógy s anjelmi, Satanom i Bohom[6] a spolucestujúcimi a vnútorné monológy.
Interpretácie
[upraviť | upraviť zdroj]Dielo umožnuje množstvo (aj protichodných) interpretácií:
- „Moskva – Petušky poskytuje pomocou epickej rozprávačskej konštrukcie jazdy vlakom z Moskvy do asi 120 km vzdialenej neutešenej obce Petušky mnohovrstevnatý pohľad na sovietsku realitu, na ruský alkoholizmus a na to, ako sa pod vplyvom alkoholu neustále premieňa myslenie a vnímanie. Táto novela […], napísana rovnako ako ostatné v ich-forme, je bohatá na rozjímanie v „v exaltovanom transcendentálnom jazyku s početnými literárnymi odkazmi“.“[7]
- P. Vajl, A. Genis o tomto diele napísali: „Jerofejev stvoril svet, v ktorom triezvosť je anomália, opilstvo zákon a Venička jeho prorok.“[2]
- „Odysea hlavného hrdinu (jurodivý, šašo, mučeník) je metafyzická vzbura voči absurdite a apokalyptickému chaosu. V poéme je pátos života bez lži, odhalenie sovietskej falošnosti a katarzia ako vzlet ku kozmickej slobode ducha. V umeleckej rovine je dielo kontaminácia rôznorodých kultúrnych vrstiev, dialóg medzi vysokým štýlom klasickej ruskej literatúry a vulgárnom lexikou sociálneho dna, montáž parodicko-ironických citátov, alúzií (mimo iných biblických) a koláž literárnych reminiscencí.“[2]
- „Vyznačuje sa mnohotvárnosťou štýlových prostriedkov a závažnosťou ambivalentného obsahu. Jej umeleckú pôsobivosť umocňuje spájanie kontrastných rovín – vysokého a nízkeho štýlu, komédie a tragédie, absurdnej banality života a hlbinných filozofických otázok bytia. Mnohí kritici vyzdvihujú príbuznosť postavy Veničku s ruským archetypom jurodivého. „Sväté bláznovstvo“ Veničkovi umožňuje viesť priamy, familiárny dialóg s anjelmi, Satanom ba i s Bohom. Ako typické postmoderné dielo je próza popretkávaná množstvom priamych i skrytých citátov a parafráz z Biblie, z tvorby autorov ruskej literatúry od Radiščeva po súčasnosť, z diel ruských religióznych filozofov i klasikov marxizmu-leninizmu, ktoré v kontexte románu nadobúdajú komický charakter.“[3]
- „Vysoký a nízky štýl, hlboké filozofické úvahy a banalita každodennej komunikácie, komické tragicky, vysoké, vznešené sa znižuje a nízke, banálne vyznieva ako hlboká filozofická úvaha. To všetko tvorí svet jednej postavy – autora, rozprávača a hlavného hrdinu poémy, večne smutného Veničku, sovietskeho jurodivého, alkoholika v Kristu, bláznivého „zbytočného človeka“. Venička má svoj zmysel života – milovanú ženu a dieťa, ktoré vie povedať ju (ю) – ten však nikdy nedosiahne, lebo na ceste za týmto vysnívaným cieľom ho premôžu sily chaosu, s ktorými osamelý Venička vstupuje do spovedného dialógu.“[1]:185
- S veľmi častou interpretáciou Veničku ako jurodivého nesúhlasí S. A. Ivanov, ktorý tvrdí, že jeho nepatetický prístup a odmietnutie Absolútna je kategorické odmietnutie jurodivného prístupu k životu.[8]
- „…satirické dielo plné humoru, sarkazmu a košatej vulgarity… […] Jerofejevova satira až tak nepreháňa. Ako výstižný eptaf celej Brežnevovej éry stagnácie môže slúžiť opilecký hold nachmeleného Veničku: 'Ó, sloboda a rovnosť! Ó bratstvo, ó život za almužnu. Ó, sladkosť nezodpovednosti, ó, najpožehnanejšie časy života môjho ľudu – otváracia hodina v obchodoch s pálenkou.'“[9]
Ukážka
[upraviť | upraviť zdroj]| „ | MOSKVA – KOSÁK A KLADIVO a potom vám všetko, všetko porozprávam. Len trochu strpenia. Veď aj ja trpím! No pravdaže, všetci ma pokladajú za chumaja. Vždy ráno po opici si to o sebe myslím aj ja sám. Ale či sa dá spoliehať na mienku človeka, ktorý si ešte nestihol drgnúť na poprávkuť. Ale zato vždy večer – ó, aké hĺbky sú vo mne! – pravdaže, ak sa cez deň poriadne nalejem – aké hlbiny sú vo mne vždy večer! Ale nech tam! Nech som teda chumaj. Vo všeobecnosti pozorujem: ak človeku býva ráno hnusne, pod psa, a po večeroch je plný nápadov, plánov a energie – je to veľký chumaj, ten človek. Ráno hnusne, večer krásne – to je spoľahlivý príznak chumaja, nanič človeka. Ak je to naopak – ak je človek ráno činorodý a plný nádejí, ale večer padá od vyčerpania, taký človek je len obyčajná handra, upachtený trkvas a stelesnená šedivá priemernosť. Taký človek sa mi bridí. | “ |
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d ELIÁŠ, Anton, at al. Ruská literatúra 18. – 21.storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2013. 233 s. ISBN 978-80-224-1344-2.
- ↑ a b c d JEROFEJEV Venědikt. In: POSPÍŠIL, Ivo, et al. Slovník ruských, ukrajinských a běloruských spisovatelů. 1. vyd. Praha : Libri, 2001. 680 s. (Slovníky spisovatelů.) ISBN 80-7277-068-3. S. 294 – 296.
- ↑ a b c d JEROFEJEV Venedikt. In: KOVAČIČOVÁ, Oľga, a kol. Slovník ruskej literatúry 11.-20. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2007. 581 s. ISBN 978-80-224-0967-4. S. 218 – 219.
- ↑ DVOŘÁKOVÁ, Iva. Zoufalé stakany vs. věční čeští nespokojenci: Alkohol v překladech slavné novely Venědikta Jerofejeva Moskva–Petuški. Plav: měsíčník pro světovou literaturu, marec 2012, roč. 8, čís. 3, s. 50 – 55. Dostupné online [cit. 2015-01-31]. ISSN 1802-4734.
- ↑ RYČLOVÁ, Ivana. Bílý tanec : tragédie Valpuržina noc, aneb, Komturovy kroky Venedikta Jerofejeva v kontextu ruské dramatiky postmoderního období. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 2001. 153 s. (Spisy Masarykovy univerzity v Brně – Filozofická fakulta; zv. 335.) Dostupné online. ISBN 80-210-2570-0. S. 38.
- ↑ Venedikt Jerofejev: Moskva – Petušky [online]. Český rozhlas, 24. október 2010, [cit. 2015-01-31]. Dostupné online.
- ↑ JEROFEJEV, Venědikt Vasiljevič. In: KASACK, Wolfgang. Slovník ruské literatury 20. století. Preklad Jiří F. Franěk a kol. Praha : Votobia, 2000. 622 s. ISBN 80-7220-084-4. S. 204 – 205.
- ↑ IVANOV, Sergej Arkaďjevič. Blázni pro Krista : Kulturní dějiny jurodství. Preklad Jitka Komendová, Michal Řoutil. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2015. 381 s. (Pro Oriente; zv. 29.) ISBN 978-80-7465-131-1. S. 324 – 325.
- ↑ SCHRAD, Mark Lawrence. Dejiny písané vodkou : alkohol, autokracia a tajné dejiny Ruska. Preklad Igor Otčenáš. 1. vyd. [Bratislava] : Premedia, 2017. 476 s. ISBN 978-80-8159-541-7. S. 242 – 243.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Moskva – Petušky na stránke slovart.sk
- TOMKOVÁ, Katarína. O preklade deminutív v poéme Moskva – Petušky. In: 3. Študentská vedecká konferencia : zborník príspevkov. Ed. Daniela Slančová, Michal Bočák, Iveta Žarnovská. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2008. Dostupné online. ISBN 978-80-8068-743-4. S. 614 – 618.