Murad IV.

	Murad IV.; مراد رابع
	17. sultán Osmanskej ríše
Panovanie
Dynastia	Osmanská dynastia
Panovanie	10. september 1623 – 8. február 1640
Predchodca	Mustafa I.
Regent	Kösem Sultán; (1623 - 1632)
Nástupca	Ibráhím I.
Biografické údaje
Narodenie	26. júl 1612; Konštantínopol
Úmrtie	9. február 1640 (27 rokov); Konštantínopol
Rodina
Manželka	Ayşe Haseki Sultán; Sanavber Hatun
Otec	Ahmed I.
Matka	Mahpeyker Kösem Sultan
Odkazy
	Murad IV.; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Murad IV. (osm. tur. مراد رابع Murád-ı rábi‘; * 27. júl 1612, Konštantínopol, Osmanská ríša – † 9. február 1640, Konštantínopol, Osmanská ríša) bol sultán Osmanskej ríše medzi rokmi 1623 až 1640. Známy bol predovšetkým vďaka obnoveniu autority štátu, majestátu panovníka a tvrdými metódami. Bol synom sultána Ahmeda I. a Kösem Sultán, ktorá bola pôvodom Grékyňa (známa taktiež ako Mahpeyker).^[1] Moc získal v roku 1623, keď nahradil svojho strýka Mustafu I. Mal len jedenásť rokov, keď započal svoju vládu. Jeho vláda je preslávená predovšetkým Osmansko-safíjovskými vojnami (1623 – 1639), ktorých výsledkom bolo rozdelenie Kaukazu medzi tieto ríše, ktoré boli spolu v nepriateľstve už cez dve storočia. Na rovnakom mieste dnes existuje hranica medzi Tureckom a Iránom.

Mladosť

Murad IV. sa narodil 27. júla 1612 a bol synom Ahmeda I. a jeho konkubíny a neskôr manželky Kösem Sultán. Po smrti otca, keď mal šesť rokov bol uväznený v "Zlatej klietke", spolu s jeho bratmi Süleymanom, Kasimom, Bayezidom a Ibrahimom.^[2]

Vláda

Začiatky vlády (1623 – 1632)

Murad IV. bol dlho pod kontrolou svojich príbuzných a počas prvých rokov vlády miesto neho vládla jeho matka Kösem Sultán. V ríši však vypukla anarchia, byrokracia, vojenské konflikty a vládu nad mestom prevzali despotickí tyrani: Safíjovská dynastia neustále útočila na Irak, v severnej Anatólii vypukli vzbury a v roku 1631 janičiari vtrhli do paláca, kde zabili veľkovezíra a mnoho ďalších. Murad IV. sa poistil, aby neskončil ako jeho starší nevlastný brat Osman II. (ktorý bol zavraždený), a začal uplatňovať svoju moc.

V roku 1628, keď mu bolo šestnásť rokov, nechal pre výstrahu popraviť svojho švagra Karu Mustafu Pašu (manžela svojej sestry Fatmy Sultán a guvernéra Egypta).^[3]

Epidémia (mor), ktorá sa začala v lete roku 1625 bola hrozbou pre celý Istanbul. Každý deň zomrelo v priemere tisíc ľudí. Ľudia išli do Okmeydanı, aby sa tohto moru zbavili. Situácia bola horšia na vidieku, avšak nikto nevidel ako to vyzeralo mimo Istanbulu.^[4]

Absolútna vláda a ríšska politika (1632 – 1640)

Jeho pravá autoritatívna vláda začala asi v roku 1632, kedy zosadil všetkých tyranov, vymietol korupciu nahromadenú za vlády posledných niekoľko sultánov a nastolil poriadok, ktorý už roky vôbec neexistoval. Taktiež obnovil autoritatívny majestát panovníka. Murad IV. za svojej vlády zakázal v Istanbule používanie alkoholu, tabaku, ópia a kávy. Za porušenie zákazu nechal vinníkov ihneď popraviť. Údajne sa v noci prechádzal v uliciach v civilnom oblečení a kontroloval, ako poddaní plnia jeho rozkazy. V prípade porušovania zahodil svoj oblek a vyriešil situáciu okamžite svojimi vlastnými rukami. Tak isto ako jeho prapradedo Selim II. posedával v kiosku pri vode neďaleko paláca Seraglio a strieľal šípy na okoloidúcich alebo na prechádzajúce člny, ktoré sa k nemu priblížili príliš blízko. Obnovil taktiež veľmi kruté súdne tresty; vďaka tomu bol popravený veľkovezír za to, že zbil svoju svokru.

Požiar v roku 1633

2. septembra 1633 vypukol veľký požiar, ktorý spálil pätinu mesta. Oheň sa rozšíril z troch vetiev do mesta, z toho jedno smerovalo k moru. Najkrajšie okresy v Istanbule boli zničené, od okresov Yeniodas, Mollagürani, Fener Gate cez mešity Sultanselim, Mesihpaşa, Bali Paša a Lutfi Paša, Palác Şahı buhan, Unkapam až po Atpazarı, Bostanzade domy a Sofular Bazaar. Oheň, ktorý trval 30 hodín, bol zrejme uhasený vetrom.

Vojna proti Safíjovcom

Vláda Murada IV. bola významná predovšetkým Osmansko-safíjovskou vojnou (1623 – 1639) proti Perzii (dnešný Irán), kde si Osmania násilím podmanili Azerbajdžan, okupovali Tabríz a Hamadán a nakoniec v roku 1638 opäť obsadili Bagdad. Po vojne bola napísaná Zuhabská dohoda, ktorá uznala zmenu hraničného územia: časť Amasye, východné Arménsko, východné Gruzínsko, Azerbajdžan a Dagestan patrili k Perzii, zatiaľčo západné Arménsko a západné Gruzínsko zostalo pod osmanskou nadvládou. Mezopotámia teda vďaka Peržanom zanikla. Hranice sa po vojne ustálili a v takmer rovnakej podobe zostali dodnes; v dnešnej dobe ale rozdeľuje Turecko, Irán a Irak.

Počas obliehania Bagdadu v roku 1638 mesto vydržalo odolávať štrnásť dní, než nakoniec kapitulovalo.

Murad IV. sám osobne viedol osmanskú armádu v posledných rokoch vojny.

Vzťahy s Mughalskou ríšou

Zatiaľčo Murad táboril pri Bagdade, stretol sa s vyslancami mughalského cisára Šáhdžahána, ktorí mu ukázali kusy jemne vyšívanej látky, a dokonca aj brnenie. Murad im na oplátku daroval najlepšie zbrane, sedla a kaftany, ktoré odoslali ako dar vládcovi až do Mughalskej ríši.

Architektúra

Murad IV. vkladal dôraz na architektúru a počas jeho vlády bolo postavených mnoho monumentov. V roku 1635 bol postavený kiosek v Bagdade a Revane, v roku 1638 v Jerevane. Všetky boli postavené v rôznych štýloch. Medzi jeho ostatné stavby patria pavilón v paláci Kavak, mešita Meydanı, horáreň Bayrama Pašu, hrobka, fontána a základná škola. V Konyi nechal postaviť mešitu Şerafettin.

Rodina

Konkubíny

O konkubínach Murada IV. sa veľa nevie, keďže po jeho smrti žiadny z jeho synov nežil, a tak nemal priameho pokračovateľa rodu. Mnoho historikov považuje za jeho jedinú konkubínu Ayşe Sultán; až ku koncu vlády sa mala objaviť druhá konkubína, pravdepodobne s menom Sanevber. Je teda možné, že mal dlho len jednu konkubínu, dokiaľ mu nebola poslaná iná, alebo mal nespočetne veľa konkubín, ale len dve boli povýšené na Haseki Sultán.

Synovia

Murad IV. mal 10 synov, žiadny z nich však nedosiahol plnoletosti, všetci zomreli v detskom veku ešte pred Muradovou smrťou:

Şehzade Ahmed (* 21. december 1628 – † 1639)
Şehzade Numan (* 1628 – † 1629)
Şehzade Orhan (* 1628 – † 1629)
Şehzade Hasan (* Marec 1631 – † 1632)
Şehzade Süleyman (* 2. február 1632 – † 1635)
Şehzade Mehmed (* 11. august 1633 – † 11. január 1640)
Şehzade Osman (* 9. február 1634 – † 1635)
Şehzade Alaeddin (* 26. august 1635 – † 1637)
Şehzade Selim (* 1637 – † 1640)
Şehzade Mahmud (* 15. máj 1638 – † 1638)

Dcéry

Murad IV. mal tri dcéry:

Kaya Sultán, prezývaná Ismihan (* 1633 – † 1659)
Safiye Sultán
Rukiye Sultan († 1696)

Smrť

Murad IV. zomrel v roku 1640 vo veku 27 rokov na cirhózu pečene.

Ku svojej smrteľnej posteli si pozval katov, ktorým dal za úlohu popraviť svojho mentálne zaostalého brata Ibrahima, čo mohlo znamenať koniec Osmanskej línie panovníkov. Príkaz však nebol vykonaný a Ibrahim sa stal jeho nástupcom, čo fatálne ovplyvnilo dianie v nasledujúcich rokoch.

V populárnej kultúre

Postava Murada IV. sa vyskytuje v tureckom televíznom seriály Muhteşem Yüzyıl: Kösem, kde ho ako dieťa stvárnil Cağan Efe Ak a ako dospelého sultána Metin Akdülger.

Referencie

↑ FINKEL, CAROLINE.. Osman's dream : the story of the Ottoman Empire, 1300-1923. New York : Basic Books, 2006. Dostupné online. ISBN 0-465-02396-7.
↑ SAKAOĞLU, Saim. Our Rector from Paris. Journal of Turkish Studies, 2011, roč. Volume 6 Issue 3, čís. 6, s. 5–7. Dostupné online [cit. 2020-03-02]. ISSN 1308-2140. DOI: 10.7827/turkishstudies.2681.
↑ CHARNEY, Maurice. Some Facets of King Lear. Toronto : University of Toronto Press, 1974-01-31. Dostupné online. ISBN 978-1-4426-5299-6.
↑ SAKAOĞLU, Saim. Our Rector from Paris. Journal of Turkish Studies, 2011, roč. Volume 6 Issue 3, čís. 6, s. 5–7. Dostupné online [cit. 2020-03-02]. ISSN 1308-2140. DOI: 10.7827/turkishstudies.2681.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Murad IV.

Vladárske tituly
Murad IV. Osmanská dynastia Narodenie: 27. júl 1612 Úmrtie: 8. február 1640
Predchodca Mustafa I.	Sultán Osmanskej ríše 10. september 1623 – 9. február 1640	Nástupca Ibráhím I.
Predchodca Mustafa I.	Kalif Osmanského kalifátu 10. september 1623 – 9. február 1640	Nástupca Ibráhím I.

[1] FINKEL, CAROLINE.. Osman's dream : the story of the Ottoman Empire, 1300-1923. New York : Basic Books, 2006. Dostupné online. ISBN 0-465-02396-7.

[2] SAKAOĞLU, Saim. Our Rector from Paris. Journal of Turkish Studies, 2011, roč. Volume 6 Issue 3, čís. 6, s. 5–7. Dostupné online [cit. 2020-03-02]. ISSN 1308-2140. DOI: 10.7827/turkishstudies.2681.

[3] CHARNEY, Maurice. Some Facets of King Lear. Toronto : University of Toronto Press, 1974-01-31. Dostupné online. ISBN 978-1-4426-5299-6.

[4] SAKAOĞLU, Saim. Our Rector from Paris. Journal of Turkish Studies, 2011, roč. Volume 6 Issue 3, čís. 6, s. 5–7. Dostupné online [cit. 2020-03-02]. ISSN 1308-2140. DOI: 10.7827/turkishstudies.2681.

[1]

[2]

[3]

[4]