Národné zhromaždenie (Česko-Slovensko, 1920 – 1939)
| Národné zhromaždenie republiky Československej | |
| 1920 - 1939 | |
.svg) | |
| Štát |  Československo |
|---|---|
| Moc | zákonodarná (legislatíva) |
| Typ | dvojkomorový parlament |
| Komory | |
| Horná komora | Senát Národného zhromaždenia ČSR |
| Dolná komora | Poslanecká snemovňa Národného zhromaždenia ČSR |
| Vedenie | |
| {{{predseda_názov}}} | {{{predseda}}} |
| Zloženie | |
| Senát Národného zhromaždenia ČSR | |
| Počet poslancov | 150 |
| [[Súbor:{{{zloženie}}}|200px]] | |
| Politické subjekty | {{{politické subjekty}}} |
| Poslanecká snemovňa Národného zhromaždenia ČSR | |
| Počet poslancov | 300 |
| Voľby | |
| Posledné voľby Senát Národného zhromaždenia ČSR | 19. mája 1935 |
| Posledné voľby Poslanecká snemovňa Národného zhromaždenia ČSR | 19. mája 1935 |
| História | |
| Založenie | 1920 |
| Predchádzajúci orgán | Revolučné národné zhromaždenie |
| Miesto zasadania | |
| [[Súbor:{{{miesto zasadania_obrázok}}}|200px]] | |
| {{{miesto zasadania_popis}}} | |
| Externé odkazy | |
| Web stránky | {{{web}}} |
| Wikimedia Commons | Národné zhromaždenie (multimediálne súbory) |
Národné zhromaždenie republiky Československej bol najvyšší zákonodárny zbor Československa v rokoch 1920 – 1939. Šlo o dvojkomorový parlament, ktorý sa skladal z poslaneckej snemovne s 300 a senátu so 150 členmi.
Dejiny Národného zhromaždenia
[upraviť | upraviť zdroj]Zloženie Národného zhromaždenia republiky Československej bolo prvý raz určené v parlamentných voľbách v roku 1920, ktorými skončila činnosť dovtedajšieho Revolučného národného zhromaždenia. Potom v parlamentných voľbách v roku 1925, parlamentných voľbách v roku 1929 a parlamentných voľbách v roku 1935. Okrem toho sa ešte konali voľby do parlamentu Československej republiky na Podkarpatskej Rusi v roku 1924, ktorými bolo Národné zhromaždenie doplnené o zástupcov tejto najvýchodnejšej časti Československa (v rokoch 1925, 1929, 1935 už Podkarpatská Rus volila riadne v celoštátnych parlamentných voľbách). Ústava pôvodne predpokladala aj ustanovenie zákonodarného snemu Podkarpatskej Rusi, k čomu ale nikdy počas prvej republiky nedošlo. Až po zosilnení autonomistických tendencií vo východných častiach štátu koncom 30. rokov sa s ním znovu počítalo, fakticky ale vznikol len Snem Slovenskej krajiny.
Po Mníchovskej dohode a nástupe druhej republiky pokračovala činnosť Národného zhromaždenia republiky Československej formálne ďalej, hoci s výraznými zmenami. Najmä došlo k masívnej strate poslaneckých a senátorských kresiel zastupiteľov, ktorí mali bydlisko na územiach odstúpených iným štátom,[1] a tiež boli mandáty niektorých zastupiteľov zrušené (Komunistická strana Československa, napríklad Rudolf Appelt[2]). Ďalšie zmeny súviseli s čiastočnou premenou politického systému od zastupiteľskej k autoritatívnej demokracii. Poslanecká snemovňa Národného zhromaždenia naposledy zasadala 16. decembra 1938,[3] senát Národného zhromaždenia 17. decembra 1938.[4] Formálne činnosť oboch komôr zanikla s koncom ČSR v marci 1939.
Voľby do Národného zhromaždenia
[upraviť | upraviť zdroj]
Národné zhromaždenie bolo voleným zákonodarným orgánom, ktorého fungovanie určila ústava z roku 1920. Pasívne volebné právo bolo v prípade poslaneckej snemovne stanovené na 30 rokov, aktívne na 21 rokov. Okolo zriadenia senátu sa viedli značné spory. Katolícky a národno-demokratický politický tábor navrhovali posunúť vekovú hranicu pre aktívne i pasívne volebné právo do senátu výrazne hore, kým jeden z autorov ústavy, Jiří Hoetzel, navrhoval senát zložený z čiastočne menovaných, nie volených zástupcov. Ľavica ale také návrhy odmietala.[5] Pasívne volebné právo vo voľbách do senátu bolo nakoniec stanovené na 45 rokov a aktívne na 26 rokov.[6]
Voľby do oboch komôr sa konali podľa zásady pomerného zastúpenia, a to vo volebných krajoch, ktoré zodpovedali pripravovaným, ale v českých krajinách nakoniec neuskutočneným župám. Volebné obdobie poslaneckej snemovne malo trvať 6 rokov a senátu 8 rokov, ale spolu s rozpustením snemovne bol vždy rozpustený i senát, preto sa voľby konali súčasne. Volebných krajov pre voľby do poslaneckej snemovne bolo 22, v prípade senátu boli spájané väčšinou po dvoch, celkom ich bolo 12.[7][8] O platnosti volieb rozhodoval prípadne volebný súd.[9][10] Zvolení poslanci a senátori na prvej schôdzi svojej komory skladali sľub: „Slibuji, že budu věren republice Československé a že budu zachovávati zákony a mandát svůj zastávati podle svého nejlepšího vědomí a svědomí.“[11]
Právomoci Národného zhromaždenia
[upraviť | upraviť zdroj]Keďže zákonodarná činnosť zemských snemov zanikla[12] a ústavou predpokladaný snem Podkarpatskej Rusi nebol zriadený, bolo Národné zhromaždenie jediným zákonodarným orgánom Československa. K prijatiu zákona bolo treba nadpolovičnú väčšinu prítomných v každej komore, s vyhlásením vojny alebo so zmenou ústavy ale museli súhlasiť minimálne tri pätiny všetkých poslancov a tri pätiny všetkých senátorov.[13] Návrh zákona mohla podať vláda alebo sa na ňom mohla uzniesť ktorákoľvek komora (návrh zákona o štátnom rozpočte či branného zákona ale mohla podať len vláda a predkladal sa najprv poslaneckej snemovni). Komory Národného zhromaždenia neboli v zákonodarnom procese úplne rovnoprávne. Poslanecká snemovňa mohla prehlasovať zamietnutie svojho návrhu senátom, senátny návrh sa ale zákonom nestal, pokiaľ bol v snemovne znovu zamietnutý, hoci na ňom senát po prvom zamietnutí zotrval. Podobne prezident disponoval suspenzívnym vetom, ktoré mohli prehlasovať obe komory nadpolovičnou väčšinou všetkých svojich členov, ale stačili k tomu i len tri pätiny všetkých poslancov. Ústava poznala aj možnosť ľudového referenda ak by vládny návrh zákona, s výnimkou ústavných zmien, parlamentom neprešiel.[14]
Obe komory na riadne jarné a jesenné alebo i mimoriadne zasadanie zvolával a ich zasadanie vyhlasoval za skončené prezident republiky, ktorý mal tiež právo parlament rozpustiť. Obe komory jednali samostatne, na spoločnej schôdzi, ktorú viedol predseda poslaneckej snemovne, Národné zhromaždenie iba volilo prezidenta republiky a prijímalo jeho sľub.[15] Zvláštnou právomocou Národného zhromaždenia bola možnosť stíhať prezidenta pre velezradu a predsedu a iných členov vlády kvôli porušeniu ústavných alebo zákonných povinností v ich úradnej pôsobnosti. Obžalobu v oboch prípadoch mohla podať poslanecká snemovňa, ak by sa na tom zhodla aspoň dvojtretinová väčšina poslancov, a prejednanie by bolo pred senátom.[16]
Pre neodkladné rozhodovanie v dobe kedy komory nezasadali, ústava vytvorila 24členný stály výbor Národného zhromaždenia do ktorého poslanecká snemovňa volila 16 riadnych členov a rovnaký počet náhradníkov a senát 8 riadnych členov a rovnaký počet náhradníkov. Predseda a druhý podpredseda výboru boli poslanci, prvý podpredseda senátor. Výbor mohol prijímať opatrenia i vo veciach ku ktorým by inak bol potrebný zákon (nemohol však meniť ústavné zákony, ukladať trvalé finančné povinnosti občanom, trvalo zaťažovať štátne financie alebo scudzovať štátny majetok). Také zákonné opatrenia musela navrhovať vláda so schválením prezidenta a hlasovať pre ne musela nadpolovičná väčšina všetkých členov výboru, v ostatných prípadoch stačila nadpolovičná väčšina prítomných. Všetky opatrenia, ktoré neschválili obe komory Národného zhromaždenia do dvoch mesiacov od doby kedy sa stretli, stratili platnosť.[17]
Poslanci a senátori mali imunitu. Nemohli byť vôbec stíhaní za hlasovanie a za výroky v parlamente podliehali len disciplinárnej právomoci svojej komory. Tiež nemuseli vypovedať a trestná alebo priestupková zodpovednosť za iné činy bola navždy vylúčená ak na stíhanie nedala súhlas ich komora (netýkalo sa to však trestnej zodpovednosti ktorú daný poslanec alebo senátor mal ako zodpovedný redaktor).[18] Mali tiež právo interpelácie voči predsedovi a ostatným členom vlády a obe komory i ich výbory mali právo si kedykoľvek osobne predvolať ktoréhokoľvek ministra.[19] Podrobnosti ohľadne zloženia a rokovania upravovali rokovacie rády oboch komôr, u poslaneckej snemovne zákon č. 325/1920 Sb., u senátu zákon č. 326/1920 Sb.
Sídlo z roku 1920
[upraviť | upraviť zdroj]Už od vzniku Československa sa uvažovalo o vybudovaní sídla parlamentu v Prahe na Letnej (v architektonickej súťaži roku 1928 zvíťazil funkcionalistický návrh architekta Josefa Štěpánka),[20][21][22] k výstavbe však nikdy nedošlo. Ako pôvodne prechodné sídlo pre poslaneckú snemovňu bola vybraná a upravená budova Rudolfina.[23][21][24] Senát sídlil v Thunovskom paláci v Sněmovní ulici, v priestoroch dnešnej Poslaneckej snemovne.
Vedenie Národného zhromaždenia
[upraviť | upraviť zdroj]Predsedovia poslaneckej snemovne
[upraviť | upraviť zdroj]- 1920–1925 František Tomášek
- podpredsedovia: Ján Botto, Mořic Hruban, Ludwig Czech, František Buříval
- 1925–1932 Jan Malypetr
- podpredsedovia: Jan Dostálek, Josef Stivín, Jan Slavíček, Franz Spina (po ňom Wolfgang Zierhut), Jozef Buday, František Horák
- 1932–1935 František Staněk
- podpredsedovia: Josef Stivín, Emil Špatný, Alois Roudnický, Siegfried Taub, Wolfgang Zierhut, František Lukavský
- 1935 Bohumír Bradáč
- podpredsedovia: Ivan Markovič, František Langr, Václav Košek, Rudolf Mlčoch, Siegfried Taub, Štefan Onderčo
- 1935–1939 Jan Malypetr
- podpredsedovia: Ivan Markovič, František Langr, Václav Košek, Rudolf Mlčoch (po ňom Václav Vávra), Siegfried Taub, Štefan Onderčo (po ňom Jozef Sivák)
Predsedovia senátu Národního
[upraviť | upraviť zdroj]- 1920 Cyril Horáček
- podpredsedovia: František Soukup, Václav Klofáč, Josef Kadlčák, Wilhelm Niessner
- 1920–1924 Karel Prášek
- podpredsedovia: František Soukup, Václav Klofáč, Josef Kadlčák, Wilhelm Niessner
- 1924–1926 Václav Donát
- podpredsedovia (1924): František Soukup, Václav Klofáč, Josef Kadlčák, Wilhelm Niessner
- podpredsedovia (1924 - 1925): František Soukup, Václav Klofáč, Wilhelm Niessner, František Valoušek, Bohuslav Franta
- podpredsedovia (1925 - 1926): František Soukup, Václav Klofáč, Wilhelm Niessner, František Valoušek, Jaroslav Brabec
- 1926 Václav Klofáč
- podpredsedovia: Václav Donát, Mořic Hruban, František Soukup, Wilhelm Niessner, Jaroslav Brabec
- 1926–1929 Mořic Hruban
- podpredsedovia: Václav Klofáč, Václav Donát, Mořic Hruban, František Soukup, Josef Böhr, Jaroslav Brabec, Karol Krčméry
- 1929–1939 František Soukup
- podpredsedovia (1929 - 1935): Václav Klofáč, Václav Donát, Mořic Hruban, Karl Heller, Emanuel Trčka, Josef Luksch, Vilém Votruba, Josef Kahler
- podpredsedovia (1935 - 1939): Václav Klofáč, Václav Donát, Mořic Hruban, Karl Heller, Jozef Buday, Otakar Bas
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ 151. schůze [online]. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, [cit. 2011-12-02]. Dostupné online.
- ↑ jmenný rejstřík [online]. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, [cit. 2011-12-02]. Dostupné online.
- ↑ přehled schůzí [online]. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, [cit. 2011-12-02]. Dostupné online.
- ↑ přehled schůzí [online]. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, [cit. 2011-12-02]. Dostupné online.
- ↑ Kárník, Z.: České země v éře První republiky, Díl 1. Vznik, budování a zlatá léta republiky (1918–1929). Praha : Libri, 2000. ISBN 80-7277-027-6. S. 100–101.
- ↑ § 8 – § 17 Ústavná listina Československej republiky, uvedené zákonom č. 121/1920 Sb. (ďalej len „Ústavná listina“)
- ↑ Zákon č. 123/1920 Sb., kterým vydává se řád volení do poslanecké sněmovny
- ↑ Zákon č. 124/1920 Sb., o složení a pravomoci senátu
- ↑ § 19 Ústavní listiny
- ↑ Zákon č. 125/1920 Sb., o volebním soudě
- ↑ § 22 odst. 3 Ústavní listiny
- ↑ § 7 odst. 1 Ústavní listiny
- ↑ § 32 a § 33 Ústavní listiny
- ↑ § 41 – § 48 Ústavní listiny
- ↑ § 28 – § 31, § 38 Ústavní listiny
- ↑ § 34, § 67 a § 79 Ústavní listiny
- ↑ § 54 Ústavní listiny
- ↑ § 23 – § 26 Ústavní listiny
- ↑ § 40 a § 52 Ústavní listiny
- ↑ Budova Národního shromáždění [online]. Archiweb, [cit. 2018-04-21]. Dostupné online.
- ↑ a b Praha v paralelním vesmíru: místo sparťanského stadionu parlament [online]. . Dostupné online.
- ↑ Parlament nebo univerzita na Letné? Podívejte se [online]. . Dostupné online.
- ↑ Historie | Rudolfinum [online]. . Dostupné online.
- ↑ Historie parlamentarismu a české ústavnosti [online]. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, [cit. 2018-04-21]. Dostupné online.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Národné zhromaždenie (Česko-Slovensko, 1920 – 1939)
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Národní shromáždění republiky Československé (1920–1939) na českej Wikipédii.