Preskočiť na obsah

Arma Christi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Roberto Oderisi, Bolestný Kristus (Vir dolorum), tempera na dreve, 14. storočie, Fogg Art Museum

Arma Christi[1] (iné názvy pozri nižšie) je ikonografický typ nástrojov Kristovho umučenia/utrpenia. Ich zobrazenie vychádza z biblických textov, apokryfov či legiend k pašiám (podľa: Mt 27, 27 – 50; Mk 15, 16 – 36; Lk 23, 33 – 36; Jn 19, 1 – 34).[2] Latinské slovo arma znamená zbrane, čo vyjadruje paradox, že zbrane, ktoré boli použité proti Kristovi, boli aj zbraňami, ktorými zvíťazil nad hriechom, smrťou a diablom.[3] Arma Christi boli najprv vnímané ako symbol Kristovho príchodu alebo majestátu vznešeného Krista.[2] Neskôr sa stali predmetmi pašiových meditácii a ich zobrazovanie siaha od stredoveku až k ľudovému zobrazovaniu v 19.storočí.[4] Hlavnou funkciou arma Christi bolo zapôsobiť na diváka, a tým prehĺbiť modlitby veriacich.[1]

Názov

[upraviť | upraviť zdroj]
  • nástroje Kristovho utrpenia[5]
  • nástroje Kristovho umučenia[6]
  • nástroje umučenia Krista[7]
  • zriedkavo: pašiové nástroje[8]
  • v preklade z lat.: „zbrane Kristove“[9] alebo „nástroje umučenia Krista“[1]

Nástroje Kristovho utrpenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Nástroje Kristovho utrpenia nemajú presne ustálený počet. Podľa niektorých odborníkov majú svoj predstupeň v grécko-rímskej mytológií, ako napr. výzbroj vyrobená Héfaistom pre Pallas Aténu.[8] Predmety arma Christi sú spojené s umučením Ježiša Krista t. j. Judášova zrada, krížová cesta, ukrižovanie a snímanie z kríža. Arma Christi zahŕňa: kríž, tŕňovú korunu, kopiju, tri klince, špongia na palici, tridsať strieborných mincí, bič, trstina, kliešte, sudarium (nezošívaná súkenica), nápis INRI, tri kocky, kladivo, vrták, povraz, Kristov hrob (väčšinou ako sarkofág) a rúcho.[2] Niekedy sa objavuje hrob s postavou Bolestného Krista spolu s Pannou Máriou a evanjelistom Jánom[1], purpurový plášť, stĺp bičovania, metla, putá (okovy), rebrík, kohút, džbán, Veronikina šatka.[4] Menej často sa objavujú prúty, protižidovská tematika (urážlivé gestá, posmievanie, pľuvanie alebo bitka), ruka, hlava s posmešným výrazom, Judášov bozk, lucerna (pochodeň), päť Ježišových rán,[10] Malchusovo ucho, vedro s octom alebo Kristove vlasy. Nástroje neboli usporiadané do žiadnej jasnej naratívnej kompozície, ale mohli byť roztrúsené okolo postavy Krista (Imago Pietatis).[3] Časté bolo spojenie s pietou alebo s omšou svätého Gregora Veľkého.[1]

Opis

[upraviť | upraviť zdroj]
Mozaika z Chrámu Sant Michele in Affricisco, na triumfálnom oblúku zo 6. storočia obklopuje Krista kopija a tyč, na ktorej je nastoknutá špongia, Bodemuseum (pôvodne Ravenna), Berlín

Najstaršie zmienky o arma Christi sa nachádzajú v Pavlovom liste Efezanom (Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. Ef 6,11).[8] Prvý písomný zdroj, De consummatione mundi od Pseudo-Hippolyta, ale aj viacero písomných zdrojov do 13. storočia, obzvlášť od Johannesa Vigueria v Institute ad naturalem et christlich philosophiam, uvádzajú kríž a klince. Arma Christi sa všeobecne považujú za Kristove relikvie alebo symbol zápasu Západu proti hriechu. Od 13. storočia sú prevažne považované za predmety pašiových meditácií.[2] Arma Christi sa vyobrazovali v rukopisoch, nástenných maľbách, sochárstve/kamenárstve (reliéf), drevorezbách, drevorytoch, niekedy na vitráži alebo textíliách.[3] Až do konca neskorého stredoveku sa používali ako amulety alebo heraldické motívy. Arma Christi boli náboženské motívy, ktoré neboli vnímané esteticky, ale predovšetkým duchovne.[2]

Východiskom pre zobrazenie nástrojov Kristovho umučenia je text z evanjelia podľa Matúša (A vtedy sa ukáže znamenie Syna človeka na nebi..., Mt 24, 30). Námet nástrojov Kristovho umučenia pravdepodobne pochádza z palestínskeho kresťanského okruhu. Čiastočné vychádza z byzantského niketriona – kresťanská forma antického tropaionu. Podľa legiend niketrion s vyobrazením arma Christi vztýčili križiaci po dobytí Jeruzalema na Golgote ako Oslávenie kríža.[8] Samotné zobrazenie sa objavuje od 6. storočia, aj keď niesli význam ako symbol Kristovho majestátu t.j. zbrane, ktorými zvíťazil nad smrťou za spásu ľudí. Často sa objavuje v spojení s hetoimasiou. K zbraniam Krista patril hlavne kríž, ako symbol jeho triumfu. Objavuje sa v ranokresťanskej ikonografii ako špeciálny typ tzv. víťazný kríž (crux invicta), na sarkofágoch zo 4. storočia na ravennských mozaikách, ako napríklad na klenbe kupoly Mauzólea Gally Placidie alebo v presbytériu Baziliky San Apollinare v Classe[11] či na triumfálnom oblúku zo 6. storočia v Sant Michele in Affricisco. Krista obklopuje kopija a tyč, na ktorej je nastoknutá špongia. V týchto súvislostiach sa toto zobrazenie objavuje aj v anglických miniatúrach okolo roku 1000. V Byzancii sa počas 11. storočia uplatňuje motív Posledného súdu (Hetoimasia). Na prázdnom oltári je položená kniha a nad ňou je kríž obklopený kopijou a tyčou s nastoknutou špongiou. Novinkou je tŕňová koruna nad krížom. Arma Christi je v tom to prípade symbolom Kristovho príchodu.[12]

Kopija, tyč so špongiou a klinec sa objavuje okolo roku 1100 na prenosnom Braunovom oltári v pokladnici katedrály v Modene, podobne aj v manuskripte Hortus deliciarum okolo roku 1165/1190, na Klostenburgskom oltári z roku 1191 alebo na Marienschrein z Tournai z roku 1205. Západoeurópsky motív Posledného súdu, obzvlášť na francúzskych gotických portáloch, obsahuje motív anjelov, ktorí držia arma Christi. Nástenné maľby okolo roku 1250 v Santa Quatro Coronati v Ríme zobrazujú arma Christi pri spravodlivých ako aj na Cavalliniho freske z roku 1293 v Bazilike svätej Cecílie v Trastevere. Zmenu významu zdôrazňuje toskánsky obraz v Kaiser Friedrich Museum v Berlíne, ktorý pochádza z doby okolo roku 1300. Arma Christi tak získalo symbolickú a hlavne vnútornú duchovnú hodnotu.[2]

Geertegen tot Sin Jansen, Bolestný Kristus (Vir dolorum), tempera na dreve, 1486, Museum Catharijneconvent, Utrecht

Od 13. storočia sa objavujú predmety pašiových meditácií, ktoré sú inšpirované práve arma Christi. Ich prvé vyobrazenie nájdeme v Utrechtskom žaltári z roku 830 ako ilustrácia k Žalmu 21, 17 – 19, aj keď formálne stále v nedostatočne vyriešenej kompozícii. Dokonca na portugalskom erbe od roku 1172 nájdeme 30 strieborných mincí, ktoré zodpovedajú týmto predmetom meditácie.[2] Arma Christi je častá téma v umení 14. a 15. storočia. Námet sa objavuje v Pasionáli abatiše Kunhuty okolo roku 1320, kde sú na nástrojoch ešte stopy krvi. Ďalej sa objavujú aj na nástennej maľbe okolo roku 1400 v Bazilike svätého Jakuba v Levoči.[1] Počas 14. storočia sa stále používal motív Vykupiteľa, ktorý lemovali nástroje Kristovho utrpenia. Prvá monumentálna kompozícia tohto motívu zodpovedá obrazovému tomuto typu z druhej polovice 13. storočia, ako sú napríklad nástenné maľby kostola v Oberwäldene (Württemberg). Ďalej vyobrazenie v pohrebnej kaplnke San Afra v Schelklingene okolo roku 1300. Všetky tieto staršie zobrazenia zobrazujú Krista, ako súčasť arma Christi.[2]

Na maľbe Roberta Oderisiho z polovice 14. storočia je Kristus, Panna Mária a Ján obklopení symbolmi arma Christi. Toto zobrazenie nám ukazuje univerzálnosť utrpenia v duchu svätého Tomáša. Ďalej gregoriánsky alebo tzv. „rímsky“ obraz Bolestného Krista (Vir dolorum) z doby okolo roku 1410 v Innsbrucku, alebo na freske v Rhäzüne (Graubünden), kde Gregor Veľký uctieva nástroje Kristovho utrpenia.[2] Námet posilňovalo ortodoxné učenie o transsubstanciáciaii. Najstaršia verzia tohto príbehu rozpráva o obrátení ženy, ktorá tesne pred svätým prijímaním pochybuje a smeje sa. Žena neskôr činí pokánie, keď sa svätý Gregor Veľký modlí za znamenie objaví sa Kristus s krvácajúcim prstom. Do polovice 14. storočia sa príbeh vyvinul, že namiesto Krista s krvácajúcim prstom sa objavuje Bolestný Kristus obklopený arma Christi.[3] Toto vyobrazenie sa stalo v nasledujúcom období veľmi populárne, ako napríklad v na florentskom obraze v Palazzo Comunale v San Gimiganano z roku okolo 1460 alebo na obraze Geertegena tot Sin Jansena zo štvrtiny 15. storočia.[2]

Mnoho nástrojov utrpenia je prezentovaných vo vzťahu k samotnému Kristovi alebo prostredníctvom svojich tzv. nositeľov, ale napriek tomu zostávajú „nástrojmi Kristovho utrpenia“. Taliansko-byzantská Madonnas de perpetuo succursu (Matka ustavičnej pomoci) sa objavila približne okolo roku 1400. Anjeli ukazujú dieťaťu (Ježiš) arma Christi. Na obraze Majstra z Delftu je zobrazená vízia svätostánku s arma Christi. Nástroje Kristovho utrpenia sa často zobrazujú aj na orámovaní stránok kníh (najmä v Anglicku), ako je napríklad Stundenbuch der Isabelle de Boussu pochádzajúca z doby okolo roku 1500. V Anglicku sa bežne mimo motívu Posledného súdu zobrazujú anjeli, ktorí nosia nástroje Kristovho utrpenia. Tento motív nájdeme v karmelitánskom kostole v Mohuči, ale aj v kostole Cölestine v Avignone okolo roku 1370.[2]

V protireformačnom období boli obľúbené zobrazenia arma Christi vo výjavoch Ukladania do hrobu alebo Vzkriesenie Krista, ktoré bývajú spojené. Zvyčajne ich nesú anjeli, ktorí ukladajú mŕtve telo Krista. V dolnej časti sa väčšinou nachádza skupina postáv okolo hrobu a nad nimi postava vzkrieseného Krista, ktorého sprevádzajú anjelmi s arma Christi. Od 18. storočia sa nástroje Kristovho utrpenia objavujú na príveskoch, ružencoch, krížoch alebo ikonách.[8]

Kult

[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky arma Christi sú v devocionálom ponímaní účinnou zbraňou v boji proti zlu. Nástrojom ľudia často pripisovali ochranný až magický účinok či popis zvukov, ktoré vydávali. Kult arma Christi podporili pravdepodobne pašiové hry počas Veľkej noci v chrámoch a kláštoroch. Kult prispel ich obľube. V stredoveku sa relikvie spojené s Kristovým utrpením stali reliquiae imperiales – symbolmi cisárskej a kráľovskej moci, ako napríklad Svätá kopija.[8] Od najstarších dôb bol kult arma Christi spojený s Bazilikou Santa Croce di Gerusalemme v Ríme.[2] Najvýznamnejšími ctiteľmi relikvií boli napríklad francúzsky kráľ Ľudovít IX. alebo rímskonemecký cisár a český kráľ Karol IV. Ľudovít IX. získal Tŕňovú korunu a nechal pre ňu postaviť Sainte-Chapelle v Paríži. Tŕne sa stali darmi pre panovníkov, ako napríklad pre Přemysla Otakara II., ktorý ho daroval novozaloženému kláštoru Zlatá Koruna.[8] V roku 1353 pápež Inocent VI. usporiadal slávnosť De armis Christi. V Nemecku a Česku sa táto slávnosť slávi vždy v piatok po Veľkej noci (piatok po veľkonočnej oktáve) od roku 1735, ako „festum sequentes lanceae et clavorum D. N. I. Christilich“ ex indulto in Germania.[2] Karol IV. nechal pre relikvie umučenia Pána postaviť kaplnku na Karlštejne. Nechal ustanoviť pre nový sviatok modlitbu. Časť dreva z kríža, dva tŕne z koruny, časť klinca, povrazu a špongie uložil do tzv. korunovačného kríža (dnes v pokladnici Katedrály svätého Víta v Prahe).[8] Uctievanie relikvií v regiónoch sa od seba navzájom odlišuje. Kult arma Christi je možné uctievať len už vo vyššie spomenutom kostole.[2]

Heraldika

[upraviť | upraviť zdroj]

Arma Christi sa objavujú v heraldike už od neskorého stredoveku prinajmenšom od začiatku 14. storočia. Čerpajú z rytierskych predstáv, rovnako ako príbuzná alegória Krista milujúceho rytiera, ktorý používa svoje zbrane na záchranu svojej duše.[3] To umožňuje ich dvojitý výraz „arma“, ako napríklad epitaf v Kaplnke svätého Michala vo Fulde z polovice 14. storočia alebo speculum humanae salvationis v rukopise Saské zrkadlo (Saschenspiegel). Termín arma Christi je nesprávne označenie, ktoré pochádza práve od kartuziánov. Niekedy sa objavuje aj odlišná heraldická forma arma Christi korunovaná tŕňovou korunou. Jednotlivé nástroje Kristovho utrpenia nájdeme na podlahových dlaždiciach a základných kameňoch, najmä v anglických kostoloch, ako je napríklad v Great Malvern, Worcestershire, Bristole, Katedrále St. Mary v Redcliffe, ale aj na chóre vo františkánskom kláštornom kostole v Berlíne okolo roku 1500 alebo z prvej štvrtiny 16. storočia.[2]

V náboženských insígniách sa až do 19. storočia arma Christi objavuje ako vyobrazenie umučenia Krista. Toto zobrazenie nájdeme od 15. storočia až po súčasnosť na paramente (typ liturgického rúcha) alebo na liturgických nádobách. Arma Christi ikonograficky súvisí so skladbou „Kristus trpí za hriechy sveta“, ako napríklad na freske kostola vo švajčiarskom Ormalingene z roku 1400.[2]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Pietro Cavallini, freska Posledného súdu v Bazilike svätej Cecílie v Trastevere (Rím), 1300
    Pietro Cavallini, freska Posledného súdu v Bazilike svätej Cecílie v Trastevere (Rím), 1300
  • Mozaika v Baptistériu San Giovanni, Anjeli nesúci nástroje Kristovho umučenia, 13. storočie, Florencia
    Mozaika v Baptistériu San Giovanni, Anjeli nesúci nástroje Kristovho umučenia, 13. storočie, Florencia
  • Taliansko-byzantská ikona Madonnas de perpetuo succursu (Matka ustavičnej pomoci), tempera na dreve, 13./14. storočie
    Taliansko-byzantská ikona Madonnas de perpetuo succursu (Matka ustavičnej pomoci), tempera na dreve, 13./14. storočie
  • Lorenzo Monaco, Pieta, tempera na dreve, 1404, Galleria dell'Accademia, Florencia
    Lorenzo Monaco, Pieta, tempera na dreve, 1404, Galleria dell'Accademia, Florencia
  • Fra Angelico, freska, Posmievanie sa Kristovi, 1440 – 1442, Museo Nazionale di San Marco, Florencia
    Fra Angelico, freska, Posmievanie sa Kristovi, 1440 – 1442, Museo Nazionale di San Marco, Florencia
  • Majster E.S, Bolestný Kristus, medirytina, cca. 1460, Kupferstichkabinett Dresden, Drážďany
    Majster E.S, Bolestný Kristus, medirytina, cca. 1460, Kupferstichkabinett Dresden, Drážďany
  • Hans Memling, Panna Mária ukazujúca Bolestného Krista, olej na dreve, 1475/1479, National Gallery of Victoria, Melbourne
    Hans Memling, Panna Mária ukazujúca Bolestného Krista, olej na dreve, 1475/1479, National Gallery of Victoria, Melbourne
  • Cristoforo Majorana, miniatúra Arma Christi zo žaltára, 1480, Walters Art Museum, Baltimore
    Cristoforo Majorana, miniatúra Arma Christi zo žaltára, 1480, Walters Art Museum, Baltimore
  • Majster z Delftu, Mariánsky triptych, olej na dreve, 16. storočie, Rijksmuseum, Amsterdam
    Majster z Delftu, Mariánsky triptych, olej na dreve, 16. storočie, Rijksmuseum, Amsterdam
  • Goswin van der Weyden, Triptych opáta Antonia Tsgrootena, olej na dreve, 1507, Royal Museum of Fine Arts Antwerp, Antverpy
    Goswin van der Weyden, Triptych opáta Antonia Tsgrootena, olej na dreve, 1507, Royal Museum of Fine Arts Antwerp, Antverpy
  • Ilustrácia v evanjeliári ktorá zobrazuje na heraldickom štíte Arma Christi, 16. storočie
    Ilustrácia v evanjeliári ktorá zobrazuje na heraldickom štíte Arma Christi, 16. storočie

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f arma Christi. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 378.
  2. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p Oskar Holl, Brigiite Ott, Lore Kaute, Jutta Seibert. ARMA CHRISTI. In: KIRCHBAUM, Engelbert, et al. Lexikon der christlichen Ikonographie: Allgemiene Ikonographie. Band. 1. A bis Ezechiel. Freiburg im Breisgau : Herder, 1968. (Lexikon der christlichen Ikonographie.) ISBN 3-451-22568-9. S. 183 – 186.
  3. ↑ a b c d e Arma Christi in art. In: The Grove Encyclopedia of Medieval Art and Architecture. Ed. Colum Hourihane. Vol. 1. Aachen to Cecco di Pietro. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-0-19-539536-5. S. 150 – 151.
  4. ↑ a b nástroje Kristova utrpení In: BLAŽÍČEK, Oldřich; KROPÁČEK, Jíři. Slovník pojmů z dějin umění. Praha : Odeon, 2013. ISBN 9788072991044. S. 139.
  5. ↑ LIPTAY, Jaroslav. Na margo jedného "historického" úvodníka. Pamiatky a múzeá: Revue pre kultúrne dedičstvo (Bratislava: Slovenské národné múzeum, Pamiatkový úrad Slovenskej republiky), 2003, roč. 52, čís. 1, s. 4. ISSN 1335-4353.
  6. ↑ HABÁŇ, Pavel. Historické zbrane ako predmet zberateľstva. Pamiatky a múzeá: Revue pre kultúrne dedičstvo (Bratislava: Slovenské národné múzeum, Pamiatkový úrad Slovenskej republiky), 2011, roč. 60, čís. 2, s. 38. ISSN 1335-4353.
  7. ↑ KELLER, Igor; PLACHÁ, Veronika; DIVILEKOVÁ, Denisa. Pochovávanie v mestečku Devín v 13. až 18. storočí. Slovenská archeológia (Nitra: Archeologický ústav SAV), 2007, roč. 55, čís. 1, s. 160. ISSN 1335-0102.
  8. ↑ a b c d e f g h ŽÚBOROVÁ, Mária; ŽÚBOR, Peter. Christologický cyklus I. [online]. [Cit. 2021-12-30]. (Encyklopédia kresťanského umenia.) S. 145 – 147. Dostupné online.
  9. ↑ arma Christi In: BIEDERMANN, Hans. Lexikón symbolov. Bratislava : Obzor, 1992. ISBN 80-215-0217-7. S. 24.
  10. ↑ RULÍŠEK, Hynek. Postavy, atributy, symboly: slovník křesťanské ikonografie. Hluboká nad Vltavou : Alšova jihočeská galerie, 2005. ISBN 80-85857-48-0. S. 50, 307.
  11. ↑ RYWIKOVÁ, Daniela. Úvod do křesťanské ikonografie. Ostrava : Ostravská univerzita v Ostravě, 2006. ISBN 80-7368-251-6. S. 48 – 49.
  12. ↑ Oskar Holl, Brigiite Ott, Lore Kaute, Jutta Seibert. ARMA CHRISTI. In: KIRCHBAUM, Engelbert, et al. Lexikon der christlichen Ikonographie: Allgemiene Ikonographie. Band. 1. A bis Ezechiel. Freiburg im Breisgau : Herder, 1968. (Lexikon der christlichen Ikonographie.) ISBN 3-451-22568-9. S. 183 – 186.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • MÂLE, E. L'art religieux de la fin du moyen âge en France. Paris : Librairie Armand Colin, 1908.
  • MÂLE, E. L'art religieux de la fin du XVII sièce. Paris : Librairie Armand Colin, 1932. (L'art religieux après le Concile de Trente.)
  • PIGLER, A. Barockthemen: eine Auswahl von Verzeichnissen zur Ikonographie des 17. und 18. Jahrhunderts. Vol. 2. Budapest : Verlag der Ungarischen Akademie der Wissenschaften, 1956.
  • BERTELLI, C. The Image of Pity in San Croce in Gerusalemme: Essays in the History of Arts. London : Phaidon, 1967.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Arma Christi

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Umelecký portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Arma_Christi&oldid=7902068“