Navštívenie Panny Márie

Navštívenie Panny Márie (latinsky obvykle Visitatio Beatissimae Mariae Virginis) je označenie pre novozákonnú udalosť, popísanú v evanjeliu svätého Lukáša (Lk 1, 40–56). Ide o stretnutie tehotnej Panny Márie s rovnako tehotnou príbuznou Alžbetou, budúcou matkou Jána Krstiteľa. Tehotenstvo neplodnej Alžbety mal byť zázrak, ktorý by Márii potvrdil predchádzajúce Zvestovanie Panny Márie. Ide tiež o príležitosť, pri ktorej boli prvýkrát prednesené dve významné modlitby katolíckeho kresťanstva, Zdravas Mária (respektíve jej časť) a Magnificat. Sviatok sa v rímskokatolíckej cirkvi oslavuje podľa tradičného kalendára 2. júla, podľa kalendára nového omšového poriadku pamiatka pripadá na 31. mája. Je jej zasvätených mnoho chrámov a inšpirovala množstvo umeleckých diel.

Novozákonné podanie[upraviť | upraviť zdroj]

Lukášovo evanjelium[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa novozákonného podania Mária potom, čo jej bolo anjelom zvestované, že porodí Syna Božieho, vyšla (evanjelista zdôrazňuje, že sa „ponáhľala“) navštíviť svoju príbuznú Alžbetu, manželku kňaza Zachariáša, ktorá žila v bližšie nešpecifikovanom „judskom meste v horách“ pozri ďalej), a ktorá bola v piatom mesiaci tehotenstva, hoci ona bola už pokročilého veku a bola pokladaná za neplodnú. Jej tehotenstvo malo byť podľa zjavenia archanjela Gabriela v predchádzajúcich veršoch pre Pannu Máriu dôkazom, že Ježišovo narodenie bude zázrak a Zvestovanie je pravdivé.

Alžbeta Márii pozdraví slovami: „Požehnaná si nad všetky ženy a požehnaný plod tvojho života. Ako to, že ku mne prichádza matka môjho Pána? Hľa, akonáhle sa zvuk tvojho pozdravu dotkol mojich uší, pohlo sa radosťou dieťa v mojom tele. A blahoslavená, ktorá uverila, že sa splní to, čo jej bolo povedané od Pána.“ (ČEP) Mária na to odpovie modlitbou, ktorá vošla do liturgie pod názvom Magnificat. Mária podľa Lukášovho evanjelia pobudla v meste tri mesiace a potom sa (ešte pred Alžbetiným pôrodom) vrátila do Nazaretu.

Ostatné evanjelia sa o tejto udalosti nijako nezmieňujú – Markovo a Jánovo evanjelium začínajú až Ježišovým krstom, Matúšovo evanjelium síce Ježišovo narodenie a udalosti, ktoré mu predchádzali, opisuje, ale zameriava sa skôr na postavu Jozefa a Zvestovaním a Navštívením sa nezaoberá.

Apokryfy[upraviť | upraviť zdroj]

Trochu podrobnejšie ako Lukáš, ale bez zásadných rozporov, opisuje túto udalosť apokryfné Jakubovo protoevanjelium, pochádzajúce pravdepodobne z 2. storočia. V ňom sa Mária vydá k svojej príbuznej Alžbete. Zaklope na dvere, Alžbeta sa ponáhľa otvoriť. Keď zbadá Máriu, pozdraví ju slovami: „ Ako je to možné, že ku mne prišla Matka môjho Pána? Veď dieťa, ktoré vo mne prebýva, sa pohlo a pozdravilo ťa“. Mária si neuvedomí súvislosť so Zvestovaním, a odpovie trochu odlišne ako v Lukášovi: „Kto som ja, Pane, že ma oslavujú všetky národy zeme?“ Aj tu zostane Mária s Alžbetou tri mesiace a pomáha jej, ale potom sa vráti domov a „ukryje sa pred synmi Izraela“. V tomto texte nie je žiadna súvislosť medzi Zvestovaním a Navštívením, udalosti Navštívenia nemajú byť dôkazom platnosti Zvestovania ako v Lukášovom evanjeliu. Chýba tiež zmienka o Alžbetinom pokročilom veku.^[1]

Zaujímavý je aj opis v neskorom apokryfe Život Jána Krstiteľa, ktorý napísal antiochijský patriarcha Serapion okolo roku 390. Väčšina opisu sa takmer doslova zhoduje s Lukášom, z teologického hľadiska je však pozoruhodná poznámka, že „Slovo pokrstilo Jána už v lone jeho matky“. Serapion tiež chápe stretnutie Panny Márie s Alžbetou ako naplnenie proroctva z Knihy žalmov (Ž 85, 11 (Kráľ, ČEP, neoficiálny preklad)): „Stretnú sa milosrdenstvo a vernosť, spravodlivosť s pokojom si dajú bozk.“^[2]

Korán[upraviť | upraviť zdroj]

Korán na začiatku 19. súry síce pomerne podrobne popisuje ako okolnosti počatia a narodenia Jána Krstiteľa, tak okolnosti Zvestovania Ježiša Krista (obaja sú v islame ctení ako významní proroci, hoci je pohľad na ich život a učenie značne odlišný od pohľadu kresťanského), medzi oboma opisy a tiež medzi Lukášovým evanjeliom sú zjavné paralely (štruktúra oboch rozprávaní je prakticky totožná), navštívenie ale výslovne nespomína a ani vzťahu medzi Ježišom a Jánom sa nevenuje nijak hlbšie.

Lokalizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Alžbetiné bydlisko a teda aj miesto navštívenia je predmetom diskusií a dohadov už od stredoveku. Biblia ani apokryfy konkrétne umiestnenie neuvádza (grécky iba „εις πολιν ιουδα“, ČEP: „mesto Judovo“, ČSP: “mesto v Jude“, preklad Ondreja Petrov: „jedno mesto v Judeji“), uvádza však, že sa dotyčné mesto nachádza „v horách“ (εις την ορεινην). Spravidla sa uvádza buď Hebron (vzdušnou čiarou asi 130 km od Nazaretu, kde Mária žila) alebo dnešné jeruzalemské predmestie Ejn Kerem (vzdušnou čiarou zhruba 100 km), menej často potom mesto Juta blízko Hebronu, všetky tri mestá sú (ako väčšina Judska) v hornatom teréne. Ani jedna z hypotéz nie je všeobecne prijímaná.

Pre Ejn Kerem hovorí predovšetkým starobylá tradícia západných, východných i orientálnych cirkví, ktoré ho uvádzajú ako miesto narodenia Jána Krstiteľa (a teda logicky aj bydlisko Alžbety). V dobe križiackych vojen tu bol založený františkánsky kláštor, celý rad chrámov, a stalo sa z neho dôležité pútnické miesto. Tradícia je prvýkrát písomne doložená z polovice 9. storočia z rukopisu mnícha Epifania, v ktorom opisuje Svätú krajinu, údajne sa toto udanie miesta objavuje aj v niektorých koptských a arabských rukopisoch evanjelií.^[3] Niekedy sa v tejto súvislosti poukazuje aj na pasáž zo Starého zákona. (Jeremjáš 6,1) – Bét-keremom zrejme označuje práve Ejn Kerem; bét znamená hebrejsky dom, ejn v tomto významu prameň, druhá časť s významom „vinice“ je u obidvoch slov zhodná).

Pre Hebron, ktorý navrhuje väčšina anglických komentátorov, katolíckych i protestantských (Catholic Encyclopedia, Matthew Henry), hovorí predovšetkým to, že bol podľa knihy Jozue (Joz 11, 21) mestom kňazov, a teda by dobre vyhovoval ako bydlisko kňaza Zachariáša (avšak Hebron nebol jediným mestom určeným pre kňazov, kniha Jozua ich vymenováva celý rad). Bol (po Jeruzaleme) jedným z historických centier Judey a navyše nachádza sa vo výrazne hornatej krajine.

Holandský učenec Adriaan Reland (1676 – 1718), jeden zo zakladateľov orientalistiky, navrhol v spise Joz ex monumentis veteribus illustrata domnienku, že grécke slovo ιουδα na tomto mieste nie je ako označením pre Judeu, ale skomoleninou mena mesta Júta či Juta (Joz 15, 55), dnešná Jata (יטה‎), asi 10 kilometrov južne od Hebronu; aj Júta bola podľa Jozua 21 mesto určené levitom, takže by mesto mohlo byť Zachariášovým bydliskom. Táto hypotéza ale nenašla širší ohlas.

Výtvarné umenie[upraviť | upraviť zdroj]

Ikony[upraviť | upraviť zdroj]

Na ikonách je navštívenie tradične zobrazované ako obraz Márie objímajúcej Alžbetu. Mária býva skôr v ľavej časti obrazu, hoci to nie je pravidlom. Alžbeta sa niekedy pred Máriou mierne ukláňa. V pozadí ikony býva neurčitá scenéria mesta, oproti západnému maliarstvu to len zriedkakedy býva vchod do Alžbetinho domu. Vekový rozdiel medzi Máriou a Alžbetou väčšinou býva nejakým spôsobom naznačený, napr. farbou Alžbetiných vlasov, v západnom maliarstve, zvlášť stredovekom, býva rozdiel oveľa menší.

Západné maliarstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Na západe patrí k najvýznamnejším maliarom navštívenia:

pred renesanciou: Giotto, Jacques Daret (1434 – 1435), Rogier van der Weyden (1435 – 1440), Majster Litoměřického oltára (približne 1505)
renesancia: Fra Angelico (asi 1432 – 1434), Perugino (1472 – 1473), Piero di Cosimo (1489 – 1490), Domenico Ghirlandaio (1491), Mariotto Albertinelli (1503), Raffael Santi (1517) 1516, druhýkrát 1528 – 1529),
barok: Matteo Rosseli, El Greco (1607 – 1614), Peter Paul Rubens (1612 – 1614), Rembrandt (1640), Philippe de Champaigne

V západnom maliarstve stojí Mária častejšie vpravo, často aj Alžbeta pred Máriou kľačí (napr. Domenico Ghirlandaio). Scenéria býva väčšinou mestská, ale objavuje sa aj prírodná (lúky za mestom Jacquesa Dareta), často je to vchod do Alžbetinho domu (napr. El Greco, Fra Angelico). Vo väčšine západných verzií je v pozadí človek v úcte kľačiaci pred týmto výjavom, obvykle je ním Alžbetin manžel Zachariáš (ako u Majstra Litoměřického oltára), inokedy dosť ťažko identifikovateľná ženská postava (napr. u Fra Angelica). Niekedy je postáv v okolí viac, tvorí paralelu k Márii a Alžbete v centre obrazu (Giotto, u ktorého sú ženy tiež tehotné, neskoré Portromo, u ktorého je v paralele k Márii a Alžbete jedno mladé dievča a jedna starená). Ako už bolo spomenuté, západné maliarstvo toľko nezdôrazňuje Alžbetino vek, avšak u niektorých maliarov (Rubens, Giotto, Pontormo) však tvorí vekový rozdiel oboch žien zaujímavý realistický detail. Tiež výraznosť ich tehotenstva sa u rôznych maliarov značne odlišuje.

Obraz Majstra litoměřického oltára, najvýznamnejšieho maliara českej neskorej gotiky, pochádza z rokov 1505 – 1510 a pôvodne tvoril súčasť niekoľkodielneho Strahovského oltára.^[4] Ide o temperu na lipovom dreve, obraz je teraz umiestnený v českej národnej galérii.

Mimo akejkoľvek konvencie je manýristická verzia El Greca, ktorý scénu Alžbety vítajúcej Máriu zobrazil ako pochmúrny a dynamický nočný výjav (doslova „medzi dverami“). V jeho poňatí prevládajú rôzne odtiene šedej, ani jednej zo žien nie je vidieť do tváre.

Liturgia[upraviť | upraviť zdroj]

Pamiatka v kalendári[upraviť | upraviť zdroj]

Liturgická pamiatka Navštívenia Panny Márie sa v západných cirkvách oslavuje 31. mája (pôvodne 2. júla, tak dodnes v starokatolíckej cirkvi a v niektorých oblastiach Nemecka), vo východných 30. marca.

Najskôr sa táto pamiatka rozšírila vo františkánskom ráde zásluhou sv. Bonaventúry, ktorý na túto príležitosť zložil niekoľko textov a prvýkrát takto oslávil 2. júla 1263. Mimo františkánsky rád je navštívenie oslavované od roku 1386, zakladateľom tejto slávnosti bol pražský arcibiskup Ján z Jenštejna, pre celú cirkev ho na jeho návrh zaviedol pápež Urban VI. v roku 1389. Vo východnej cirkvi sa táto pamiatka rozšírila pod západným vplyvom až v 19. storočí.

Dátum 2. júla vychádzal z františkánskej tradície, v ktorej sviatok vznikol, motivácia tohto dátumu nie je celkom jasná. Nový dátum, ktorý vznikol pri úprave liturgického kalendára v roku 1969, vychádza z pôvodného zámeru Jána z Jenštejna. Mal byť zvolený deň medzi 25. marcom, kedy sa oslavuje Zvestovanie, a 24. júnom, kedy sa oslavuje narodenie Jána Krstiteľa (25. marec je deväť mesiacov pred Vianocami, 24. jún je šesť mesiacov pred Vianocami), aby dátum lepšie zodpovedal novozákonnému chronológiu. Voľbou 31. mája je navyše zavŕšený mariánsky charakter mesiaca mája v ľudovej zbožnosti (pozri májová pobožnosť).

V katolíckej cirkvi je liturgickým čítaním pre tento deň úryvok z knihy proroka Sofoniáša (Sof 3, 14 – 18), začínajúce slovami: „Jasaj, sionská dcér, zaplesaj, Izrael“, namiesto žalmu sa spieva Iz 12, 2 – 6 s antifónou „Vládne nad vami Svätý Izraela“. Ako evanjelium sa kladie úryvok z Lukáša, rozprávajúci o tejto udalosti: Lk 1,39 – 56.

Význam pre katolícku modlitbu[upraviť | upraviť zdroj]

Z textu biblického opisu tejto udalosti sú vzaté dva texty úplne zásadného významu pre rímskokatolícku liturgiu a zbožnosť, modlitby Zdravas Mária (v ktorej sú spojené pozdrav archanjela Gabriela zo Zvestovania, Alžbetino požehnanie a navyše prosby doplnené v 15. storočí) a Magnificat cirkvi hlavnú časť vešpier, v anglikánskej cirkvi ústrednou súčasťou večernej modlitby).

Rozjímanie o tejto udalosti je druhým tajomstvom ruženca. Navštívenie býva pri ružencovej meditácii spájané s cnosťou láskavosti, účinnej lásky k blížnemu.

Význam pre cirkevnú hudbu[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem nespočetných zhudobnení Ave Maria (najznámejšie od Franza Schuberta a Gounoda) a Magnificat (zhudobnili okrem iného Claudio Monteverdi, Antonio Vivaldi a Johann Sebastian Bach) existuje aj ďalšia cirkevná hudba s Navštívením súvisiaca. Johann Sebastian Bach napísal jednu zo svojich najslávnejších kantát, Herz a Mund a Tat a Leben (BWV 147), práve pri príležitosti tohto sviatku. K udalosti Navštívenie odkazuje napr. aj ľudová koleda Bola cesta, bola ušlapaná, hoci jej opís nie je príliš v súvislosti s biblickým popisom.

Sakrálne stavby[upraviť | upraviť zdroj]

V českom prostredí je zrejme najznámejšou stavbou, zasvätenou tejto spomienke, bazilika na Svatom Kopečku blízko Olomouca, veľmi známe pútnické miesto. Ďalším chrámom s titulom baziliky minor v Česku, zasvätenej tejto spomienke, je vo Frýdku.

Ďalej je navštíveniu Panny Márie zasvätený celý rad menších kostolov a kaplniek, pozri rozcestníky Kaplnka Navštívenia Panny Márie a Kostol Navštívenia Panny Márie.

Pokiaľ ide o zahraničné stavby, Navštíveniu Panny Márie sú zasvätené baziliky vo francúzskom Annecy, v Nemecku v Marktleugaste a Werle; v Poľsku v Krakove, Radkówe, Reszelu a Sejnoch; v slovenskej Levoči a v Starých Horách; a v slovinskom Žalci.

Rehoľná kongregácie[upraviť | upraviť zdroj]

Pocte Navštívenia je venovaný ženský rehoľný Rád Navštívenia Panny Márie, tzv. vizitantky (skrátene VSM, latinsky Ordo Visitationis Beatissimae Mariae Virginis), ktorý založili v roku 1610 vo Francúzsku sv. František Saleský a sv. Ján František de Chantal. Úlohou tohto rádu je žiť v napodobňovaní vnútorných i vonkajších cností Panny Márie a spájať tak rozjímanie (čoby vnútorné cnosti) so službou chorým a potrebným (čoby vonkajšou cnosťou, symbolizovanou práve navštívením). Tento rád pôsobí aj v Česku, kláštor sa nachádza v Kroměříži.^{[chýba zdroj]} S týmto rádom je spojený aj dnes už nefunkčný kláštor Chotěšov.