New York Five

The New York Five je skupina piatich architektov z USA, (Peter Eisenman, Michael Graves, Chales Gwathemey, John Hejduk, Richard Meier), taktiež nazývaných „Bieli“, kvôli ich charakteristickej farbe fasád budov.

The New York Five

V roku 1969 sa predstavilo v Múzeu moderného umenia v New Yorku na jednej výstave päť doposiaľ málo známych architektov: Peter Eisenman, Michael Graves, Chales Gwathemey, John Hejduk a Richard Meier, podľa titulu sprievodnej publikácie Five Architects taktiež nazývanú The New York Five (Newyorská päťka). Tlač si pre nich čoskoro vytvorila – v narážke na žíriace biele fasády ich domov – vlastné pomenovanie: The Whites. Pozornosti, ktorej sa dostalo prísnym čiernobielym výkresom a prvým stavbám „Päťky“, bolo samozrejme dosiahnuté matematickou myšlienkovou hrou a odmietnutím umeleckého výrazu. Jednoznačne sa orientovali na klasiky moderny, predovšetkým na vily dvadsiatych rokov od Le Corbusiera, ale tiež na stavby talianskeho racionalizmu, napr. od Giuseppe Terragniho, a tým sa zaradili do dejín architektúry. Ich zverejnené teórie boli však skôr ťažko osvojiteľné a vzdialené bežnej stavebnej praxi.

Svojimi teoretickými výskumami sa Peter Eisenman, v svojich analytických štruktúrovaných kresbách, radikálne prehlásil k autonómnej architektúre, ktorá sa stáva celkom nezávislou od kritérií účelnosti. Odklon od pozitivistického charakteru formy a funkcie odpovedá „anastrophe manipolution“, vedomá inverzia reči pojmov architektúry. Moderna, ako ju on vníma, odráža odsunutie ľudí zo stredu svetla a nemôže byť ešte dlho považovaná za dokončenú. Architektonický objekt sa stáva nositeľom protikladov, ktoré sa v návrhu prejavujú vzájomným prenikaním, otáčaním a vynechávaním. Línie, plochy a objemy vystupujú ako premenné geometrické veličiny v konkurencii so stĺpmi, stenami a priestorom. Jeho koncepcia spočíva v tom, že realizovaný dom už nie je vnímaný ako komplexná forma. Podľa Eisenmana preto vypadá „ako model z lepenky a núti ku konceptuálnemu čítaniu..., pri ktorom sa v duchu otáča rovnakým spôsobom ako model.“

Okrem Eisenmana bol považovaný za vedúceho teoretika „Päťky“ John Hejduk, ktorého návrhy, ako napríklad Diamond Houeses, ostali len nerealizovanými experimentmi. Charles Gwathmey a Richard Meier naopak nielenže postavili veľa stavieb, ale tiež ponechali hru rotujúcich, vzájomne sa pretínajúcich plôch, stien a stavebných konštrukcií v dosť zrozumiteľnej podobe. Richard Meier vytvoril ako základ pre svoje návrhy tri referenčné dvojice: plán a poloha, vstup a cirkulácia, štruktúra a povrch. Blízke okolie určuje osi a úbežníky, na ktoré budova reaguje. Pohľady a výhľady vytvárajú premenlivé vzťahy, vnímané ako hlavná myšlienka architektúry. Pri obytných domoch sa nemôžu vonkajšie vzťahy stať tak výrazné tematickými, tu je ústredným motívom vnútorná organizácia. Vzniká sprístupnením priestorového plánu, pričom rampy, priehľady a stupňované úrovne sú využívané účelne.

Charles Gwathmey využíva priestory, ktoré vznikajú pri prekrývaní sa obytných priestorov. Vznikajú tak stavby s výraznými líniami. Jadrom jeho návrhu je často „kĺb“, v ktorom sa spojujú vertikálne alebo horizontálne stavebné celky. Od prísnych kubických a valcových foriem sa Gwathney posunul k dynamickejším a komplexnejším priestorným obrazom, ktoré „žijú“ z veľkého počtu momentov vnútorného napätia.

Michael Graves mal ku skupine viac menej voľný vzťah a čoskoro sa vo svojich prácach osamostatnil od kryštalickej jasnosti architektúry svojich kolegov. So zdokonaľovaním „konštruovanej dekorácie“ vystúpilo do popredia použitie opakujúcich sa prvkov. Návrh rodinného domu pre rodinu Hanselmannových je podľa konceptuálneho programu „Bielych“, no jeho nástenné maľby pôsobia ako pop-artové mutácie kubistického alebo puristického umenia dvadsiateho storočia.

Externé odkazy

Literatúra

Five Architects: Eisenman, Graves, Gwathmey, Hejduk, Meier. Introductions by Kenneth Frampton and Colin Rowe. New York: Wittenborn, 1972 ISBN 978-0-19-519795-2