Helenistické koiné
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Helenistické koiné (iné názvy: koiné, helenistická gréčtina, novozákonná gréčtina, novozmluvná gréčtina, biblická gréčtina, alexandrijská gréčtina) bol spoločný (spisovný) jazyk starých Grékov, ktorého jadro používania spadá do obdobia asi 350 pred Kr. – 300 / 565 po Kr. Jeho základom bola atičtina (atické starogrécke nárečia) s prvkami iónčiny (iónske starogrécke nárečia). Používal sa vo všetkých gréckych krajinách (Itália, Sicília, Macedónia, Grécko, Trácia, Anatólia, Krym, Kolchida, Kréta, Cyprus, Sýria, Judea, Palestína a severný Egypt).
Vyvinul sa v 4. stor. pred Kr. spojením viacerých koiné (akýchsi nadnárečových jazykov vo väčších oblastiach), ktoré vznikali v gréckych oblastiach už od cca 500 pred Kr. zo starogréckych nárečí, pričom vychádzal hlavne z atického nárečia. Jeho používanie možno presnejšie datovať: od Alexandrových výprav (po smrti Alexandra Veľkého bola helenistická koiné úradným jazykom v helenistických ríšach) po vládu cisára Justiniána I. v 6. storočí po Kr.
Bol to prvý "kodifikovaný" grécky jazyk, ktorý sa u ľudu ujal. Mnoho gréckych vzdelancov, hlavne počas rímskej doby, odmietalo tento jazyk a hlásalo návrat ku klasickej atičtine (napr. Herodes Attikos). Rozpadať sa začal už v 3. storočí po Kr. a úplne sa prestal používať v spomínanom 6. storočí. Potom sa z neho začali vyvíjať moderné grécke jazyky. Bol to aj jazyk prvých kresťanov.
V porovnaní so starogréčtinou došlo v helenistickom koiné ku zmenám vo výslovnosti: melodický prízvuk sa menil na dynamický, vznikol prízvuk podobný arabskému, zanikli rozdiely medzi krátkymi a dlhými samohláskami, dvojhlásky ει, αι, οι, ου (ei, ai, oi, ou) sa začali vyslovovať jednoslabične, i,e, i,u. Toto ostalo v gréckych jazykoch dodnes. K podstatným zmenám došlo aj v tvarosloví, počas vývoja jazyka sa presadzujú analytické tendencie. Veľa časov sa pri slovesách vyjadruje opismi, v skloňovaní dochádza k redukcii pádov, ostali iba pády nominatív, akuzatív, genitív a vokatív. Zároveň toto koiné preberá prvky pôvodných lokálnych jazykov. Badateľné to je napríklad pri preklade Biblie do koiné (tzv. Septuaginta) ako i v novozákonných spisoch, kde nachádzame veľké množstvo semitizmov, a to tak v slovnej zásobe ako aj v gramatických štruktúrach. Výslovnosť h sa stále používala, zapisovala sa znakom v tvare polmesiaca nad písmenom (dassia).