Oľga Borisovna Lepešinská
| Oľga Borisovna Lepešinská rod. Protopopova | |
| biológ | |
 | |
| Dielo | |
|---|---|
| Známy vďaka | Nevedeckým biologickým teóriám |
| Významné práce | Teória živej hmoty |
| Vplyvy | Mičurin, Pavlov |
| Ocenenia | |
| Stalinova cena, Leninov rád | |
| Osobné informácie | |
| Narodenie | 18. august 1871 Perm, Rusko |
| Úmrtie | 2. október 1963 (92 rokov) Moskva, ZSSR |
| Národnosť | ruská |
| Odkazy | |
 | Oľga Borisovna Lepešinská (multimediálne súbory na commons) |
Oľga Borisovna Lepešinská (rus. Ольга Борисовна Лепешинская) (* 6. august 1871 (18. august podľa Gregoriánskeho kalendára, Perm – † 2. október 1963, Moskva) bola sovietska biologička s väzbami na J. V. Stalina. Zdiskreditovala sovietsku biológiu (a celkovo biológiu sovietskeho bloku), keď sa preslávila pseudovedeckou teóriou „Živej hmoty“ a politicky sa zbavila všetkých svojich odporcov.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Narodila sa v bohatej rodine v meste Perm roku 1871. V roku 1897 ukončila strednú zdravotnícku školu a získala titul felčiara (pomocného zdravotníka). Bola politicky aktívna a od roku 1898 bola členom boľševickej strany. V nasledujúcich rokoch nasledovala svojho manžela do vyhnanstva na Sibír. V roku 1903 spoločne odišli do emigrácie do Švajčiarska, kde navštevovala univerzitu v Lausanne. V roku 1915 absolvovala štúdium medicíny na Moskovskej imperátorskej univerzite.
Teórie
[upraviť | upraviť zdroj]Teória živej hmoty
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa Lepešinskej bunky nevznikajú delením z iných buniek, ale zo Živej hmoty, čo je akýsi všadeprítomný a večný éter, ktorý je univerzálny v tom zmysle, že z neho môže vzniknúť akákoľvek bunka či organizmus. Nová bunka vzniká vďaka vzájomnej interakcii živej hmoty a materskej bunky. Zaujímavosťou je, že Lepešinská delenie buniek uznávala, len ako príčinu delenia označila, že bunka je preplnená molekulami. Teda nová bunka je len akési neživotaschopné odpadové vrecúško. Ako dôkaz svojho tvrdenia udávala, že keď bunke dáme dostatočné množstvo živín, „molekúl“, bunka sa nimi preplní a rozdelí sa. Teória živej hmoty bola anachronizmus siahajúci až do raného novoveku, a preto absolútne stojaci mimo záujem akademickej obce.
Situácia sa zmenila v roku 1950. Trofim Denisovič Lysenko, blízky priateľ Stalina a priemerne vzdelaný agronóm, ktorý sa práve vďaka Stalinovi stal nekriticky prijímaným odborníkom na biochémiu, spôsobil svojimi amatérskymi zásahmi do sovietskeho semenárstva zaburinenie osiva, a tým významné zníženie produkcie obilnín. Aby nestratil Stalinovu priazeň, alebo azda preto, že sebavedome hľadal dôvod zaburinenia mimo dôsledky svojej intervencie, vyzdvihol teóriu Lepešinskej ako jedinú správnu a ďalej ju rozvinul. Podľa Lysenka keď bunka pôsobí na živú hmotu, tak sa z nej môže stať akákoľvek iná bunka v závislosti na aktuálnych podmienkach. Vysvetlil tak, prečo došlo k rozsiahlemu zaburineniu osiva – semeno obilnín sa premenilo v semeno buriny. Lepešinská Lysenkovo rozpracovanie akceptovala.
Kvôli blízkemu priateľstva medzi Lysenkom a Stalinom, ako aj kvôli tomu, že ako Lysenko, tak aj Lepešinská boli veľmi aktívni v odstraňovaní oponentov, bola teória živej hmoty v Sovietskom zväze a jeho satelitoch bezvýhradne prijatá a vedecké pracoviská začali hlásiť absurdné pozorovanie premeny buniek jedného druhu na bunky druhu iného, Československo nevynímajúc. Tieto pozorovania narástli do absurdných rozmerov, kedy bola pozorovaná napríklad premena kukučky na pinku, šošovice na hrášok alebo spontánne vyrastanie vetvy buka na breze. Poznatky genetiky boli vyhlásené za buržoáznu pavedu. Zaujímavý postoj je vyjadrený v knihe Mladý biológ, ktorá vyšla v roku 1955 v Československu:
„Inou význačnou oblasťou, ktorá sa v Sovietskom zväze prudko vyvíja, je otázka vzniku a vývoja buniek. Takmer sto rokov sa verilo, že bunka môže vzniknúť iba z bunky. Zmyslom tohto názoru, ktorý hájil Virchov, bolo dokázať, že život možno odvodiť iba od akejsi prvotnej bunky, ktorá prirodzene nevznikla sama od seba, ale bola stvorená nejakou nadprirodzenou bytosťou. Túto dogmu rozbila O. B. Lepešinská. Dlhoročnou praxou (!) dokázala, že bunka môže vzniknúť len zo živej hmoty.“[1]
Teória živej hmoty bola bezo zvyšku opustená po smrti Stalina.
Starnutie buniek
[upraviť | upraviť zdroj]Lepešinská bez akéhokoľvek konvenčného dôkazu tvrdila, že bunky starnú kvôli postupnému hrubnutiu bunkovej steny, kvôli čomu horšie vymieňajú látky s prostredím. Podľa nej bol tento proces zastaviteľný hydrogénuhličitanom sodným (sódou bikarbónou), na základe čoho navrhovala injekcie a kúpele v ňom, najmä pre starých ľudí, čo sa stretlo s odporom sovietskych lekárov. Lysenko na základe tejto teórie nakázal hnojiť polia NaHCO3, avšak po poklese výnosov sa od tejto metódy upustilo.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Ferdinand Herčík - Mladý biológ, Bratislava 1955
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Olga Borisovna Lepešinská na českej Wikipédii.