Občianska neposlušnosť

Protest v New Yorku

Občianska neposlušnosť je aktívne neuposlúchnutie určitého zákona (požiadavky alebo rozkazu) autority (vlády alebo okupačnej veľmoci) bez použitia fyzického násilia. Inštitút občianskej neposlušnosti využívajú stúpenci nenásilného odporu ako hlavný nástroj vyjadrenia svojich postojov.

Občianska neposlušnosť bola použitá vo viacerých nenásilných odbojových hnutiach v Indii (Gándhího spoločenská podpora kampaní za nezávislosť od britskej koloniálnej nadvlády), v Južnej Afrike v boji proti apartheidu, v americkom boji za ľudské práva a v protivojnových hnutiach celom svete. Jedným z prvých prípadov masívnej implementácie občianskej neposlušnosti bola egyptská revolúcia proti britskej okupácii v roku 1919.

Americký spisovateľ Henry David Thoreau popísal pohnútky takého správania v jeho eseji z roku 1849 Občianska neposlušnosť (pôvodný názov "Odpor voči občianskej vláde"). Základnou myšlienkou diela je idea dôvery vo vlastné sily (človek je na tom dobre s morálkou dovtedy, kým nie je od nikoho závislý); nie je potrebné fyzicky bojovať s vládou, ale ak s ňou niekto nesúhlasí, nesmie podporovať ju alebo jej ďalších podporovateľov. Táto esej mala výrazný vplyv na mnoho neskorších protagonistov občianskej neposlušnosti. Thoreau v eseji vysvetlil jeho odmietnutie platiť dane na protest voči otroctvu a mexicko-americkej vojne.

V európskom kontexte existovala myšlienka odporu proti nespravodlivému zákonu už pred 19. storočím. Dnes sa koncept občianskej neposlušnosti spája predovšetkým s medializovanými podujatiami antiglobalistov alebo hnutí proti reklame.

Právo na odpor v Ústave Slovenskej republiky

Podľa Ústavy Slovenskej republiky (čl. 32), majú občania právo postaviť sa na odpor "proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené". Samotné zakotvenie práva na odpor v Ústave však nemôže byť chápané ako legalizačný prostriedok občianskej neposlušnosti.

Občianska neposlušnosť sa od práva na odpor diferencuje predovšetkým tým, že ako samotný inštitút (na rozdiel od práva na odpor) nie je bezprostredne chránená Ústavou. Právna teória chápe občiansku neposlušnosť najmä ako úmyselné neuposlúchnutie z dôvodov náboženských, morálny, alebo politických, ktoré porušuje zákon, ktorý je sám o sebe nespravodlivý. K výkonu občianskej neposlušnosti teda nie je explicitne vyžadované splnenie podmienok (hypotézy právnej normy), ktoré pre právo na odpor poskytuje Ústava v Čl. 32 (existencia niekoho, kto by odstraňoval demokratický poriadok ZĽPS; platné občianstvo SR (požiadavka na vykonávateľa práva na odpor); znemožnenie činnosti ústavných orgánov a nemožnosť účinného použitia zákonných prostriedkov).

Právo na odpor neplní protestno-demonštračnú funkciu, ale plní funkciu priamej ochrany ľudských práv uvedených v Ústave, pričom pri tomto odpore je možné použiť aj prostriedky násilia.