Občianske práva (starovek)

Občianske práva v starovekých mestských štátoch (staroveké Grécko, staroveký Rím) predstavovali súhrn politických a hospodárskych práv, ktorými sa menšina v štáte vyčleňovala od ovládanej väčšiny obyvateľov, ktorí občianske práva nemali.

Orientálne štáty

V orientálnych starovekých štátoch (Mezopotámia, Staroveký Egypt, Chetitská ríša) pojem občianskych práv nepoznali. Obyvatelia štátu mali síce rôzne sociálne postavenie, od ktorého závisela napríklad aj výška trestu za spáchaný zločin (Chammurapiho zákonník), ale všetci obyvatelia štátu boli v podriadenom postavení voči panovníkovi (tzv. orientálna despocia). Občianske práva sa začali formovať až v antických mestských štátoch (Grécko, Rím).

Grécko

Hoci boli v detailoch rozdielne občianske práva v jednotlivých gréckych mestských štátoch (polis), v podstate sa občianske práva začali formovať až v archaickom období dejín Grécka, pri vzniku mestských štátov. Aj rozsah občianskych práv, aj rozširovanie nositeľov občianskych práv sa formoval postupne podľa toho, ako sa demokratizovali ústavy jednotlivých štátov. Najväčší rozsah občianskych práv a ich uplatňovanie sa dosiahlo v Aténach po zavedení demokratickej Kleisthenovej ústavy v roku 509 pred Kr..

Nositelia občianskych práv

Občianske práva mali len muži. Ženy, cudzinci a otroci boli vylúčení z okruhu nositeľov občianskych práv, z detí len chlapci po dovŕšení určitého veku (v Aténach 18 rokov a dva roky vojenskej služby, v Sparte po dovŕšení 30 rokov) sa stávali občanmi.

Základom všetkých občianskych práv bolo základné právo - vlastniť pôdu. Len občan mohol vlastniť pôdu, a kto vlastnil pôdu, bol občanom. Od tohto základného práva sa odvíjali aj ďalšie občianske práva:

• právo na ochranu života a majetku;
• právo zúčastňovať sa na ľudových zhromaždeniach, voliť predstaviteľov štátu (úradníci), prípadne byť volený do jednotlivých úradov (tzv. aktívne volebné právo a pasívne volebné právo);
• právo zúčastňovať sa na štátnom kulte a na slávnostiach, ktoré boli so štátnym kultom spojené;
• právo byť pochovaný na rodovom pohrebisku;
• len deti z plnoprávneho manželského zväzku mohli dediť majetok, pričom pôdu mohli dediť len synovia;

Z charakteru gréckeho mestského štátu vyplýva, že občianske práva boli zároveň povinnosťami pre občanov. Občania mohli svoje práva uplatňovať priamo, bez sprostredkujúcich „poslancov“ alebo iných osôb, preto sa hovorí o priamej demokracii.

Rím

V starovekom Ríme sa od vzniku Rímskej republiky v roku 509 pred Kr. vytváral pojem a obsah občianskych práv. V Ríme sa hovorilo o "civitas Romana" a tento výraz znamená zároveň občianske právo/-a (súhrn práv občana v oblasti verejného aj súkromného práva) aj štátne občianstvo, a preto sa zvykne tradične prekladať buď ako "rímske občianske právo" (podľa nem. römisches Bürgerrecht) alebo ako "rímske občianstvo" (podľa angl. Roman Citizenship).

Pôvodne mali občianske práva (okrem základných obmedzení ako v Grécku) len patricijovia, pričom plebejci postupne bojovali za zrovnoprávnenie s patricijmi až na začiatku 3. storočia pred Kr. (tzv Hortensiov zákon z roku 287 pred Kr.) dosiahli úplné vyrovnanie s patricijmi. Vedúce patricijské a plebejské rodiny potom vytvorili novú sociálnu vrstvu - nobilitu, ktorá v nasledujúcich obdobiach ovládla politický život v Ríme.

Základné občianske práva v Ríme boli:

• ius suffragii - volebné právo
• ius honorum - právo zastávať úrady (úrady boli čestné, neplatené funkcie - honores)
• ius sacrorum, auspiciorum et sacerdotium - právo vykonávať náboženské úkony, právo sledovať a vykladať nebeské znamenia, právo zastávať kňažské úrady
• ius commercii - právo nadobúdať majetok
• ius connubii - právo uzatvárať plnoprávne manželstvá, deti z plnoprávnych manželstiev mohli dediť majetok.
• ius provocationis - právo rímskeho občana odvolať sa proti hrdelnému trestu k ľudovému zhromaždeniu

Tak, ako sa rozširoval rímsky štát vojenskými výbojmi, boli do rímskeho štátu začleňovaní aj podmanení obyvatelia. Časť sa dostala síce do otrockého stavu, ale časti obyvateľov podmanených miest v Itálii boli udeľované obmedzené občianske práva (latinské právo). Priznávali sa im niektoré základné práva, predovšetkým však bez hlasovacieho práva (ius suffragii). Až po presídlení do Ríma a keď sa podrobili majetkovému cenzu, mohli byť zaradení medzi plnoprávnych rímskych občanov.

Referencie

• Maškin, N. A. Dějiny starověkého Říma. Praha 1957
• Král, Josef - Groh, Vladimír: Státní zřízení římské. Praha 1921
• Pečírka, Josef a kol.: Dějiny pravěku a starověku. I. - II. Praha 1983