Oleg Grigorievič Makarov
| Oleg Makarov | |
| kozmonaut NPO Energija | |
 Oleg Makarov v roku 1981 | |
| Št. príslušnosť | ZSSR/Rusko |
|---|---|
| Stav | zosnulý |
| Narodenie | 6. január 1933 Udomľa, Ruská SFSR, ZSSR (dnešné Rusko) |
| Úmrtie | 28. máj 2003 (70 rokov) Moskva, Rusko |
| Iné zamestnanie | inžinier |
| Čas vo vesmíre | 20 dní, 17 hodín, 20 minút |
| Kozmonaut od | 27. mája 1968 |
| Misie | Sojuz 12, Sojuz 27, Saľut 6, Sojuz T-3 |
| Kozmonaut do | 4. apríla 1986 |
Oleg Grigorievič Makarov (rus. Олег Григорьевич Макаров; * 6. január 1933, Udomľa – † 28. máj 2003, Moskva) bol sovietsky kozmonaut. V roku 1973 sa zúčastnil letu na kozmickej lodi Sojuz 12 a v roku 1975 aj nevydareného štartu Sojuz 18a. V roku 1978 absolvoval let v Sojuze 27 na stanicu Saľut 6 (utvorenie orbitálneho komplexu so Sojuzom 26 a Saľutom 6) a v roku 1980 letel na Sojuze T-3 opäť na stanicu Saľut 6.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Mladosť a výcvik
[upraviť | upraviť zdroj]Otec bol dôstojník a rodina, teda Olegova matka, on sám i sestra cestovali podľa miest jeho zaradenia. Žili v Povolží, potom vo Fergane, Kalininská oblasť, v NDR. Musel meniť aj základné školy a potom s otcovým súhlasom odišiel sám študovať do Moskvy. Absolvoval Baumannovu vysokú technickú školu (1951-1957) a stal sa konštruktérom komponentov kozmických lodí vo Výskumnej konštrukčnej kancelárii č.1 (OKB-1) vedenej Koroľovom. Do tímu kozmonautov OKB-1 bol zaradený v roku 1966. Spočiatku do piatej skupiny civilných špecialistov, neskôr bol členom skupiny pre plánované lety na Mesiac. Keď tento program predčasne skončil, pokračoval v príprave pre lety na Sojuze.
Lety do vesmíru
[upraviť | upraviť zdroj]
Prvýkrát vzlietol vo funkcii palubného inžiniera z Bajkonuru v kozmickej lodi Sojuz 12 v septembri 1973, spolu s ním letel Lazarev. Preverovali nové systémy lode a na Zem sa vrátili po dvoch dňoch. Potom bol menovaný do záložnej posádky Sojuzu 17.
Znova vzlietol s Lazarevom 5. apríla 1975 na lodi Sojuz, neskôr označenej ako Sojuz 18a, došlo však k poruche nosnej rakety, od ktorej sa loď Sojuz musela vo výške takmer 200 km núdzovo oddeliť a po 20 minútach pristála na Zemi, v odľahlej horskej oblasti neďaleko hraníc s Čínou. Hoci kozmonauti pristáli v extrémnych podmienkach a bola kvôli nim zorganizovaná veľká záchranná akcia, našťastie obaja vyviazli bez zranení. Tento neúspešný let nebol v tom čase oficiálne uznaný a jeho okolnosti boli utajované.
Druhý oficiálny let absolvoval v roku 1978 so Sojuzom 27. Letel spolu s Džanibekovom a spoločne sa pripojili na orbitálnu stanicu Saľut 6 a tu aj s posádkou pripojeného Sojuzu 26 plnili zadané úlohy. Späť sa vrátil v Sojuze 26 po 6 dňoch.
Tretíkrát vzlietol z Bajkonuru v Sojuze T-3 v roku 1980, letel spolu s Kizimom a Strekalovom opäť na orbitálnu stanicu Saľut 6. Skúšali nový typ lode a vykonali opravy na Saľute.[1].
- Sojuz 12 (27. septembra 1973 - 29. september 1973)
- Sojuz 27, Sojuz 26 (10. januára 1978 - 16. januára 1978)
- Sojuz T-3 (27. november 1980 - 10. december 1980)
Po letoch
[upraviť | upraviť zdroj]Celkom vo vesmíre strávil počas troch letov 20 dní. Mal s manželkou jedno dieťa. V roku 1987 odišiel z tímu kozmonautov späť do firmy NPO Energija. Zomrel vo svojich 70 rokoch na infarkt myokardu.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ CODR, Milan. Sto hvězdných kapitánů. Praha : Práce, 1982. Kapitola Oleg Grigorievič Makarov, s. 156.
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Oleg Makarov na českej Wikipédii.