Antonymum

Antonymum (αντί-anti: „proti“; ὄνομα - onoma: „meno“) alebo opozitum (lat.) je slovo s opačným (protikladným) lexikálnym významom.

Na rozdiel od synonymických radov, vyskytujú sa iba v dvojiciach. Napriek tomu, že označujú kontrastné pojmy a predstavy, obsahujú niečo, čo ich spája, čo je všeobecné v ich lexikálnych významoch. Vznikajú vtedy, keď sa dva protikladné pojmy spájajú a to spravidla v základných významoch. Patria vždy do toho istého slovného druhu. Antonymné dvojice tvoria vždy slová s protikladnými vlastnosťami napr. život - smrť. Využívajú sa hlavne v umeleckom (hyperbolizovanie) a publicistickom štýle (zvýraznenie kontrastu). Centrálnym typom sú polárne antonymá – kontrastné. Predstavujú krajné hraničné hodnoty. Reprezentujú predovšetkým kvantitatívne adjektíva, od ktorých sú možné adverbiálne zriedkavejšie aj slovesné odvodeniny. Napríklad mladý – starý. Príznačnou črtou predovšetkým adjektívnych antoným je stupňovanie: mladší – starší.

Druhy antoným

polárne (vlastné, graduálne, kontrastné, vektorové, z hľadiska logiky kontrárne)

Je pre nich typické, že vyjadrujú protiľahlé body na polárnej škále, nepokrývajú však celý rozsah nadradeného pojmu, pretože medzi nimi alebo mimo nich sú ešte ďalšie stupne.

veľký × malý
obrovský × maličký
teplý × studený
sever × juh
starý × mladý
hladko-drsno

tučný-chudý oblečený-vyzlečený veselý-smutný

komplementárne (z hľadiska logiky kontradiktórne)

Svojimi význammi rozdeľujú rozsah nadradeného pojmu na dve polovice. Ide najmä o dvojice slov, z ktorých druhé je z prvého odvodené predponou „ne-“.

prítomný × neprítomný
katolík × nekatolík

Úplne alebo čiastočne (napríklad len v niektorých kontextoch) komplementárne môžu byť i niektoré ďalšie antonymá, napríklad:

život (v jednom z významov slova) × smrť
muž × žena (v právnom a bežnom význame komplementárne, biologicky i polárne)
vnútri × vonku (pokiaľ sa nepočíta s medzipolohou)

paralelné (prípadové, nekompaktibilitné)

Dvojice slov, ktoré sú v určitom kontexte vnímané ako protiklady, hoci všeobecne sú dvomi z viacerých pojmov tej istej kategórie.

kresťan × moslim
kresťan × neveriaci
hovoriť × spievať
hovoriť × mlčať
Čech × Nemec
jablko × hruška

reverzné

Popisujú opačný proces (prvé slovo označuje zmenu zo stavu A do stavu B, druhé slovo zmenu zo stavu B do stavu A).

vojsť × vyjsť
poskladať × rozobrať
nakládka × vykládka
zvolaný × rozpustený

vzťahové (konverzné)

Dvojice, v ktorých jedno slovo vyjadruje vzťah z hľadiska jedného subjektu a druhé slovo ten istý vzťah z hľadiska druhého subjektu.

rodič × dieťa
učiteľ × žiak
predávať × kupovať
politik × občan

autoantonymá (antagonymá)

Autoantonymum je slovo, ktoré má viac významov, z ktorých niektoré sú si navzájom niektorým z vyššie uvedených spôsobov protikladné – ide teda o homonymné autonymá. Vznikajú napríklad vývojovou zmenou významu slova na protikladný alebo zvukovou či písanou zhodou rozdielne vzniknutý slov. V slovenčine sa vyskytujú výnimočne (zrejme – pravdepodobne i zjavne, pedofil – priateľ detí i vrah a przniteľ detí, súdruh – priateľ i predstaviteľ nepriateľskej mocenskej štruktúry).

Typické sú autoantonyma pre archaické jazyky, napríklad čínštinu. Vo veľkej miere sú zachované napríklad v latinčine (imago – obraz i vzor, altus – vysoký i hlboký, clam – potichu × clamare – kričať), gréčtine (farmakon – liek i jed, hagios – svätý i ohavný), angličtine (apparent – zjavný i domnelý, virtual - naozajstný i zdanlivý). Niektoré slovné korene majú v príbuzných latinčine nepriateľ, úžas je v ruštine hrôza, strašlivý v staročeštine znamenalo bojácný).

Pozri aj

Referencia

Stanislav Komárek, Jazyk vědy a polární myšlení Archivované 2007-01-07 na Wayback Machine (prevzaté príklady antagoným z cudzích jazykov)