Opustenie republiky

Rozsudok vo veci trestného činu "opustenie republiky" - soudil soudce Robert Fremr

Opustenie republiky bol v dobe komunistického režimu v Československu podľa paragrafu 109 trestného zákona trestný čin spočívajúci v nedovolenom a teda neoprávnenom opustení územia štátu alebo v neuposlúchnutí úradnej výzvy k návratu zo zahraničia. Štát sa tak snažil odstrašiť svojich občanov od úteku do slobodnejších krajín a potrestať tých, ktorí sa o to pokúsili.

Možnosť slobodne cestovať za socializmu

Na vycestovanie do nekomunistických krajín bola potrebná cestovná doložka, pečiatka do pasu s vyznačením kam a na aké obdobie je povolená cesta občana a devízový prísľub. Po požiadaní o ne boli občania preverovaní a lustrovaní. Nepreverovaní a nelustrovaní žiadatelia o cestu do cudziny boli poslanci a funkcionári KSČ na všetkých úrovniach. Iba lustrovaní a nepreverovaní boli politickí a hospodárski pracovníci ústredných a krajských výborov KSČ a Komunistickej strany Slovenska, tajomníci a predsedovia miestnych národných výborov a osoby staršie ako 60 rokov.

Na Helsinskej konferencii v roku 1975 podpísal prezident ČSSR Gustáv Husák Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Oba dokumenty ratifikovalo Federálne zhromaždenie a po zverejnení v Zbierke zákonov vstúpili v októbri 1976 do platnosti. Záväzky zostali len na papieri. Predstaviteľov štátnej a politickej moci nerešpektovali ani Všeobecnú deklarácia ľudských práv, ktorá v paragrafe 13 hovorí: "Každý môže slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú."

História

Do roku 1948 sa prekročenie štátnych hraníc bez platného cestovného pasu trestalo ako priestupok. Po februári 1948 zrušilo Ministerstvo vnútra platnosť cestovných pasov a zákonom z roku 1949 stratili občania Československa právny nárok na vydanie cestovného pasu.

Prvýkrát sa trestný čin s názvom Neoprávnené opustenie územia republiky a neuposlúchnutie výzvy k návratu objavil v zákone na ochranu ľudovodemokratickej republiky z roku 1948. Páchateľ (aj neúspešný, pretože trestný bol aj pokus tohto trestného činu), ktorý „v úmysle poškodiť záujem republiky“ neoprávnene opustil Česko-Slovensko či sa do neho v stanovenej lehote nevrátil, mohol byť odsúdený na trest ťažkého žalára od jedného do piatich rokov. Pod názvom Opustenie republiky s rovnakou trestnou sadzbou a obdobnou skutkovou podstatou, z ktorej však vypadla podmienka úmyselne poškodiť záujem republiky, tento trestný čin prevzal aj trestný zákonník z roku 1950. V rokoch 1950 - 1956 bolo možné navyše dostať aj trest straty štátneho občianstva. Pod rovnakým názvom a rovnako vymedzený zostal aj v trestnom zákone z roku 1961 (č.140/1961 Zb.), iba sa znížila spodná hranica trestnej sadzby na pol roka, s alternatívou nápravného opatrenia avšak organizátorovi alebo pomocníkovi úteku do zahraničia hrozil sprísnený trest odňatia slobody na tri až desať rokov.

Podľa § 40 zákona č. 231/1948 "Neoprávnené opustenie" bol trestný čin, ktorý spadal pod Hlavu IV. trestného zákonníka, medzi "Trestné činy proti medzinárodným vzťahom". Aj keď legislatíva priamo neobsahovala pejoratívne označenia propaganda komunistického režimu v ČSSR nazývala občanov, ktorí chceli odísť z krajiny bez dovolenia (alebo sa o to pokúsili) „narušiteľmi hraníc“, ktorí „opustili republiku“. Podobne v trestnom zákonníku z roku 1961 sa píše o tom, kto "zorganizuje, alebo kto cez hranice prevedie skupinu osôb alebo opätovne prevádza osoby" aký dostane trest ale pritom pejoratívne označenie prevádzač, kto ilegálne prevádza migrantov cez št. hranice sa dostalo až do súčasných slovníkov.

Zoznam odsúdených podľa §109 na Slovensku zverejnil ÚPN. Podľa ÚPN sa v rokoch 1977 – 1979 pokúsilo o emigráciu viac ako 400 osôb ročne. V roku 1980 začali pokusy o emigráciu narastať aby v roku 1982 dosiahli vrchol v počte 1056 pokusov. Cestovné kancelárie organizovali poznávacie zájazdy, z ktorých sa mnohí nevracali. Vedúci zájazdu sa snažili obmedziť emigráciu aj tým, že vyzbierali účastníkom zájazdov pasy. Podobne boli využívané na opustenie republiky aj dovolenky v Juhoslávii. Podľa ÚPN v rokoch 1977 – 1979 sa cez československé hranice pokúsilo emigrovať 9 556 ľudí, z ktorých bolo 7 361 občanov a 2 195 cudzincov. V septembri 2016 ÚPN zverejnil mená 13 000 odsúdených, ktorí sa rozhodli ilegálne opustiť našu krajinu alebo ako cudzinci boli chytení na našom území s úmyslom prekročiť železnú oponu. Zároveň sprístupnil aj mená 158 prokurátorov, 228 sudcov a 86 vyšetrovateľov ŠtB, ktorí sa na perzekúciách podieľali.

Tresty a upravenie vzťahu s ČSSR

Súčasťou trestu mohlo byť aj prepadnutie majetku. Ľudia ktorí opustili republiku, mohli a aj boli súdení v neprítomnosti. Ich odsúdenie znamenalo, že sa nemajú vracať, pretože by boli zadržaní na hraniciach. Tých ktorých chytili súdili už vo väzbe. Tresty boli podľa ÚPN rôzne. Niektorí prokurátori žiadali a niektorí sudcovia vynášali prísnejšie iní miernejšie rozsudky. Rozdiely existovali aj v jednotlivých okresoch.

Od roku 1977, tí čo opustili republiku mohli zo zahraničia požiadať o "upravenie vzťahu s ČSSR" čo bola faktická legalizácia pobytu v zahraničí. „Upravenci“ boli tí, ktorí si chceli ponechať občianstvo ČSSR (bol im vydaný nový pas ČSSR). Druhou možnosťou bolo „vykúpiť sa“. Oficiálne išlo o „Prepustenie zo štátneho zväzku“, ktoré bolo upravené v Smernici o úprave právnych vzťahov Československej socialistickej republiky k občanom, ktorí sa zdržujú v cudzine bez povolenia československých úradov. Vtedajšia právna úprava vychádzala zo zásady, že vzťahy štátu k emigrantom záviseli na skutočnosti, či sami prejavili záujem o ich usporiadanie. Ak nie, nemal by im byť povolený vstup na územie ČSSR a ani povolené cesty československých občanov za nimi. Ak áno, a ak splnili stanovené podmienky, mohli byť prepustení zo štátneho zväzku a pri povoľovaní ciest do ČSSR sa na ne pozeralo ako na cudzinca.

§ 110 Neoprávnené vniknutie na územie republiky

Zaujímavosťou je, že opustenia republiky bol trestný čin už od roku 1948, pokiaľ nepovolené prekročenie hranice v opačnom smere cudzincom bol len priestupok, pretože trestný zákon neobsahoval zodpovedajúci paragraf. Až v roku 1956 bol zavedený trestný čin neoprávneného vniknutia, na čo napríklad doplatil slobodník americkej armády A. A. Bellrichard, ktorý bol 15. augusta 1958 odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov.

Otvorenie železnej opony v roku 1989

V apríli 1989 rozhodla maďarská vláda o vypnutí napätia na svojej časti pohraničné plota s Rakúskom dlhého 240 km. V nasledovných mesiacoch sa začalo s odstraňovaním plota (oficiálne ženijne technická zátarasa). Dňa 27. júna 1989 minister zahraničných vecí Maďarskej republiky Gyula Horn a jeho rakúsky náprotivok Alois Mock spoločne symbolicky prestrihli plot na hraničnom priechode v Šoprone. 11. septembra 1989 potom Maďarsko oficiálne na základe medzinárodného dohovoru otvorilo hranice do Rakúska, keď vypovedalo bilaterálnu dohodu s NDR o vracaní jej občanov zo svojho územia. Občania NDR cez MĽR a Rakúsko sa snažili prechádzať do NSR. Ak nemali povolenie vycestovať zo Slovenska do Maďarska, naši pohraničníci ich aj v tomto období zadržiavali a vracali späť do NDR, keďže Československo bilaterálnu dohodu s NDR nevypovedalo. Za necelé tri mesiace roku 1989 vrátili naši pohraničníci približne 700 občanov do NDR.

Po 1. februári 1990 bolo Opustenie republiky zmenené na trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice, ktorého podstata spočívala v prekročení štátnej hranice za použitia násilia alebo pod hrozbu bezprostredného násilia. Dovtedy uložené tresty boli zákonom o súdnej rehabilitácii z roku 1990 zahladené. ÚPN hovorí o "rehabilitovaní".

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Opuštění republiky na českej Wikipédii.