Organ (film)

Organ
Originálny názov	Organ
Žáner	Dráma
Dĺžka	93 minút
Štát	Slovensko
Pôvodný jazyk	slovenský
Rok	1964
Filmový štáb
Réžia	Štefan Uher
Scenár	Alfonz Bednár
Kamera	Stanislav Szomolányi
Herecké obsadenie
	Obsadenie
	Filmový portál

Organ je slovenský celovečerný film z roku 1964.

Úvod

60. roky 20. storočia znamenali pre slovenskú kinematografiu výrazný posun v tvorbe filmov. Témy, ktoré tvorcov zaujímali, nespadali pod prísny drobnohľad štátnej moci a tým sa slovenskému filmu dostávalo slobody a prejavu názorov, ktoré formovala nová vlna slovenských režisérov. Stanislav Barabáš natočil svoju „Pieseň o sivom holubovi“, Peter Solan natočil film z prostredia koncentračného tábora „Boxer a smrť“ so Štefanom Kvietikom v hlavnej úlohe a v neposlednom rade tu bola aj trojica tvorcov – kameraman Stanislav Szomolányi, scenárista Alfonz Bednár a režisér Štefan Uher, ktorí vytvorili generačnú sondu nazvanú „Slnko v sieti“.

Postavy

Ich ďalší filmový počin, nakrútili dva roky po Slnku v sieti a niesol názov „Organ“. Jedna sa o dramatický príbeh z prostredia druhej svetovej vojny, pričom jeho hlavnou témou nie je samotná vojna, ale človek a jeho malosť zoči-voči niečomu peknému a umeleckému. Príbeh sleduje osudy niekoľkých ľudí. V prvom rade je to Poliak na úteku, ktorý si vďaka nehode (vybuchnutej míne) privlastní identitu duchovného brata Félixa. Schováva sa pred vojnou v kláštore, ktorý vedie páter Gvardian. Gvardian prichýli Félixa a vďaka nemu sa rozhodne šíriť, ako to nazýva, „ krásu svätosti“. Tá by mala priviesť všetkých poblúdených na správnu cestu božieho milosrdenstva a pokory. Ďalšou, nemenej dôležitou postavou, je regenschori Bachňák, ktorý sa schováva za masku pokory a dobroty, ale pritom je chamtivý, hľadiaci len na svoje záujmy a na svoju povesť významného občana obce, ktorou sa všade hrdo pýši. V opozícii tu stojí vojna a jej pôsobenie na život v obci, viera a jej prívrženci a umeleckosť, tu podaná skrze brata Félixa, veľmi talentovaného organistu. Filmom znie hudba Johanna Sebastiana Bacha, upravená pre tento film skladateľom Jánom Zimmerom.

O filme

Každá z postáv, vystupujúca vo filme, až na regenschoriho dcéru Nellu a pátra Félixa, je postavičkou v mašinérii moci. Vidina moci je lákavá a pod jej vplyvom sa postupne vytrácajú všetky morálne hodnoty, či už vo vzťahu k rodine alebo k Bohu. Mohli by sme tvrdiť, že regenschori je vlastne dobrák, pretože ukrýva židovskú rodinu, ale len čo sa naskytne príležitosť presunúť ich inam, ďaleko od neho a jeho rodiny, tak ju využije. Páter Félix sa pre neho, rovnako ako pre ostatných vysokopostavených činiteľov obce, stáva tŕňom v oku. Pritom sa nijako nezapája do dedinského života. Nikoho neobťažuje, len hrá na organ. Je tvorcom niečoho krásneho v dobe a na mieste, z ktorého sa krása vytratila. Ľudia ho radi počúvajú aj napriek faktu, že na hudbu, ktorú hrá, sa nedá spievať. Félix je ako hrdina mĺkvy. Všetky jeho emócie a pocity, či už strach alebo úzkosť, sú prezentované cez hudbu, ktorá má vo filme rovnako pevné miesto, ako obraz.

Duchovno na pozadí doby

Páter Gvardian je vo filme človekom, ktorý zasvätil život Bohu, no u ktorého sa prejavila pýcha. Verí totiž, že práve on dokáže napraviť ľudí, že ich dokáže priviesť na správnu cestu a nemusí to robiť ani násilne, ani osobne. Stačí mu na to obetný baránok v podobe Félixa. Teda človek s veľkým talentom. Gvadrian sa aktívne zapája do činnosti obce či už na schôdzach, kde sa preberá význam rozhlasu, alebo na svadbách. Sleduje ľudí a káže o morálke, ktorej má pritom nedostatok. Jediný, kto ho skutočne pozná, kto ho skutočne prekukne a kto do jeho života vnáša neistotu, je v istom zmysle on sám. Vedie totiž veľmi zvláštny dialóg s Ježišom (alebo so sebou samým), ktorý mu nikdy nedá jasnú odpoveď, len mu nastaví akési pomyselné zrkadlo, aby videl svoje činy v ich holej podstate. Z jeho správania môžeme vidieť, že nie je lepší, ako Bachňák, len pracuje s inými prostriedkami a cez inú inštitúciu – svätú cirkev všeobecnú. Naivitu a akúsi nevinnosť má okrem Nelly a Félixa aj postava kňaza, ktorý dovoľuje Félixovi hrať aj v noci, podporuje ho v umení, no na schôdzach sedí osamotene – na druhom konci miestnosti, mimo hlavných činiteľov, ktorí hýbu osudom obce a zasievajú do nej intrigy. Postava Nelly nemá vo filme veľa priestoru – je na tom podobne ako kňaz a Félix, ale o to je jej konanie na plátne dôležitejšie. Koná skrze svoju nevinnosť, impulzívnosť a túžbu. Túžbu byť blízko pri niečom krásnom, byť blízko niečoho čistého, ďaleko od rodičov túžiacich po moci a uznaní, ďaleko od osudu, ktorý ju čaká. Táto jej čistota sa jej nakoniec nevyplatí. Na konci vďaka náhode umiera a tým len potvrdzuje, že nevinnosť a krása nemá v súdobom svete miesto. Podobne dopadne aj Felix, ktorý po prezradení svojej identity uteká z obce hlbšie do víru vojny a do beznádeje. Paradoxné je, že práve z podobnej beznádeje na začiatku ušiel.

Svetskosť a posolstvo filmu

Uher, rovnako ako pri iných svojich dielach, stavil na nehercov a na ich prirodzený prejav. Dialógy Alfonza Bednára snahu o realistické zobrazenie ešte umocnili. Často sa v nich nachádza svojský pohľad na svet, svedčiaci o detailnom poznaní vytvorených charakterov a tým o prirodzenosti toho, čo tieto charaktery vyjadrujú. Napríklad muž, ktorý prišiel o mamu pri nehode s mínou, sedí v krčme a hovorí krčmárovi. „Ja som vždy sám, aj keď je tu plno. Aj mama bola sama. Ona sa modlila, ja pijem. To sú len dve možnosti v tejto všivavej diere.“ Tým film poukazuje na problém žitia vo svete, ktorý sa nedá zmeniť, ale na ktorý sa dá zabudnúť dvoma rozdielnymi spôsobmi. Alkoholom a vierou. Táto myšlienka je vo filme rozvitá na konci, kedy sa opilec po prepití všetkých peňazí vyberie do kostola, kľaká si a začína sa modliť spolu s ostatnými, ktorí si prišli uctiť Nellynu pamiatku. Tieto drobné scény sú v určitom smere úsmevné a v mnohom zľahčujú ťažobu vypovedaného. Uher ani Bednár neprichádzajú s riešením. Len nám ukazujú svoju verziu fungovania sveta. Nečaká nás žiadny happy end, len prispôsobenie sa okolnostiam. Prispôsobenie, ktoré je jedinou cestou, ako prežiť a zároveň ísť v živote ďalej.

Postavy

František Bubík – Regenschori
Alexander Březina – Félix
Kamil Marek – Františkán
Irma Bárdyová – Bachňáková
Hana Maciuchová – Nella

Tvorcovia

Štefan Uher – réžia
Alfonz Bednár – scenár
Stanislav Szomolányi – kamera
Ján Zimmer – hudba