Pes v dejinách

Pes patrí nielen k najstarším, ale aj k najvšestrajnejším domácim zvieratám. Zo všetkých domácich zvierat existuje v najväčšej plemennej variabilite. Odhaduje sa, že človek vyšľachtil dodnes viac ako 400 rôznych plemien. Túto variabilitu možno pripísať skutočnosti, že človek využíva psa pri rôznych úlohách: pes chráni stádo, prenasleduje a durí zver, prináša korisť, ťahá ťažké bremená, hľadá a zachraňuje ľudí, či stráži ich majetok. Podľa prostredia v ktorom žije a pracuje dané plemeno musí pes vykazovať určité žiaduce fyziologické i povahové vlastnosti. Lovec v ázijskej stepi potrebuje psa rýchleho a loviaceho zrakom, zatiaľ čo lovec v hustých lesoch strednej Európy využije skôr psa vytrvalého, s vynikajúcim čuchom a schopným vyduriť zver. Vďaka selekcii teda človek vyšľachtil plemená, ktoré vyhovovali určitému účelu.

Starovek

Pes bol v rôznych kultúrach ponímaný rôzne: niekde bol uctievaný, inde zatracovaný. Bol dôležitým zvieracím symbolom v afrických kultúrach bol označovaný za nosiča ohňa, v antike ho zasa považovali za šťastné znamenie. V niektorých kultúrach ho považovali za strážcu neba. Vďaka svojej príslovečnej vernosti sa stal početným motívom európskeho maliarstva, v Japonsku sa zasa stal symbolom manželskej vernosti.

Staroveký Egypt

Egypťania podobne ako Inkovia, Iránci či Indovia uctievali psa ako strážcu podsvetia a sprievodcu do kráľovstva smrti. Pre psa to znamenalo veľké ocenenie, pretože Egypťania povyšovali kult smrti nad všetko ostatné. Ich boh Anubis mal ľudské telo a psiu hlavu. Egypťania si psov ctili natoľko, že keď pes zomrel, zabalzamovali ho a uložili jeho pozostatky na zvláštne pohrebisko. Najstarším zobrazeným psom je pes, ktorého môžeme označiť za predchodcu dnešných chrtov. Popri ňom nachádzame často zobrazenia stavačov, ktoré Egypťania používali pri love zajacov a gaziel. Do Egypta prenikli z Mezopotámie aj molosoidné psy, ktoré nachádzame na zobrazeniach bojových scén. Nie je však isté, či Egypťania sami používali týchto psov v boji. V egyptských domácnostiach sa rozšíril aj chov spoločenských psov podobných dnešným jazvečíkom. Najrozšírenejím chovaným plemenom Starovekom Egypte však bol zrejme predchodca dnešného basenjiho, ktorý našiel široké využitie – používali ho ako pri love, tak aj ako spoločníka. Často však fungovali aj ako požierači zvyškov a výkalov.

Mezopotámia

Akadská bohyňa Gula bola patrónkou psov v Mezopotámii. Ľudia jej z vďačnosti nosili psov vymodelovaných z hliny. Na ranosumerských pečatiach sú často zobrazené psy s veľkou hlavou, podobné dnešným mastifom, ktoré sa v Mezopotámii objavili o niečo neskôr ako chrty. Tieto psy slúžili na lov levov a divých svíň, či ako bojové psy. Na neskorších akadských pečatiach sú tieto psy najčastejšie zobrazované ako pastierske psy. Približne 1000 rokov pr. Kr. došlo v Mezopotámii k primiešaniu krvi tibetských dogovitých psov do miestnych molosoidných plemien. Tieto psy sa vyznačovali nízkym prahom agresivity a používali ich ako vojnové psy. Kroniky dokladajú cielený chov molosoidných psov na psích farmách.

Staroveké Grécko

Gréci si psov tiež cenili. Chovali v svätyniach boha Asklepia posvätné jedince, ktoré pomáhali uzdravovať chorých. Lovec Oriona mal dvoch psov – Procyona a Síria. Sírius dal dokonca svoje meno najjasnejšej hviezde na oblohe. Grécky strážca podsvätia Cerberus bol trojhlavý Pes. Aj Ikarios vlastnil psa menom Maira, ktorý doviedol jeho dcéru k jeho mŕtvemu telu. Dvojhlavý Orthus strážil stádo dobytka Geryona a zároveň bol otcom Chimérinej dcéry Sphinx.

Gréci chovali predovšetkým veľké psy na boj a malé psy pre potešenie. Vyskytovali sa tiež lovecké psy privezené z Egypta a Ázie, Gréci ich však cielene nechovali. Chov psov v dnešnom ponímaní zaviedli až v Rimania. Na šírich pláňach používali Gréci k stráženiu stád oviec pred vlkmi predchodcov dnešných pastierskych psov. Z týchto psov sa neskôr vyvinuli plemená ako komondor, kuvasz a kangal.

Staroveký Rím

Rímsku Dianu, podobne ako boha obchodu Merkúra, sprevádzajú lovecké psy.

Rimania boli zrejme prví, čo sa zaoberali systematickým chovom psa - plemenitbou. Vlastniť psa bolo rovnako módne ako vlastiť otroka. Medzi obľúbené plemená patrili najmä väčšie psy, ktoré slúžili ako strážcovia dvora a majetku, o čom svedčia aj varovné nápisy, ktoré archeológovia objavili v Pompejách. Dnešné tabuľky „Pozor pes“ majú teda históriu siahajúcu až do týchto čias.

Staroveký Rím bol nielen mestom zápasov gladiátorov, ale aj mestom psích zápasov, ktoré patrili k obľúbeným kratochvíľam jeho obyvateľov. Chov psov v Ríme sa preto špecializoval najmä na plemená vhodné pre psie zápasy. Svoje zastúpenie však našli aj lovecké a spoločenské plemená. Pôvod dnes známych plemien v rímskych plemenách však doposiaľ nebol preukázaný.

Nález na Sibíri

Na Sibíri vedci objavili šteniatko psa, ktorého vek odhadujú na 18 000 rokov. Pozoruhodný nález ešte skúmajú. Nevie sa presne či išlo o šteniatko psa alebo vlka.Každopádne je to jeden z najstarších nálezov tak zachovalého psa.

Pozri aj