Po Ťü-i
| Po Ťü-i | |
 čínsky básnik | |
| Narodenie | 22. február 772 Sin-čeng, Che-nan |
|---|---|
| Úmrtie | 23. september 846 (74 rokov) Luo-jang, Che-nan |
| Odkazy | |
| Projekt Gutenberg | Po Ťü-i (plné texty diel autora) |
| Commons |  Po Ťü-i |
Po Ťü-i (čín. 白居易, pchin-jin: Bái Jūyì, japonsky: Haku Rakuten, anglicky: Bo Chü-i) bol čínsky básnik dynastie Tchang.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v chudobnej, ale vzdelanej rodine a vychovaný bol v zásadách konfucianizmu. Štátne skúšky zložil už v osemnástich rokoch roku 800, stal sa členom cisárskej akadémie a od roku 807 zastával vysoké postavenie pri cisárskom dvore v Čchang-ane.[1] Jeho úspešná kariéra úradníka skončila roku 815, keď upadol v nemilosť za protesty proti útlaku ľudu a bol poslaný do vyhnanstva. O sedem rokov neskôr bol omilostený a získal úrad prefekta v Chang-čou (822-824) a následne v Su-čou (825-827). Zvyšok svojho života strávil v Luo-jangu vzdialený verejného života, pričom sa priklonil k budhizmu.[1] V tom čase prijal meno Paj Siang-šan [2]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Po Ťü-i bol už za svojho života oslavovaný ako veľký básnik, vydávaný bol v Japonsku a v Kórei a časť jeho diela už za jeho života v Číne zľudovela.[1] Vedome nadväzoval na básnikov Li Poa a Tu Fua,[2] ale svojim predchodcom vytýkal, že „utekajú do hôr a riek“ a nevenujú pozornosť kritike spoločnosti. Vo svojich básňach z doby, keď bol vysokým úradníkom, prejavoval súcit s utrpením prostého ľudu. Mnoho jeho básní z tej doby je silne satirických, posmešnú báseň napísal napríklad aj o Tao Te ťingu (Nad čítaním starého majstra), nemal preto práve veľa priateľov. Po svojom zosadení začal písať osobnú lyriku a svojimi slávnymi epickými básňami na milostné námety Pieseň o lutne (Pchi pcha sing) a Pieseň o večnom žiale (Čchang che ke) o krásnom dievčati Jang Kuej-fej, ktorá svojou krásou zmámila cisára Süan-cunga a nenávidená na cisárskom dvore zomrela žiaľom, uviedol do čínskeho básnictva dlhú epickú báseň. Obe básne patria medzi najslávnejšie čínske básne vôbec, boli spievané a predvádzané ľudovými rozprávačmi a neskôr dokonca zdramatizované. [1]