Portál:Fyzika/Odporúčaný článok/24 2009

Šošovka je homogénne izotropné prostredie, ohraničené dvoma guľovými plochami alebo guľovou plochou a rovinou. Je to predmet z priehľadného materiálu slúžiaci v optike alebo v iných prípadoch na ovplyvnenie šírenia svetla v širšom zmysle, t.j. viditeľného svetla, infračerveného a ultrafialového žiarenia.

Šošovky sú najčastejšie sklenené, ale na ich výrobu sa bežne používajú aj plasty. Materiál šošovky je charakterizovaný indexom lomu, ktorý je vždy väčší ako jedna, a indexom absorbcie, ktorý je pre vlnové dĺžky v rozsahu použiteľnosti šošovky blízky nule. Najjednoduchší opis šírenia lúčov šošovkou poskytuje geometrická optika. Ak je hrúbka šošovky vzhľadom na polomery jej guľových plôch zanedbateľná (d<<r), potom hovoríme, že šošovka je tenká.

Najstaršia zmienka o šošovke pochádza zo starovekého Grécka. V divadelnej hre Oblaky (424 pr.n.l.) od Aristofanesa, bolo spomenuté zapaľovacie sklíčko (spojná šošovka, ktorá zbieha slnečné lúče do jedného bodu, a tým vytvára oheň). Spisy Plíniusa Staršieho tiež poukazujú na to, že zapaľovacie sklíčka boli zname už v Starovekom Ríme a spomína, možno po prvýkrát použitie korekčných šošoviek: hovoril o tom, že Nero pozeral zápasy gladiátorov cez smaragd (podľa všetkého v tvare rozptylky, na korekciu krátkozrakosti, referencie sú v tomto smere neurčité).