Portál:Hudba/Odporúčaný článok/47 2007

Symfónia je dielo z oblasti klasickej hudby určené pre symfonický orchester. Názov pochádza z gréckeho slova symfonia (Συμφωνία), čo znamená "súzvuk".

Počiatky symfónie siahajú do obdobia baroka. Medzi jej vzdialeného predchodcu patrí operná predohra s troma vetami, tak ako ju používal napríklad taliansky skladateľ Alessandro Scarlatti. Ďalším dielom významným pre rozvoj symfónie bolo tzv. concerto grosso, ktoré nieslo titul koncert napriek tomu, že nevyužívalo výrazný sólový nástroj. Príkladom takéhoto diela je slávny Brandenburgský koncert č. 3 Johanna Sebastiana Bacha.

Symfónia začala dostávať dnešné črty až v období klasicizmu. Došlo k zaradeniu tretej, tanečnej vety, ktorú tvoril menuet a trio. Zaslúžili sa o to skladatelia tzv. "mannheimskej školy", medzi inými Johann Stamitz. Vznikla tak štvorvetá symfónia, o ktorej ústálenie sa zaslúžil najmä "otec symfónie" Joseph Haydn a ktorú neskôr rozvíjal Wolfgang Amadeus Mozart.

K významnému posunu vo vývoji symfónie došlo vďaka Ludwigovi van Beethovenovi. Zlomovým v dielom v tomto smere bola jeho Symfónie č. 3 "Eroica". Beethoven významne pozmenil charakter všetkých symfonických viet. V tretej vete menuet nahradil scherzom. V záverečnej vete Symfónie č. 4 po prvýkrát využil v symfónií vokálny part. Beethovenove symfónie sa stali štandardom a neprekonateľným ideálom pre nasledujúcich skladateľov. Tí vužívali Beethovenovu formu, ktorú obohacovali o širší harmonický slovník a nové zvukové možnosti orchestra. Medzi nich patrili napríklad Carl Maria von Weber, Robert Schumann a Felix Mendelssohn-Bartholdy. Nová kapitola sa začala písať s príchodom originálnej Fantastickej symfónie Hectora Berlioza. Novum spočívalo v programe symfónie a jej objavnej inštrumentácii. Priamo na Beethovena nadviazal Johannes Brahms, ktorý vytvoril symfónie výrazne štrukturálne previazané a jednotné.