Priateľ ľudu (1848 – 1849)

Priateľ ludu boli noviny vychádzajúce v slovenčine v rokoch 1848-1849 a podporujúce kossuthovcov.

Koncom mája 1848 vyšiel v Pešti fraktúrou tlačený leták Oznam o budúcom vychádzaní novín zvaných Priateľ ludu v jazyku odlišnom od štúrovskej slovenčiny s nedôslednosťami v pravopise, ako aj v syntaxe. Autorom tohto letáku Predplatno oznámeňia na Priateľ ludu menuvanje a pre lud robotný potrebnje novini - bol Lukáč Mácsai. Obracia sa v ňom predovšetkým na dedinský ľud a sľubuje mu, že v týchto budúcich novinách bude uvádzať pravdivé informácie a potierať nepriateľské a protichodné správy.

Maďarskú pôvodinu Nepbarát redigoval Vas Gereben (József Radokovicz) a Ján Arany. Medzi hlavných prispievateľov novín patrili: gróf L. Teleki, M. Vörösmarty, A. Fenyes, Št. Feibeisz a Alexander Petöfi. Vychádzal aj nemecký preklad Der Volsfreund redigovaný Alexandrom Cziglerom. Známe je tiež chorvátske vydanie novín - Narodni prjatel premenovaný neskôr na Pučki prjatel vedený Jánom Bujanoviczom. Pripravovalo sa tiež srbské vydanie. Pravdepodobne vychádzalo aj rumunské vydanie Népbarátu, redigovaného Žigmundom Pappom.

Predsedom ústredného výboru, ktorému bolo zverené vydávanie novín vo všetkých „ľudových rečiach Uhorska“ sa stal podžupan peštianskej stolice Pavol Nyáry, ktorý vybavil rozličné výhody pre tieto noviny od ministerstva vnútra. Tento orgán nariadil mestám a obciam v Uhorsku, aby predplatné na takéto noviny zaradili do svojho rozpočtu, oslobodili noviny od poštovného a na všetky tieto niekoľkojazyčné tlačové orgány prijal iba jednu kauciu. Dokonca ministerstvo vnútra vyplácalo ich redaktorom 600 zlatých ročne a honorovalo aj dopisovateľov novín. Výška honoráru za tlačený hárok bola stanovená na 40 zlatých.

Zodpovedným redaktorom (odpovedlivým skladateľom), slovenského Priateľa ľudu sa stal Lukáč Mácsai. Podľa uvedeného programu v tomto letáku mal Priateľ ľudu prinášať historické články, úradné oznamy o zákonoch a nariadeniach i správy zo zasadania uhorského snemu. Redaktor sľuboval, že v novinách bude uverejňovať aj články o modernizácii poľnohospodárstva a remeselníctva, ako aj beletristické príspevky, čím sa tieto noviny mali líšiť od ostatnej slovenskej tlači stojacej v službách kossuthovskej revolúcie. Priateľ ľudu mal mať vnútropolitické i zahraničnopolitické spravodajstvo, ako aj oznamy a inzeráty.

Lukáč Mácsai sa 26. VI. 1848 obrátil písomne na podžupanov všetkých slovenských stolíc so žiadosťou, aby tieto noviny odporúčali predstavenstvu všetkých obcí a pomáhali aj pri ich distribúcii a propagácii. Podobnú žiadosť vedeniu stolíc poslalo aj peštianske ministerstvo vnútra. Aj tieto noviny si získali výsadné postavenie v tom, že ich úradne na Slovensku rozširovali aj prostredníctvom administratívneho aparátu.

Priateľ ľudu bol najvýznamnejším revolučným tlačovým orgánom, určeným slovenským čitateľom. Vychádzalo v Pešti raz do týždňa od 8. júna 1848. Po okupácii Pešti cisárskymi vojskami bola nútená sa jeho redakcia presťahovať do dolnozemského Debrecína, kde po prerušení noviny začali znovu vychádzať od 7. apríla 1849. Ich posledné číslo vyšlo 31. mája t. r. Nevieme však s úplnou istotou povedať, či to bolo skutočne ich posledné číslo.

Priateľ ľudu neboli pôvodnými, ale prekladovými novinami. Je to slovenské vydanie hlavných maďarských novín Népbarát, ktoré vydával ústredný výbor peštianskej stolice a hlavné mesto Pešť. Redakcia ho nazývala „pesstánski sustredeni vibor“. Výraz prekladové noviny nemôžeme však chápať doslovne, lebo tu vychádzali aj pôvodné úvodníky, komentáre, správy a glosy, špecificky zamerané na slovenského čitateľa.

Od 7. IV. 1849 sa stal jeho pomocníkom (spoluskladateľom) v redakcii Priateľa ľudu Ladislav Szeberényi. Rozšírenie redakcie na dvoch členov si možno vysvetľovať aj tak, že vláda tým chcela dať akúsi náhradu za sľubované slovenské kossuthovské noviny, ktoré mal redigovať Štefan Launer.

Priateľ ľudu bol zo všetkých slovenských revolučných novín najrozšírenejší a najčítanejší na Slovensku. Jeho vplyv na formovanie verejnej mienky bol dosť veľký. Preto aj stúpenci rakúskeho reakčného cisárskeho režimu začali počas revolúcie vydávať v slovenskej reči falošného Priateľa ľudu. Pod jeho hlavičkou otláčali materiál šíriaci protiľudovú habsburskú ideológiu. Redakcia Mácsaiho Priateľa ľudu sa o tom dozvedela a varovala pred týmto podvodom svojich čitateľov.

Priateľ ľudu bol poznačený kompromisníckou politikou maďarskej liberálnej šľachty, ktorá sa síce stavala proti habsburskému absolutizmu, ale neprejavovala ochotu plniť sociálne požiadavky ľudových vrstiev a spravodlivé národnostné požiadavky Nemaďarov v Uhorsku. Redakcia týchto novín vyzývala aj po zrušení poddanstva roľníkov, aby naďalej obrábali šľachtickú pôdu, tvrdiac, že sedliaci majú pamätať “na príkaz Boha, kterí to vraví: miluj blížneho tvojho, tak ako seba samého". Aj z tohto, ako aj z iných príkladov môžeme dedukovať, že slovenský Priateľ ľudu bol v skutočnosti priateľom uhorských zemanov a nie pospolitých ľudových más.

Pravda, aj v týchto novinách nájdeme výnimku z pravidla. Napr. dopisovateľ novín Móric Tomčáni z turčianskej stolice odsudzoval miestnych zemanov pre ich nechuť zúčastniť sa revolučných bojov so zbraňou v ruke v radoch maďarských honvédskych plukov. Dokazoval tu, že šľachta zrušením poddanstva nič nestratila, lebo za svoje zeme dostala vysokú finančnú náhradu a okrem toho sa zbavila nebezpečenstva občianskej („mešťanskej“) vojny. Redakcia novín robila niekoľko razy akýsi „nábor“ slovenských dobrovoľníkov do honvédskych plukov a vyzývala slovenský pospolitý ľud, aby sa postavil za maďarskú revolúciu a zúčastnila sa aj boja proti „Ďivým Rácom“ (Chorvátom) , vedeným bánom Jelačičom.

Priateľ ľudu jednoznačne odmietal rakúsky absolutistický režim a v zmysle hesiel Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie vytýčil požiadavku republikánskeho zriadenia v Uhorsku. Tým tlmočil politické krédo radikálnejšieho krídla maďarskej revolúcie.

K takémuto pokrokovému stanovisku sa redakcia novín prepracoval len postupne v zhode s radikalizovaním politických názorov vodcov revolučného hnutia v krajine i s napredovaním buržoáznej ideológie. Kým vo svojich prvých číslach Priateľ ľudu hovorí ešte “o nassom dobrotiwom kráľowi", o štyri mesiace neskôr noviny s nadšením vítajú vypovedanie poslušnosti kráľovi uhorskou vládou a rozhodnutie prevziať všetku moc v Uhorsku, ktoré proklamovali stúpenci Lajosa Kossutha.

V decembri roku 1848, keď sa blížili rakúske vojská ku Pešti a hrozili ju v krátkom čase obsadiť, redakcia novín musela prerušiť svoju činnosť. Spolu so snemom a s vládou prešla potom aj redakcia Priateľa ľudu do bezpečnejšieho Debrecína. Mácsai sa tu hneď snažil vydávanie novín obnoviť, no išlo to len veľmi pomaly. Nebolo tu napr. tlačiara, ktorý by bol mal všetky písmená užívané v slovenskom jazyku, čo tiež mohlo byť príčinou ich nedobrovoľnej niekoľkomesačnej prestávky.

Vedúce politické osobnosti v tejto dobe, v ktorej išlo o bytie a nebytie maďarskej revolúcie, považovali vydávanie slovenských novín za veľmi potrebné. Preto aj 17. II. 1849 László Madarácz - člen Vlastibranného výboru - vydal rozkaz vydávať pre Slovákov v Košiciach ľudové noviny štyri razy do týždňa v 2000 exemplároch. V tomto tlačovom orgáne mali vychádzať aj úradné oznamy. Madarácz tvrdil, že ministerstvo vnútra bude aj tieto noviny a ich redaktorov financovať, za podmienky, že budú dôsledne tlmočiť politiku kossuthovskej vlády. Podľa všetkého, tento pokus o vydávanie slovenských novín v Košiciach, ktoré mal tiež redigovať Mácsai, sa nepodaril. Aspoň v Priateľovi ľudu roku 1849 niet o tom nijakej zmienky.

Smelý protifeudálny tón, ktorý sa roku 1848 len kde-tu predral z Mácsaiho Priateľa ľudu, zaznel plnou silou až nasledujúceho roku, keď noviny vychádzali v Debrecíne. Vtedy už boli vernejším obrazom radikalizácie uhorskej vlády a parlamentu. Ladislav Szeberényi napr. 27. apríla 1849 v článku Nezávislosť s nadšením privítal detronizáciu habsburgovcov uzákonenú uhorským snemom, poukazujúc pritom na neudržateľnosť ďalšej nadvlády habsburgovcov nad Uhorskom. Zdôrazňoval tiež pritom stáročné tradície protihabsburského odboja v Uhorsku.

Súhrnom buržoáznodemokratických názorov na riešenie najzávažnejších otázok štátoprávneho zriadenia v Uhorsku - je pamätný úvodník týchto novín zvaných Res publica (Vec verejná - republika ). Jeho autorom je asi Szeberényi, ktorý tu názornou formou, s ohľadom na jednoduchých, neškolených čitateľov vysvetľoval dôvody detronizácie habsburgovcov a propagoval myšlienku vytvorenia uhorskej republiky. Táto jeho argumentácia nie je pôvodná, pretože Szeberényi sa pri nej opieral na učenie predstaviteľov Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie. Napriek tomu mala spoločenský ohlas, lebo prvý raz sa takouto formou prinášali čitateľom slovenských novín tieto pokrokové myšlienky o potrebe likvidácie panovníckeho absolutizmu, feudalizmu a o nastolení republikánskeho zriadenia. Medzi iným sa v článku píše:
“Mi kráľa, cisára, lebo jakéhokoľvek mocnára nežjadame a ňechceme - a síce preto, lebo: Po prwuo, jakokoľvek neuznáwame za dobruo, žebi sedljaci pánom urbár slúžili a páni sedljakom rozkazowali, od sedljakov zeme swojou wuolou odobrali, tak ňeuznáwame za dobruo, žebi jedna krajina wisela od jedného mocnára, abi tento jim rozkazuwal, abi tento mozole chudákov brau.
Po druhuo, to ňje je dobre, žebi mocnárstwo jednej krajini a famílie na famíliu presslo: a síce či je súci na kráľa, či nje… Mocnári a králi nikde sa swete dobruo nevikonali. Ale hubili, potlačowali ľud, v sprostnosti ho držali, abi tím lahšje mohli nad ním panuwať...Kdekolwek je cisár, kráľ, tam je pícha, nadutosť, aristokracija t. j. rozďjel medzi chudobním a bohatím, medzi narodzením zo stawu wáženjeho a potlačenjeho… Z týchto a z druhích príčin teda krajina jistá dokoná, že cisárov a králow a jakímkolwek slowom nazwaních mocnárow ňechce mať ale uznáwa sa za republiku…"

Pozoruhodné je to, že redaktori Prjateľa ľudu vychádzajúceho roku 1849 v Debrecíne, napriek novým a novým vojenským neúspechom kossuthovských revolučných vojsk, porážaných rakúskou a ruskou vojenskou presilou, stále tvrdili, že v krátkom čase kossuthovská maďarská revolúcia zvíťazí. Robili tak aj naďalej keď už nebol nijaký predpoklad víťazstva revolúcie. Veď vtedy väčšina Uhorska bola v rukách rakúskeho cisára a ruského cára, ktorý mu prišiel na pomoc z obavy, že sa revolučné hnutie rozšíri po celej Európe. Priateľ ľudu však naďalej tvrdil, že honvédske pluky Maďarov v krátkom čase opäť obsadia celé Uhorsko - a tak vraj čoskoro „oslobodia celú krajinu.“

Priateľ ľudu bol už roku 1849 radikálnym bojovníkom proti cisárovi a vysokej šľachte, ktorá sa naďalej bránila vzdať sa svojich feudálnych privilégiii a uznať zrušenie poddanstva, ako aj iných feudálnych prežitkov, pričom nútila sedliakov, aby aj naďalej si plnili svoje poddanské povinnosti.

Priateľ ľudu počas svojej existencie stále útočil proti vodcom slovenského povstania v rokoch 1848/49 - proti J. M. Hurbanovi, Ľ. Štúrovi, M. M. Hodžovi a ich stúpencom - slovenským vlastencom. Slovenské povstanie za slobodu a rovnoprávnosť vyhlasoval za zločinný akt panslávov - zradcov uhorskej krajiny, ktorých pospolitý slovenský ľud zatracoval. Priateľ ľudu odmietal splnenie akýchkoľvek slovenských národných požiadaviek a tvrdil, že Slováci sú nie národom, ani národnosťou a preto aj musia byť, v porovnaní s Maďarmi v Uhorsku, naďalej nerovnoprávnymi. Popieral ich právo na vlastný spisovný jazyk a na slobodný a rovnoprávny národný život. Dopisovateľ týchto novín Móric Tomčáni dokonca tu tvrdil, že slovenský jazyk vôbec neexistuje, lebo je to len akási zmiešanina češtiny, poľštiny, maďarčiny a nemčiny. Vyhlásil tu, v rozpore so skutočnosťou, že veľkú časť základného slovného fondu slovenčiny tvoria maďarské výrazy. Po týchto falošných fikciách došiel k záveru, o ktorý mu vlastne išlo: “Nemuožeme teda powedať mi sme Maďari, mi sme Česi, ale len muožeme, ba aj musíme powedať, mi sme Uhria."

Z takýchto útočných, šovinistických pozícii vystupovali proti akýmkoľvek emancipačným prejavom slovenského národného hnutia, ba sa obrátili na slovenskú verejnosť aj s takýmito výčitkami: “Štúr, ktorí je najwäčší burič a nowini widáwau...proti Maďarom písau, wi ste sami insstuowali, abi sa wám dowolili slowenské nowini této a neweďeli ste za čo insstuujeťe”. Priateľ ľudu vyhlásil, že Hurban, Štúr a Hodža zbytočne agitovali medzi slovenským ľudom v snahe získať dobrovoľníkov pre slovenské povstanie, ako aj splnenie národných požiadaviek. Dokladom toho je aj to, podľa týchto novín, že počet slovenských dobrovoľníkov je malý. Chceli vyvolať rozbroje v slovenskej spoločnosti a poštvať proti pospolitému ľudu šľachtu a meštiactvo. Vyhlásili, že vodcovia slovenského povstania na čele s J. M. Hurbanom, chcú skonfiškovať ich majetok a rozdať ho chudobným roľníkom a bezzemkom.

Na rozdiel od iných odnárodňujúcich novín v slovenskej reči, Priateľ ľudu uverejňoval aj básne s tendenčným politickým obsahom a s nízkou umeleckou úrovňou. Viaceré z týchto veršov boli iba ponáškou na maďarskú revolučnú poéziu meruôsmych rokov.

Redaktor novín Lukás Mácsai vykonával svoje povinnosti aj počas ťažkých revolučných bojov. Svedčí o tom aj skutočnosť, že v októbri roku 1848, keď cisárske vojská bána Jelačiča ohrozovali Budapešť, vymenil svoj redakčný stolík za zákopy v okolí mesta a svoje redaktorské pero za pušku. Aj z toho vidno, že na redigovanie novín často nestačil, preto sa aj znižoval ich rozsah a celková úroveň. Sám si to priznal, keď vyhlásil: „Pessťaňja wšetci powstali a išli do tábora, len práwe, ktorí sú to newihnuteľne potrební, ostali doma. Toto je príčina aj toho, že dneskajsje číslo len s pou hárku náleží, lebo skladateľ tíchto nowín, tak aj veľa kníhtlačjari sa ta odobrali, kďe ich nebezpečnosť krajini wolá.“

Pretože sa redaktorom nepodarilo vytvoriť väčšiu sieť dopisovateľov a spolupracovníkov. - ich domáce spravodajstvo zo Slovenska bolo veľmi chudobné. Medzi ich stálejších spolupracovníkov patril Michal Mácsai, Ján Horárik, Juraj Beňacký atď. Najviac tu uverejňoval svoje protislovenské a protištúrovské príspevky Móric Tomčáni z Turca, ktoré Ľudovít Štúr vyhlásil za „impertinentné“, pochádzajúce z pera nebezpečného nepriateľa Slovákov.

Mácsai, Szeberényi, ako aj iní autori letákov, proklamácii a článkov uverejňovaných v slovenských novinách stojacich v službách kossuthovskej revolúcie, neovládali dobre to najdôležitejšie - jazyk ako hlavný nástroj novinárskej práce. Všimol si to aj Ján Kollár, ktorý sa takto sťažoval v liste Jurajovi Palkovičovi: “Máčai vydavatel zdejších slovenských novín nezná ani prvních pravidel orthografie, gramatiky a syntaxe naši řeči."

Priateľ ľudu mal nenáročnú grafickú úpravu, ba postrádal aj pravidelné rubriky, čo bolo len časťou jeho veľkých nedostatkov. Jeho redaktori podliehali náhodnosti a živelnosti. Do novín zaraďovali podružné materiály, pričom úroveň ich politických článkov bola tiež veľmi nízka. Platí to aj o ich analytických článkoch, úvodníkoch, komentároch a úvahách. V tomto tlačovom orgáne absentovali aj beletristické novinové žánrové formy.

Keď hrozilo obsadenie Budína a Pešti rakúskym cisárskym vojskom, roku 1849 sa redakcia Priateľa ľudu presťahovala do Debrecína. Maďarská revolúcia v tomto roku utrpela rad porážok a nádej na jej víťazstvo sa celkom stratila. Väčšina uhorského územia sa dostala do rúk cisárskych vojsk, či ich spojenca - kozákov, ktorí sem prišli na príkaz ruského cára obávajúceho sa rozšírenia revolúcie aj do iných krajín. Politický vplyv týchto novín bol už vtedy veľmi slabý, pretože sa len veľmi ťažko podarilo ich ilegálne dopravovať na Slovensko obsadené cisárskym vojskom. Navyše vtedy ešte viac klesla úroveň novín trpiacich čoraz viac nedostatkom spolupracovníkov, a teda aj chudobným spravodajstvom, pretože kossuthovci sa vtedy nemohli chváliť vojnovými úspechmi. Porážka maďarskej armády a jej kapitulácia pri Világoši v lete roku 1849 znamenala aj likvidáciu Priateľa ľudu.