Proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku

Proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku, v súdnom spise označovaný ako Proces s G. Husákom a spoločníkmi, bol vykonštruovaný politický proces s vysokými slovenskými komunistickými funkcionármi, propagandisticky označovanými ako „buržoázni nacionalisti“. Obvinenia z buržoázneho nacionalizmu boli politicky koncipované ako „zrada voči pracujúcemu ľudu Slovenska“, ktorú mali páchať pokusom o „izolovanie Slovenska od pracujúceho českého ľudu“ navyše z pozícií vysokých ústavných funkcií. Vznik slovenského buržoázneho nacionalizmu súd spojil so vznikom skupiny davistov na čele s Vladimírom Clementisom (popravený v roku 1952 v procese so Slánskym), preto boli súdení okrem politikov aj politicky činní literáti.

Proces, odsúdení a výška trestov

Neverejný proces sa konal 21. až 24. apríla 1954 pred Najvyšším súdom v Bratislave. Obžalovaní a odsúdení za rad údajných zločinov boli:

• Gustáv Husák (hlavný obžalovaný procesu, doživotie, v máji 1955 na základe amnestie trest znížený na 25 rokov väzenia),
• Ivan Horváth (spisovateľ, diplomat a politik, trest 22 rokov),
• Daniel Okáli (právnik, politik, literát, zakladateľ skupiny davistov, povereník vnútra, trest 18 rokov),
• Ladislav Holdoš (komunistický funkcionár, trest 13 rokov) a
• Ladislav Novomeský (literát, politik, trest 10 rokov).

Odsúdených prepustili podmienečne na slobodu väčšinou v roku 1960 na základe amnestie prezidenta; čiastočnej rehabilitácie sa dočkali o tri roky neskôr. Gustáv Husák sa neskôr dokonca stal prezidentom Československa.

Obvinenia a zatknutia

Zo skupiny Husák a spol. bol ako prvý zatknutý Ivan Horváth v decembri 1950. V januári 1951 zatkli Clementisa, ktorého však súdili v procese so Slánskym. Potom nasledovali Holdoš (2. februára 1951) s Okálim a 6 februára 1951 boli zatknutí Husák a Novomeský.

Viliam Široký, predseda Komunistickej strany Slovenska, naplno rozvinul obvinenia z nacionalizmu pred účastníkmi deviateho zjazdu KSS v máji 1950 v Bratislave. Vo svojom vystúpení na zjazde 24. mája 1950 položil rečnícku otázku: V čom sa prejavuje buržoázny nacionalizmus v komunistickej strane? Aká je jeho podstata? Husákovi nepomohla ani sebakritika. „S referátom súdruha Širokého súhlasím a kritiku, mne adresovanú, v celom rozsahu prijímam,“ vyhlásil Husák a zopakoval, že tak urobil už pred užším plénom komunistickej strany. „Zaviazal som sa zbaviť sa chýb, osobitne všetkých zvyškov nacionalistických predsudkov, a v obetavej práci pre stranu a pracujúci ľud naprávať škody, ktoré som zavinil.“ „Nacionalistická úchylka od učenia a politiky strany prejavovala sa u mňa predovšetkým v nesprávnych názoroch a v praxi pri úprave vzťahov k bratskému národu českému,“ vyhlásil.

Holdoš bol v tom čase generálnym tajomníkom slovenského Národného frontu, povereníkom SNR pre veci cirkevné. Nachádzal sa vo funkciách, ktoré spadali pod právomoci, respektíve do kompetencie ÚV KSČ v Prahe, ale nik ho predtým za jeho činnosť nekritizoval. Zatkli ho na ceste z Prahy do Bratislavy, kde bol na zasadnutí cirkevnej rady za okolností, ktoré sa podobali únosu.

Husák bol rovnako ako Novomeský zatknutý 6. februára 1951 o 9.00, na základe podozrenia z protištátnej činnosti, ktoré bolo v príkaze na zatknutie formulované takto: „je členom skupiny slovenských buržoáznych nacionalistov“. V rozpore zo zákonom, o zatknutí i domovej prehliadke, neexistovali žiadne písomné doklady, preto bola dňa 30. júna 1951 na formulári veliteľstva Štátnej bezpečnosti vypracovaná oficiálna „Správa o zatknutí“, ktorá ho mala spätne legalizovať a poslúžiť ako príkaz na zatknutie.

Vyšetrovanie

Najprv zatknutých niekoľko mesiacov protizákonne (o veci nebol informovaný štátny prokurátor) vyšetrovala ŠtB, pričom ich nútila k priznaniu. Husáka v takejto väzbe držali do 2. novembra 1951, keď podpísal svoje priznanie (ktoré neskôr odvolal). Husákovi bola vyšetrovacia väzba predĺžená 13-krát, z toho 4-krát (od 7. novembra 1953 do 21. apríla 1954) bez povolenia prokuratúry.

Proces sa konal až v roku 1954, keď už boli obvinení približne tri roky vo vyšetrovacej väzbe. Podľa Karla Kaplana, českého historika a člena rehabilitačnej, barnabitskej komisie zo 60. rokov, to mal byť pôvodne verejný proces, podobný procesu so Slánskym, ktorého aktéri boli zatknutí rovnako v rokoch 1950 – 1951 a v procese bolo v roku 1952 vynesených už 11 trestov smrti. Hlavný aktér však „nebol pripravený“ na takéto pojednávanie. „Husák vytrvalo odmietal priznať vykonštruované obvinenia, preto organizátori stratili záujem,“ konštatuje Kaplan. To vlastne Husákovi, ale zrejme aj Novomeskému, zachránilo život.

„Keby ich súdili v takomto inscenovanom procese o rok skôr, pred smrťou Stalina a Gottwalda (v 1953), čaká oboch za podobné trestné činy jedine šibenica,“ domnieva sa Jan Pešek. „Bol to následok uplatňovania stalinskej teórie o zostrovaní triedneho boja. Podľa nej vraj svetový imperializmus mobilizuje poslednú, a pritom najnebezpečnejšiu garnitúru svojich stúpencov, a to priamo v radoch komunistickej strany,“ píše Pešek.

Obvinení v jazyku tých čias „narušili“ či „ohrozili“ „spoločenské zriadenie“ a „spojenectvo so ZSSR“. Pri vyhľadávaní dôkazov boli aj v tomto prípade použité umelo konštruované takzvané otázkové protokoly. Daniel Okáli bol v priebehu necelého roka pred zatknutím žiadaný o opakované vyplnenie a zaslanie minimálne desiatich dotazníkov a životopisov. Opakované vypracovanie podrobného životopisu a následné vyplnenie dotazníka malo zabezpečiť, aby vyšetrujúce orgány zistili rozpory slúžiace ako dôvod na uvalenie väzby. Na otázkové protokoly museli obvinení odpovedať formuláciami, ktoré ich vopred naučili vyšetrujúce orgány. Forma otázkových protokolov bola taká, že obsahovali priamu či nepriamu otázku vyšetrovateľa a zároveň odpoveď vyšetrovaného, na ktoré sa nabaľoval celý rad ďalších otázok a odpovedí. Vyšetrovateľ zapisoval odpovede obvineného, prípadne ich formuloval alebo nútil obvineného preformulovať ich. Tento spôsob umožňoval vyšetrovateľovi rozvíjať alebo dopĺňať obvinenia. Protokoly boli formulované tak, aby obsahovali aj samotné priznanie spolu s usvedčením ďalších spoluobvinených. Vyšetrovateľovi umožňovali vypustiť z protokolov všetko – resp. nezapísať nič –, čo by mohlo vzbudiť pochybnosť o pravdivosti priznania. Stávalo sa, že vyšetrovateľ upravil odpovede podľa svojho želania tak, že svojvoľne vypustil z protokolu to, čo obvinený hovoril na svoju obhajobu, pričom používal argumenty ako „to je známe“, „poviete to pred súdom“, „nejde o vaše zásluhy“. Z informácií skreslených protokolov sa po donútení obvineného pripravil presný scenár procesu. Krátko pred procesmi sa s obvinenými spísali tzv. „záverečné protokoly", obsahujúce najdôležitejšie časti. Obvinení sa niekoľko mesiacov učili scenár záverečných protokolov naspamäť a orgány Štátnej bezpečnosti prostredníctvom tzv. „udržiavacích výsluchov" zabezpečovali ich aktuálny stav tak, aby všetci obvinení boli schopní pred súdom predniesť presne obsah protokolov, ktorými usvedčovali seba aj spoluobvinených.

Priznanie

Prvoradú úlohu malo zohrať vlastné priznanie, udanie a obvinenie iných osôb ako spolupáchateľov. Problém nastal, keď Gustáv Husák ako jediný z obvinených odmietol podpísať priznanie a odvolal svoje dovtedajšie vynútené podpisy. Vtedy museli nastúpiť svedkovia, dlhodobo vypočúvaní na tento účel. Na ich svedectvách a hojne využívaných notorietách bola, pri nedostatku relevantných priamych dôkazov, postavená celá obžaloba. Slabosť tohto postupu sa prejavila neskôr, keď kľúčoví svedkovia ako Eugen Löbl, Viera Hložková či Vilém Nový prestali byť ohrozovaní Štátnou bezpečnosťou a úplne odvolali svoje výpovede. Týmto obžaloba stratila svoje najdôležitejšie oporné body.

Napríklad Viera Hložková, bývalá členka pražskej redakcie denníka KSS Pravda, ktorá bola zatknutá už 16. augusta 1948 a na jeseň 1949 bola odsúdená na 12 rokov, začala vo väzení spolupracovať s ŠtB (svedčila napríklad v roku 1950 v procese s Miladou Horákovou). Hložková pri konfrontácii vo väznici v roku 1952 obviňovala Husáka (na základe inštrukcií od vyšetrovateľa ŠtB Vladimíra Kohouteka), že v roku 1945 pripravoval odtrhnutie Slovenska od ČSR.

Širšie súvislosti

Ťaženiu proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom predchádzali vonkajšie podnety, ako bol konflikt medzi Sovietskym zväzom a Juhosláviou pre takzvaný „titoizmus“, ktorý vypukol v roku 1948 a najmä súdny proces proti Lászlóovi Rajkovi v Maďarsku v septembri 1949 a T. Kostovovi v Bulharsku. Kampaň proti buržoáznemu nacionalizmu iniciovala rezolúcia Informbyra z júna 1948 s tézou „o prechode kliky Tita – Rankovića od demokracie k buržoáznemu nacionalizmu“. Tretie zasadanie Informbyra v novembri 1949 priamo vyzývalo komunistov na bdelosť a vyhľadávanie „nepriateľov so straníckou legitimáciou“. Podľa súčasných historikov Stalinova teória o „zostrovaní triedneho boja“ bola len zámienkou, ako sa zbaviť straníckych konkurentov. Tento takzvaný „boj proti vnútornému nepriateľovi“ preventívne zastrašoval nielen straníkov, ale všetkých obyvateľov.

V ZSSR boli buržoázni nacionalisti spájaní so židovstvom, čo v Česku v procese so Slánskym (1952) viedlo k obviňovaniu židovských veteránov španielskej občianskej vojny. Je pravda, že Česko sa významnou mierou (dodávkou zbraní a výcvikom dobrovoľníkov) podieľalo na vytvorení štátu Izrael. Na Slovensku však v komunistickej strane takéto osobnosti takmer neboli. Potenciálne významnými konkurentmi vedenia Komunistickej strany Československa, ktoré prečkalo vojnu v Moskve, sa paradoxne stali nebezpeční domáci odbojári. Už koncom roku 1949 boli na Slovensku zatknutí dvaja bývalí partizánski velitelia – Viliam Žingor a Jozef Trojan (obidvaja boli odsúdení na trest smrti).

Obeťou boja proti titoizmu na Slovensku sa stali juhoslovanskí diplomati a slovenskí občania v súdnom procese proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu (Šefikovi Kevićovi v roku 1950), v ktorom boli Rudolf Lančarič a Ernest Otto odsúdení na trest smrti a ostatní na vysoké tresty väzenia. (Je len historickým paradoxom, že Lančarič sa ako príslušník ŠtB podieľal na prenasledovaní Žingora.)

Na IX. zjazde KSS v máji 1950 Viliam Široký povedal, že buržoázny nacionalizmus Clementisa, Husáka a Novomeského má svoje korene v činnosti skupiny DAV, ktorej vedúcim bol práve Clementis (následne zatknutý v januári 1951) a z ktorej vyšli Novomeský a Husák. Kampaň proti slovenským buržoáznym nacionalistom sa v marci roku 1951, na aktíve spisovateľov, rozšírila aj o ďalších spisovateľov (Vladimír Mináč, Alexander Matuška, Michal Chorváth či Dominik Tatarka). Je iróniou osudu, že ostrým kritikom buržoáznych nacionalistov bol práve Juraj Špitzer starší, vtedy funkcionár Ústredného výboru KSS.

Justícia v službe strany

Od konca roku 1949 sa Štátna bezpečnosť zamerala na vytypovanie vhodných podozrivých. Politické zdôvodnenie potrestania „druhej garnitúry slovenských politických osobnosti, za ktorú považovali Gustáva Husáka, Jozefa Šoltésza, Karola Šmidkeho a iných“ padá na Viliama Širokého (predseda KSS) a Júliusa Ďuriša (predseda Zboru povereníkov). Podľa Štefanského „[i]ch motivácia pramenila aj z toho, aby odpútali pozornosť od vlastného previnenia, keď po zatknutí vypovedali pred Ústredňou štátnej bezpečnosti v Bratislave a potom pred gestapom v Brne v roku 1941“. V rozhovore pre Pravdu Husákov spolubojovník Anton Rašla povedal: „Široký nevedel zabudnúť Husákovi a ďalším organizátorom Povstania, že ho koncom augusta 1944 nechali trčať v nitrianskej väznici, hoci bolo dohodnuté jeho oslobodenie. Stále ich podozrieval, že to urobili naschvál, a po vojne sa za to všetkým mstil.“

Postoj predsedu KSČ a prezidenta republiky K. Gottwalda ovplyvnili podľa Štefanského dva faktory: nátlak maďarského lídra Matyása Rákosiho a pozvanie sovietskych poradcov, ktorí už v roku 1950 na neho vyvíjali priamy osobný nátlak.

Husák mal úzke vzťahy s Clementisom (od roku 1938 pracoval v Clementisovej advokátskej kancelárii). Clementis v auguste 1939 v Paríži v prítomnosti V. Širokého, Bruna Köhlera a Jana Švermu kritizoval sovietsko-nemecký pakt Molotov – Ribbentrop a neskôr v novembri 1939 opätovne kritizoval sovietske vedenie v súvislosti so sovietskym útokom na Fínsko. Stranícke vedenie (Široký a Ďuriš) to v čase platnosti sovietsko-nemeckého paktu vyhodnotilo ako zradu a v apríli 1940 poslalo z Moskvy telegram, že Clementisa vylučujú zo strany ako zradcu. To bol jeden z dôvodov, prečo bol Clementis spoluobvinený a odsúdený už v roku 1952 v procese so Slánskym. Ďalšími dôvodmi bolo, že mal vyššiu funkciu a tiež niesol politickú spoluzodpovednosť za dodávky zbraní do Izraela. Husákovi takisto vyčítali nesprávny postoj k paktu Ribbentrop – Molotov, hoci nič konkrétne o tom sa dodnes nenašlo.

Súboj frakcií v KSS v 60. rokoch

Prívrženci Novotného, najmä M. Chudík (predseda SNR) a R. Cvik (tajomník strany v Banskej Bystrici, vtedy Vedúci tajomník KV KSS), od roku 1963 obviňovali A. Dubčeka, že na Slovensku toleruje „liberalistické a revizionistické tendencie“ a nesprávne názory o buržoáznom nacionalizme. Obidve frakcie (z dnešného pohľadu fundamentalistická a liberálna) vo vedení KSS medzi sebou súperili a dožadovali sa podpory prezidenta Novotného.

Je zrejmé, že prepustený Husák v tom čase inklinoval viacej k Dubčekovi. V liste, ktorý Husák poslal na ÚV KSČ 2. januára 1964 ako reakciu k uzneseniam o rehabilitácii z apríla a decembra 1963, menovite uviedol ako iniciátorov a režisérov honby na buržoáznych nacionalistov: V. Širokého, K. Bacílka, P. Davida, J. Ďuriša a R. Strechaja.

Dôsledky

Proces so slovenskými buržoáznymi nacionalistami bol legálne zastrešený trestnoprávnymi konštrukciami uvedenými v obžalobe a rozsudku. Prostredníctvom trestných činov proti základom republiky, najmä na úsekoch štátneho aparátu, a prostredníctvom trestných činov proti bezpečnosti republiky boli žalované slovenské emancipačné pohyby ako nezákonné a separatistické. V rámci idey čechoslovakizmu, ktorá bola stále silno zakorenená najmä v Čechách, boli slovenské požiadavky považované za zradu koncepcie jednotného štátu a tak boli aj žalované i súdené. Určité pozitívne snahy slovenskej komunistickej inteligencie o rozvoj Slovenska boli prezentované ako velezradné konanie s úmyslom narušiť integritu spoločného štátu, ohroziť nezávislosť štátnej moci a orgánov republiky. Snaha o vyrovnanie hospodárskych rozdielov medzi obidvoma časťami povojnovej republiky bola súdom kvalifikovaná ako úmysel mariť vykonávanie jednotného hospodárskeho plánu. Celkovo Ján Štefanica konštatuje, že „odsúdení v kauze Husák a spol. boli v trestnom procese perzekvovaní za svoju činnosť, ktorá z titulu ich postavenia a výkonu verejných funkcií smerovala v prospech posilnenia pozície slovenského národa v unitárnom štáte“.

Honba na slovenských buržoáznych nacionalistov trvala v Československu viac ako desať rokov (od 1949) a postihla tisíce ľudí, predovšetkým z prostredia ľavicovo orientovanej inteligencie na Slovensku.

Pozri aj

• Proces so skupinou Milady Horákovej
• Proces so Slánskym (1952)
• Proces proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu
• Viliam Žingor
• Jozef Trojan