Psychofyzický problém

Psychofyzický problém je otázka o mieste psychického v prírode (súčasť základnej filozofickej otázky) alebo v užšom zmysle problém vzťahov medzi psychickými a fyziologickými procesmi.

Psychofyzická zápletka sa objavuje v dejinách filozofie v každom období. Predstavuje dôležitý problém ontológie, filozofie mysle, psychológie, hlavne však súvisí so sebaporozumením a sebareflexiou človeka. Kladie si otázky vzájomného vzťahu duše a tela, mozgu a psychických procesov, hmotnej existencie a vedomia.

Otázky spojené s psychofyzickým problémom

Kto je človek?
Čo je vedomie?
Aký je vzťah medzi vedomím a mozgom?
Je umelá inteligencia schopná intencionality?
Na základe čoho predpokladám duševné procesy aj u iných ľudí?
Zanikajú duševné procesy spolu s fyzickým telom po smrti?

Monistické pozície

Monistické pozície sú charakteristické preferovaním buď telesnej (materializmus) alebo duševnej (idealizmus) stránky človeka.

idealizmus (Platón, Aristoteles, Tomáš Akvinský): Podľa Platóna duša doslova "padla do tela" zo sveta ideí. Telesnú formu existencie považuje za nedokonalú. Úlohou duše je smerovať k dokonalosti a vrátiť sa do sveta ideí, zbaviť sa telesnosti. Takýto pohľad prezentuje duchovné ako nadradené telesnému. Kladie ich v antickom Grécku do protikladu ako dokonalé a nedokonalé, neskôr v kresťanskom ponímaní ako dobré a zlé.
materializmus (Thomas Hobbes, Willard Van Orman Quine, Darwin, Daniel Dennett): V materialistických teóriách sú duševné procesy prezentované ako súčasť fyzického (fyzikalistický materializmus) alebo je existencia duše úplne popieraná ako napríklad v behaviorizme, ktorý chápe ľudský organizmus ako stroj a tzv. duševné procesy sú iba odpoveďou na telesné podnety.

Dualistické pozície

Dualistické pozície rozlišujú medzi telom a dušou. Chápu ich buď nezávisle od seba (Wittgenstein), ako paralelne jestvujúce javy (paralelizmus) alebo ich stavajú do vzájomnej relácie, kde spolu interagujú (interakcionizmus).

interakcionizmus (René Descartes, Karl Popper): Descartes rozdelil súcno na veci mysliace a veci rozpriestranené, ktoré jestvujú nezávisle od seba, no vo svete prichádzajú do vzájomných vzťahov. Descartes však neobjasnil ako môžu dve natoľko rozdielne a nezávislé entity ako myslenie a hmota spolu interagovať a psychofyzický problém necháva po tejto stránke nedoriešený. Karl Popper považuje naše vzťahovanie sa ku svetu za výsledok interakcie dvoch rozdielnych realít. Nikdy nebudeme schopní vedecky exaktne popísať vonkajšiu realitu, pretože jej vnímanie je výsledkom psychologických procesov a daností s akými k fyzikálnemu svetu pristupujeme.
paralelizmus (Baruch Spinoza, Gottfried Wilhelm Leibniz): Spinoza sa pokúsil riešiť psychofyzický problém vyvstávajúci s descartovského rozdelenia sveta na res cogitans a res extensa prostredníctvom paralelizmu. Označil myslenie a rozpriestranenosť za atribúty jednej substancie, ktorá sa paralelne prejavuje ako modus myslenia a modus hmoty. Podobne Leibnitz rozlišuje medzi duchovnými a hmotnými monádami. Tie spolu podľa neho tvoria svet ako aj človeka. Tieto monády pritom jestvujú paralelne, vo vzájomnej harmónii. Leibnitz popiera existenciu skutočného psychofyzického problému. Chápe svet ako harmóniu.

Externé odkazy

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Současná pojetí psycho-fyzického problému Archivované 2007-09-29 na Wayback Machine