Quo vadis (román)

Quo vadis
Quo vadis
Obálka anglického vydania Quo vadis, a narrative of the time of Nero z roku 1897 zobrazujúca cisára Nera s požiarom v Ríme v pozadí
Autor	Henryk Sienkiewicz
Pôvodný jazyk	poľština
Dátum 1. vydania originálu	1896 (ako román)
Literárny druh	epika
Literárny žáner	historický román
Ďalšie odkazy
Commons	Quo vadis
Literárny portál

Quo vadis alebo Quo vadis? (pôvodne s podtitulom Powieść z czasów Nerona, v slovenčine niekedy: román z čias Nerónových) je historický román poľského spisovateľa Henryka Sienkiewicza z roku 1896. V roku 1905 bola Sienkiewiczovi za román, ako prvému slovanskému spisovateľovi, udelená Nobelova cena za literatúru. Kniha predstavuje „jeden z najväčších úspechov, aké kedykoľvek boli zaznamenané v dejinách knihy.“ Do roku 2016 vyšlo celkovo vyše dvetisíc edícií diela v 57 svetových jazykoch.

Dej sa odohráva v rímskom cisárstve a na pozadí vlády cisára Nera (54 až 68) a prenasledovania kresťanov rozpráva príbeh o láske, ktorá sa rozvinie medzi mladou kresťankou Lýgiou a rímskym patricijom Viniciom, ktorý po stretnutí s kresťanmi konvertuje na kresťanstvo. Sienkiewiczovým zámerom bolo vytvoriť vo veľkých malebných scénach a dramatických situáciách obraz víťazstva nastupujúceho kresťanského sveta nad starým upadajúcim a zdemoralizovaným pohanským Rímom a osláviť triumf pravdy nad lžou a násilím. Na rozdiel od mnohých podobných rozprávaní sa však Sienkiewicz vyhol mechanickej čierno-bielej dichotómii medzi „zlými“ pohanmi a „dobrými“ kresťanmi, čoho dokladom je typicky pozitívna osoba Petronia.

Samotný výraz „quo vadis“ sa v diele objavuje až na konci, keď apoštol Peter na úteku pred Nerónovým prenasledovaním stretol na Via Appia Ježiša Krista. Keď sa Peter Krista spýtal, kam ide (quo vadis, Domine?), Kristus mu odpovedal, že ide do Ríma, aby bol znovu ukrižovaný namiesto neho. Na to sa Peter obrátil a podstúpil mučenícku smrť. Táto časť bola inšpirovaná apokryfnou kresťanskou legendou známou zo Skutkov Petra a Pavla.

Kniha sa skladá z troch častí (kníh) a tie z kapitol. Viackrát bola filmovo a divadelne adaptovaná. Guazzoniho film z roku 1912 býva niekedy označovaný za prvý celovečerný film.

Kniha

Kazimierz Pochwalski. Portét Henryka Sienkiewicza, maľba, 1890, dnes: Muzeum Narodowe w Kielcach, Kielce, Poľsko

V čase napísania knihy mal Sienkiewicz už takmer 50 rokov a za sebou úspešnú tvorbu viacerých kultových kníh z obdobia novších poľských dejín (trilógia: Ohňom a mečom, Potopa, Pan Wołodyjowski). Sienkiewicz neskôr tvrdil, že myšlienka napísania románu sa uňho zrodila vďaka opakovanému čítaniu Tacitových diel a že nadobudla konkrétnu podobu, keď ho maliar počas jednej z ich spoločných prechádzok v Ríme maliar Henryk Siemiradzki vzal do kaplnky Chiesa del Domine Quo Vadis? na Via Appia a tam mu porozprával ranú cirkevnú legendu o tom, že sa svätý Peter stretol s Kristom práve na tomto mieste. Podľa Woźniakovej a Wykovej toto tvrdenia môže mať určitý reálny základ, no predpokladajú, že úlohu pri inšpirácii poľského spisovateľa zohral aj román Ben Hur od amerického spisovateľa Lewa Wallacea.

Exponáty rôznych vydaní Quo vadis v Múzeu Henryka Sienkiewicza v Poznani, Poľsko

V roku 1892 publikoval Sienkiewicz poviedku Nasledujme ho, často vnímanú ako akúsi predohru k témam, ktoré neskôr rozvinul v Quo vadis. Išlo o príbeh rímskeho patricija Caia Septimia Cinnu, ktorého milovaná manželka Antea ochorela na záhadnú chorobu. Po niekoľkých neúspešných pokusoch o jej vyliečenie odcestovali do Jeruzalema, kde prišli práve včas, aby boli svedkami Kristovho ukrižovania. Táto skúsenosť Anteu zázračne premenila; namiesto jej telesného uzdravenia sa uzdravila na duchovnej úrovni, zbavila sa strachu a stala sa ochotnou nasledovať Krista aj do smrti.

Quo vadis vychádzalo spočiatku v rokoch 1894 – 1896 na pokračovanie v troch poľských časopisoch: Gazeta Polska (Varšava), Czas (Krakov)  and Dziennik Poznański (Poznaň). Ako román bolo prvýkrát vydané v roku 1896. V roku 1900 vyšlo po prvýkrát vo Francúzsku a o rok neskôr ho už v krajine vydávali štyri vydavateľstvá. „Za jediný rok vyšlo v jedinom nakladateľstve 340 vydaní po 500 exemplároch“.

Dej

Piotr Stachiewicz. Lýgia kresliaca rybu, maľba, medzi 1896 a 1902, dnes Muzeum Narodowe w Kielcach, Kielce, Poľsko

Román sa začína návratom rímskeho vojaka Marca Vinicia do Ríma, kde sa zaľúbi do krásnej panny Lýgie. Lýgia ako rímska rukojemníčka z barbarského kmeňa Lýgov (ktorý mal pochádzať približne z územia dnešného Poľska) žila v dome váženého muža Aula Plautia. Spolu so svojou poručníčkou a de facto nevlastnou matkou, Pomponiou Graecinou, Lýgia tajne vyznávala kresťanstvo. Prvá zápletka, ktorá v príbehu vzniká, nevyplýva z Lýgiinej viery, ale z panovačného postoja Marca Vinicia, ktorý podľahne svojim pudom a pokúsi sa Lýgiu za každú cenu získať pre seba ako konkubínu. Lýgii sa Vinicius tiež páči, no jej city sú cudné a ovplyvnené kresťanským zmýšľaním a vyjadruje ich len postupne. Pri ich stretnutí počas Viniciovej návštevy kreslí Lýgia na zem rybu ako symbol kresťanstva, ktorý však Viniciovi nič nehovorí.

Ulpiano Checa. Hostina v Nerónovom paláci, ilustrácia z knihy Quo vadis, okolo 1910

Viniciov strýko Petronius, „arbiter elegancie“ na Nerónovom dvore, využije svoj vplyv u cisára a zariadi, aby Lýgiu odobrali jej poručníkom a dali jeho synovcovi. Plán však nevyjde, po tom, čo opitý Vinicius odhalí svoje zvrhlé plány počas hostiny v Nerónovom paláci a pokúsi sa Lýgie zmocniť násilím. Zdesená Lýgia jeho návrhy odmietne a s pomocou kresťanov, jej sluhu Ursa a Akte, sa jej podarí utiecť, pričom za sebou starostlivo zahladí stopy. Keď sa o jej úteku dozvedel Vinicius, v zúrivosti zabil starého otroka, ktorý ho kedysi opatroval. Vinicius, ktorý Lýgiu zúfalo hľadá, využije služby Gréka Chilóna Chilonida, ktorý sa dozvie, že Lýgia je kresťanka a skrýva sa niekde u kresťanského lekára Glauka. Chilón Glauka poznal už zo svojho predchádzajúceho pôsobenia a obával sa jeho pomsty, pretože mu v minulosti ublížil. Pokúsil sa preto zmanipulovať Lýgiinho ochrancu, kresťanského siláka Urfa z kmeňa Lýgov, k tomu, aby Glauka zabil, pretože mal byť zradcom kresťanov. Jeho plán však zlyhal. Medzitým do Ríma tajne prichádza apoštol Peter. Chilón vzal Vinicia na Petrovo nočné kázanie, kde patricij dúfal, že nájde aj Lýgiu. Na mladého patricija apoštol zapôsobí, no jeho kázanie znamená popretie všetkého života, ktorý Riman pozná. Po kázni Vinicius odhalil Lýgiin úkryt a pokúsil sa Lýgie zmocniť násilím. Viniciov plán však zlyhal, pretože Lýgiu ochraňoval Urfus, ktorý nielenže zranil Vinicia, ale aj zabil jeho bodyguarda, zápasníka Krotóna.

Jan Styka, Svätý Peter hlása evanjelium v ​​katakombách, čiernobiely obraz bol použitý ako ilustrácia v knihe Quo vadis

Napriek Viniciovým predchádzajúcim intrigám mu Lýgia a kresťania veľkoryso odpúšťajú a ošetrujú jeho rany. Viniciovo zmýšľanie sa mení a jeho láska k Lýgii sa vyvíja z telesnej na duševnú. Vinicius nechal ku kresťanom priviesť Chilóna a bol ochotný ho prenechať kresťanom k pomste. Glaukos Chilóna spoznal a odpustil mu. Hoci apoštol Peter Lýgii povedal, že láska nie je hriech, musela sa Viniciovi ďalej vyhýbať, kým sa plne neobráti. Viniciovo „obrátenie na kresťanstvo nie je ani rýchle, ani ľahké, o to je vierohodnejšie. Sienkiewicz šikovne ukazuje, ako ‚rímska povaha‘ tohto vojaka, predtým verného Nerónovi, nedokáže tolerovať princípy nového náboženstva, aj keď je ochotný prijať ho kvôli Lýgii. Aj keď sa Vinicius napokon obrátil, jeho cieľom je skôr žiť šťastne so svojou milovanou než sa stať vznešeným kresťanským mučeníkom.“

Piotr Stachiewicz. Ursus zachraňuje Lýgiu, maľba, medzi 1896 a 1902, dnes Muzeum Narodowe w Kielcach, Kielce, Poľsko, čiernobiely obraz bol použitý ako ilustrácia v knihe Quo vadis

Vinicius zúfalo hľadal Lýgiu a Chilón mu poradil, aby navštívil katakomby. Patricij našiel v kaplnke apoštola Petra, ktorý Vinicia pokrstil a priviedol k Lýgii. Po odstránení prekážok sa zaľúbení Vinicius a Lýgia chystali vziať, no do ich lásky zasiahol cisár Nero. V tomto období naplno upadol Petroniov vplyv na cisárskom dvore. Naopak, Nerónovi začal radiť prefíkaný prefekt pretoriánskej gardy, Tigellinus, ktorý cisára pohol k založeniu veľkého požiara v Ríme. Požiar, pri ktorom Nero slávnostne spieval ľudu svoje piesne rozhorčil dav a Nero sa, hľadajúc obetného baránka za svoj zločin, rozhodol prenasledovať kresťanov. Dvaja rabíni predstavili Nerónovi Chilóna, ktorý mu povedal, že Lýgia čarodejníctvom zapríčinila smrť Nerónovho dieťaťa. Nero nasýtený ďalšími klamstvami o kresťanoch, prehĺbil prenasledovanie kresťanov. Petronius a Vinicius sa snažili Lýgiu a kresťanov varovať, no nemali úspech. „Posledná časť románu sa stáva rýchlym trilerom, ktorý z mučenia a smrti v aréne.“

Chilón prosí zomierajúceho Glauka o odpustenie, pohľadnica, okolo 1917, Poľsko.

Chilón sa stal medzitým vplyvnou postavou na dvore cisára Neróna, ktorého sprevádza aj na zápasy kresťanov v aréne. Ťažko znášal pohľad na smrť v aréne, no Nero trval na tom, aby spolu s ním zúčastňoval zápasov. Na filozofa silne zapôsobilo, že kresťania pokorne prijímali smrť. Okrem toho sa uskutočňovali hromadné popravy kresťanov a zvyšní kresťania mali byť zapálení ako ľudské fakle. Keď Chilón uvidel zaživa upaľovaného Glauka, prosil ho o odpustenie a verejne odsúdil cisára Nera. Neskôr sa Chilón stretáva s apoštolom Pavlom a prijíma krst. Je zatknutý, mučený a nakoniec popravený v amfiteátri. V aréne končí nakoniec aj Lýgia, ktorú priviazanú k rohom tura zachráni vo vypätej situácii jej verný sluha Ursus. Dav v aréne nalieha na cisára, aby Urfa a Lýgiu ušetril a Nero sa nakoniec podvoľuje. Vinicius a Lýgia odchádzajú z Ríma na Sicíliu, ktorá je pre kresťanov bezpečnejšia.

Franz Rösler, Quo vadis, Domine?, pohľadnica, medzi 1912 a 1923, Poľsko

Preživší kresťania presviedčajú apoštola Petra k opusteniu Ríma. Na ceste z mesta sa však Petrovi zjaví Kristus, ktorý mu na otázku, kam ide (quo vadis) odpovedá, že sa ide nechať druhýkrát ukrižovať namiesto neho. Peter sa vráti do Ríma, kde je popravený spolu s apoštolom Pavlom. Pisonovo sprisahanie proti Nerónovi zlyháva. Petronius, obvinený Tigellinom zo zrady, spáchal spolu so svojou milenkou Eunike samovraždu počas hostiny v jeho dome. Odmietol sa stať kresťanom. V epilógu cisár Nero v obave z prevratu uteká a spácha samovraždu a novým cisárom sa stáva Galba.

Postavy

Piotr Stachiewicz. Smrť Petronia, olejomaľba, 1896 až 1902

„Sienkiewiczove postavy možno nemajú psychologickú hĺbku Dostojevského alebo Flaubertových hrdinov, ale sú to psychologicky vierohodné, komplexné a dynamické postavy...“ Na diele býva oceňované, že postavy dokonale zapadajú do historického kontextu a ich spôsob myslenia, ako aj morálne postoje a spôsob reči sú plne autentické, dopĺňajú presvedčivú rekonštrukciu nerónovského Ríma. Na druhú stranu býva pripomínané, že Sienkiewiczov román je konvenčný a veľmi dobový v prezentovaní rodovej problematiky: hyperagresívny, tvrdý muž, ktorého zmenila romantická láska, silný, ale prostoduchý obor, plaché, čisté mladé dievča či zlá a agresívna cisárovná. V románe sa objavuje mnoho jednotlivcov v službách cisára, ktorí neustále súperia o svoje miesto v hierarchii. Ich moc spočíva buď v ich osobnej šikovnosti (najmä Petronius), alebo vo vojenskej sile (najzjavnejšie u Tigellina).

Fiktívne postavy

Piotr Stachiewicz. Vinicius a Lýgia, pohľadnica, 1925, Poľsko.

• Marcus Vinicius – fiktívny syn historického Marca Vinicia, vojenský tribún a rímsky patricij, ktorý sa nedávno vrátil do Ríma. Po príchode sa stretne a zamiluje sa do Lýgie, hľadá radu u svojho strýka Petronia, aby našiel spôsob, ako sa Lýgie zmocniť

• Lýgia – krásna dcéra barbarského kráľa Lýgov kmeňa (odtiaľ jej prezývka); Lýgia je formálne rukojemníkom Rimanov, vyrastala v dome Aula a Pomponie Graeciny, ktorý ju vychovávali ako vlastnú dcéru; konvertovala na kresťanstvo, no Marcus jej náboženstvo pôvodne nepozná; v diele vystupuje skôr pasívne ako poslušná dcéra či kresťanka počúvajúca apoštolov Petra a Pavla; svoje pocity zveruje najmä Urfovi, občas napomína Marca a usmerňuje ho v kresťanskej morálke
• Eunike – Petroniova domáca otrokyňa, krásna mladá Grékyňa, ktorá sa zamilovala do svojho pána; Petronius si jej city spočiatku nevšíma a neskôr ju dokonca ponúkne Viniciovi. Eunike však odmietla Petronia opustiť, na čo ju Petronius nechal zbičovať. Po uvedomí si, že Eunika musí byť doňho zamilovaná, keďže nemá žiadneho milenca medzi otrokmi, ju Petronius prijíma a Eunike je so svojím pánom až do ich spoločného konca, keď obaja spáchajú samovraždu

Piotr Stachiewicz. Urfus a Chilón, 1896 až 1902.

• Chilón Chilonides – grécky šarlatán a súkromný detektív; z hľadiska hlavného deja je najatý Marcom, aby našiel Lýgiu; jeho premena je však vykreslená aj v samostatnej línii: spočiatku vystupuje proti kresťanom a osobitne proti lekárovi Glaukovi, ktorého rodinu kedysi zradil lupičom; pokúsi sa presvedčiť Ursa, aby Glauka zavraždil; Glaukus Chilónovi odpustí a nakoniec je to pohľad na umierajúceho Glauka, ktorý Chilóna privádza k vnútornej premene. Pokrstený Chilón sám umiera za kresťanské ideály; hoci sa v príbehu objavuje viacero vnútorných prerodov, práve Chilónov je najzásadnejší
• Ursus – Lýgiin osobný strážca Lýgie, pochádza z kmeňa Lýgov a je silne oddaný Lýgii a kresťanským hodnotám, zachraňuje Lýgiu pred znásilnením i smrťou v aréne
• Crispus – „predstaviteľ drsnejšej stránky kresťanstva“: prísne varuje pred hriechom a jeho kázanie má apokalyptický prvok, v románe má dva dôležité momenty: povie Lýgii, že jej láska k Marcovi je hriešna, na čo ho apoštoli Peter a Pavol pokarhajú; a neskôr umierajúc počas prenasledovania kresťanov vysloví kliatbu na Neróna
• Glaukus – kresťanský lekár, ktorý ukrýva Lýgiu a ktorý opakovane odpúšťa Chilónovi, čo nakoniec vedie k jeho obráteniu; zomiera upálený na hranici

Historické postavy

Konstantin Jegorovič Makovskij. Petroniova smrť, 1904, olej na plátne,

Sienkiewicz pri vykresľovaní deja vychádzal najmä z Tacitových Annales a zo Suetonia.

• Gaius Petronius – postava bola vytvorená podľa vzoru Gaia Petronia Arbitera, rímskeho spisovateľa, filozofa a politika, ktorému sa pripisuje autorstvo Satyrikonu; „arbiter elegancie“ je členom Nerónovho dvora, kde využíva svoj dôvtip na to, aby Nerónovi lichotil a posmieval sa mu zároveň; je trochu amorálny a lenivý, no zároveň pôsobí ako kladná postava milovaná Rimanmi, snaží sa pomôcť svojmu synovcovi v pátraní po Lýgii; niekedy býva považovaný za najfascinujúcejšiu postavu; nestelesňuje ani tak neresti, ako skôr hodnoty spojené s grécko-rímskou antikou, spáchal samovraždu spolu s Eunike; niekedy bol považovaný za alter ego autora, ktorý sa sám v súkromnom liste vyznal slovami: „Je vo mne príliš veľa Petronia“

Jan Styka, Nero v Baiae, olej na plátne, okolo 1900, dnes v súkromnej zbierke

• Nero – rímsky cisár, zobrazený ako neschopný, malicherný, krutý; podliehal manipulácii zo strany svojich dvoranov; zomiera takmer úplne opustený, sprevádzaný iba vernou Akte, na ktorú pred tým takmer zabudol
• Tigellinus – prefekt pretoriánskej gardy, je Petroniovým rivalom a zjavne negatívnou postavou; podnecuje Nera k páchaniu krutých činov; keď cisár Nero uvažuje o obetovaní Tigellina ako obetného baránka rozvášnenému davu, Tigellinus odpovedá sotva skrývanou hrozbou, že obráti proti Neronovi pretoriánsku gardu
• Poppaea Sabina – Nerónova žena, nenávidí Lýgiu, je vykresľovaná ako zlá a smilná žena
• Akte – cisárska otrokyňa a bývalá Nerónova milenka; hoci na ňu Nero už dávno zanedbal, patrí medzi málo osôb, ktorí mu zostali verní do konca, pochovala cisára
• Seneca – cisárov poradca, ktorého Aulus Plautius žiadal o pomoc proti Viniciovi a Petroniovi

Piotr Stachiewicz. Dišputa apoštola Pavla s Petroniom, 1896 až 1902

• Pomponia Graecina – kresťanská konvertitka, vychovávala spolu so svojím manželom Aulom Lýgiu
• Aulus Plautius – uznávaný rímsky generál vo výslužbe; velil invázii do Británie; zdá sa, že Aulus nevie (alebo nechce vedieť), že jeho manželka Pomponia a adoptívna dcéra Lýgia vyznávajú kresťanstvo
• Peter – apoštol
• Pavol z Tarzu – apoštol
• Galba – rímsky cisár po Nerónovi
• Epafrodit – dvoran, ktorý pomohol Nerónovi spáchať samovraždu

Kritika

Sienkiewicz patrí k najvýznamnejším poľským spisovateľom a jeho tvorba bola už počas jeho života oceňovaná veľmi pozitívne. Na druhú stranu existuje popri kladnom hodnotení jeho historickému prístupu aj rada kritických hlasov, ktoré mu vytýkajú romantický a skresľujúci pohľad na históriu. Tieto motívy pozitívnej a negatívnej kritiky sa nevyhli ani románu Quo vadis. Hoci preto bola Sienkiewiczovi za román v roku 1905 ako prvému Poliakovi (a prvému spisovateľovi slovanského pôvodu) udelená Nobelova cena za literatúru, zazneli aj pomerne prísne vyjadrenia. Léon Daudet dokonca dielo zaradil do „katalógu falošných veľdiel“.

Už krátko po vydaní knihy sa vzniesla kritika, že Sienkiewicz plagizoval staršie knihy z 19. storočia, ktoré sa zaoberali rímskym svetom za čias vlády cisára Neróna. Podľa Woźniakovej a Wykovej však kritici opomínali, že vtedajšie diela mohli pri vykresľovaní dobových reálií čerpať iba z rovnakých primárnych prameňov – najmä z diel Tacita a Suetonia. Mnohé z diel 19. storočia, ktoré mali Sienkiewicza ovplyvniť boli navyše vo vtedajšom Poľsku neznáme. Veľký vplyv na Sienkiewiczovo Quo vadis mali naopak poľské diela Caprea i Roma: Obrazy z pierwszego wieku (1859) a Rzym za Nerona: Obrazy historyczne (1864) od Józefa Ignaca Kraszewského. „Porovnanie príbuznosti týchto dvoch vízií Ríma za čias cisára Nerona však nie je nevyhnutne na škodu Sienkiewicza, skôr naopak, pretože odhaľuje jeho dômyselné spisovateľské stratégie a vynikajúci literárny talent.“

Plagát nemého filmu Quo Vadis z roku 1913

Adaptácie

Film Quo vadis z roku 1912

Kniha sa dočkala viacerých filmových adaptácií, pričom tieto často modifikovali dej. Najstaršou bol film Quo Vadis? z roku 1902. Guazzoniho film z roku 1912 (/1913) býva niekedy označovaný za prvý celovečerný film. Poľská adaptácia Quo Vadis od režiséra Jerzyho Kawalerowicza (2001) bola v čase svojho vzniku najdrahším poľským filmom, aký bol kedy natočený, pričom túto pozíciu si s rozpočtom 76 140 000 PLN udržala prinajmenšom do roku 2023. Práve film z roku 2001 sa najviac pridržiava pôvodnej predlohy, hoci tiež obsahuje niekoľko zmien, napríklad presúva Petrov návrat do Ríma až na úplný koniec. Ďalšie filmy boli nakrútené v roku 1924, 1951 a 1985. V roku 1985 vznikol seriál Quo Vadis?

Na Slovensku román adaptovalo do muzikálu prešovské Divadlo Jonáša Záborského.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Quo vadis (román)