Preskočiť na obsah

Redaktor:Antlviv/pieskovisko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Muzeografia[upraviť | upraviť zdroj]

Muzeografia, (angl. museum practice) iným výrazom aplikovaná muzeológia, alebo múzejná prax, je súbor techník vyvinutých pre naplnenie múzejných funkcií, obzvlášť ak súvisia s plánovaním a vybavením múzejných priestorov, s uchovávaním, reštaurovaním, bezpečnosťou a vystavovaním. Vytvára predpoklady pre prenesenie muzeologickej teórie na konkrétnu praktickú múzejnú činnosť.[1]

Vnútorne sa člení na:

  • múzejný manažment (organizácia a riadenie)
  • múzejný environment (umiestnenie, budovy, priestory)
  • múzejnú konzerváciu (konzervačný režim, konzervovanie, preparovanie, reštaurovanie)
  • múzejné informácie (dokumentačné úrovne, informačné spracovanie poznávacích procesov, vnútorný a vonkajší tok informácií)
  • múzejné exponovanie (špecifické formy vizuálnej komunikácie)
  • múzejný public relations (metódy a formy práce s verejnosťou)

Metódy[upraviť | upraviť zdroj]

Ide o poznávací proces, kde muzeografia využíva nielen vlastné muzeologické poznatky, ale aj techniky, technológie a poznatky z iných vedných disciplín, ktoré pretvára z muzeologického hľadiska. Takto sú to prírodovedné disciplíny a to napríklad botanika, zoológia, geografia, humánna geografia, fyzika atď., spoločensko-humanitné disciplíny, napríklad sociológia, archeológia, psychológia, kulturológia, pedagogika, história, etnológia, technické disciplíny, napríklad informatika, architektúra, ale aj rôzne umenovedné disciplíny.

Systém[upraviť | upraviť zdroj]

Organizácia a riadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Rozlišujeme organizáciu múzejných činností a múzejnú organizáciu. Pod tento pojem spadajú rôzne druhy inštitúcií a inštitútov. Muzealizačné tendencie sa najvýraznejšie prejavujú formou inštitucionalizácie. Najdôležitejšou inštitúciou je múzeum.

Medzi základné múzejné činnosti patria:

  • akvizičná - nadobúdanie zbierkových predmetov
  • odborná správa zbierkových predmetov
  • vedecko-výskumná
  • múzejná komunikácia - s verejnosťou

Múzeum rozvrhuje svoje činnosti do funkčnej štruktúry, ktorá sa skladá z týchto funkcií:

  • základné
  • regulačné
  • správne
  • pomocné

Regulačná funkcia je riadiaca, ktorá je viazaná na vnútornú a vonkajšiu legislatívu (zákon, organizačný poriadok). Riaditeľ ako manažér potrebuje k svojej práci aparát, prostriedky a ovládať metódy riadenia.

Ďalšou súčasťou je marketing. Marketing sa nemôže chápať iba z hľadiska zárobkovej činnosti, ale týka sa celého profilu múzea. Prostredníctvom marketingových analýz sa môžu odhadnúť neefektívne vynakladanie prostriedkov, ale tiež nepríslušnosť niektorých zárobkových činností. Múzeá by sa mali dopracovať k vlastnému muzeograficky podloženému marketingu.

Prostredie[upraviť | upraviť zdroj]

Múzeum je priestorová záležitosť. Potrebuje adekvátne prostredie, vybavenie a priestor.

Do rámca múzejného prostredia spadajú otázky urbanistické - nie je jedno, kde je múzeum umiestnené v rámci mesta (centrum mesta, prímestská oblasť). Dôležité je riešenie aj vlastných múzejných objektov a ich vybavenie. V dôsledku nesprávneho prístupu architektov a múzejných pracovníkov sa tiež často nedá rozlíšiť či ide o múzeum, alebo galériu a vznikajú vážne prevádzkové problémy. Problematika sa takisto týka využitia historických objektov a architektonického riešenia interiérov a vnútorného vybavenia múzea.

Informácie[upraviť | upraviť zdroj]

Jedná sa o dokumentografické metodiky a techniky, zvlášť sprievodnú, primárnu a vedeckú a druhotnú dokumentáciu. Netýka sa to však iba informácií snímaných zo zbierkových predmetov, zaistenie toku informácií sa týka celého múzea. Jeho zvládnutie a využitie má zásadný význam pre celkové fungovanie múzea.

Konzervácia[upraviť | upraviť zdroj]

Odlišujeme tri zložky konzervácie:

  • preparovanie - úprava prírodnín s minimálnou anorganicko-organickou a informačnou stratou, v záujme uchovávania týchto objektov
  • konzervovanie - úprava objektov vytvorených človekom, s minimálnou materiálovou a informačnou stratou, v záujme ich relatívneho uchovávania
  • reštaurovanie - úprava objektov vytvorených človekom, v záujme obnovenia ich pôvodného stavu a umocnenia ich umeleckej hodnoty (umelecké diela)

Vo všetkých týchto zložkách dochádza ešte k vnútornému členeniu. Pri preparácii je to napr. dermoplastika, pri konzervovaní rozlišujeme medzi materiálmi (kov, drevo, textília, papier, atď.) a pri reštaurovaní je to špecializácia na užitkové umenie, plastiky, atď. Spoločnú základňu tvorí uchovávací/konzervačný prístup.

Vystavovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Vystavovanie, inak povedané aj múzejná prezentácia, je základný prezentačný prostriedok múzejnej komunikácie.

Rozoznávame dve základné formy:

  • expozícia
  • výstava
Expozícia[upraviť | upraviť zdroj]

Expozícia komunikuje obsahové jadro tezauru. Zoznamuje verejnosť s akvizičnými, dokumentačnými, výskumnými a informačno-vzdelávacími poznávacími cieľmi múzea. Prezentujú sa vedecké, overené poznatky jednotlivých oblastí činnosti človeka, napríklad rozvoja výroby a priemyslu, druhov umenia, vývoja prírody, a to na základe prezentácie zbierkových predmetov (špecifickými prostriedkami múzejnej komunikácie) so sprievodnými textami. Je to dlhodobá prezentácia zbierkového fondu múzea, ktorá obsahovo aj ideovo vychádza z profilu a špecializácie múzea. Expozícia môže trvať aj desaťročia, ideálne však 10-15 rokov.

Výstava[upraviť | upraviť zdroj]

Výstava prezentuje čiastkové pohľady na vybrané témy s novými vedeckými poznatkami. Je to dynamický prostriedok múzejnej komunikácie, informovania, akvizičnej a tezauračnej činnosti. Využíva sa ako doplnok k stálym expozíciám priblížením a reprezentovaním niektorých čiastkových problémov naznačujúcich v stálej expozícii časové hľadisko.

Dočasná, krátkodobá, strednodobá výstava trvá 5-90 dní.

Dlhodobá výstava môže trvať 3-5 rokov.

Práca s verejnosťou[upraviť | upraviť zdroj]

Existencia múzea je bezprostredne spojená na úrovni dialógu nielen s návštevníkmi múzea, ale aj s celou verejnosťou. Pri rozvíjaní tohto dialógu, nie je dôležité iba to, čo sa verejnosti vypovedá, ale aj to ako sa to robí a aké metódy a formy sa pri tom používajú. V posledných rokoch sa rozšírila prax múzejnej pedagogiky. Avšak túto múzejnú problematiku nemožno previesť iba na pedagogickú bázu, múzeá musia hľadať vlastné formy a metódy práce s verejnosťou. Múzeá sa svojím posolstvom obracajú k celej spoločnosti bez rozdielu veku, pohlavia a rasy, národnosti, náboženstva, či vzdelania. K verejnosti je potrebné obracať sa aj mimo rámca múzea a motivovať jej záujem o tieto inštitúcie. K tomu je dnes k dispozícii množstvo prostriedkov a foriem, či už tlač, rozhlas, televízia alebo počítačové siete. Ale múzeá majú možnosť popri prednáškach, koncertoch, filmových predstavení, organizovať aj mimoriadne atraktívne akcie, aké robí napríklad Smithsonov inštitút vo Washingtone. Ďalšou dôležitou súčasťou práce múzea s verejnosťou je sebapropagácia.[2][3]


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. DESVALLÉES, A., MAIRESSE, F., et al. Základní muzeologické pojmy. Technické muzeum v Brne, 2011, ISBN 978-80-86413-79-2
  2. STRÁNSKÝ, Z.Z., STRÁNSKÁ, E. Základy muzeológie, UMB Banská Bystrica, 2000.
  3. MRUŠKOVIČ, Š., DARULOVÁ, J., KOLLÁR, Š. Múzejníctvo, muzeológia a kultúrne dedičstvo, UMB Banská Bystrica, 2005, ISBN 80-8083-160-2