Redaktor:Hromoslav/pieskovisko3

Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bol vydaný dňa 25. novembra 1992 a vydaný v zbierke zákonov pod číslom 542/1992. Týmto ústavným zákonom sa rozhodlo o zániku ČSFR a vzniku dvoch samostatných štátov - Českej republiky a Slovenska.

Pozadie

Rozdeleniu ČSFR bránil existujúci ústavný zákon o referende z roku 1991 pretože stanovoval, že ČSFR je možné rozdeliť jedine referendom. K eliminácii referenda bol teda potrebný nový ústavný zákon. Spoločný návrh HZDS a ODS síce ponechával referendum ako jednu z možností rozdelenia štátu, umožňoval však vedľa nej aj ústavným zákonom či dohodou národných rád, prípadne vystúpenie jednej z republík z federácie na základe jej nespochybnyteľnej vôle. Vládne strany zároveň rozpútali kampaň proti referendu. Posledné dni pred prejednávaním zákona o zániku federácie boli naplnené horúcimi jednaniami. Česká aj slovenská opozícia podporujúca myšlienku únie a referenda našla definitívneho spojenca v HZDS, ktoré zase videlo v opozícii brzdu proti príliš rýchlemu rozpadu ČSFR. Takzvaná "demokratická opozícia" (teda bez republikánov a komunistov) jednala s Michalom Kováčom dvakrát 21. septembra a 28. septembra. Pri existencii zákazu majorizácie sa tak pre českú a slovenskú opozíciu otvoril priestor s pomocou HZDS a SDĽ presadiť buď vykonanie referenda alebo zmenu federácie na úniu. Pretože ODS okrem HZDS nemala v slovenskej časti Snemovňe národov žiadneho spojenca, nemohla sama žiadny ústavný zákon presadiť. Možnosť, že návrh ústavného zákona neprejde si česká vláda uvedomovala ale zrejme ju podcenila. Schôdzka premiérov bola nakoniec stanovená až na 6. október zrejme v domnienke, že spoločný postup je dostatočne zaistený. Ale 28. septembra došlo k náhlej roztržke medzi Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom na zasadnutí Rady obrany štátu (ROS). Príčinou bol jednak Mečiarov nesúhlas s návrhom zákona o delení majetku federácie ktorý o deň skôr schválila federálna vláda, predovšetkým však nesúhlas s kategorickou požiadavkou českej strany na urýchlené rozdelenie armády. Strach z možných územných požiadaviek Maďarska resp. z postoja maďarskej menšiny viedol Mečiara k snahe aby aj po rozdelení federácia zostala nejaká forma zachovaná spoločná armáda. Táto požiadavka bola však celkom nereálna pretože Česká republika nemala záujem sa zapliesť do prípadného slovensko-maďarského konfliktu. Mečiar nakoniec z jednania odišiel a tak sa stal, že pri prejednávaní ústavného zákona o zániku federácie ku koordinácii postupu ODS a HZDS nedošlo.

Schválenie zákona

Návrh ústavného zákona o zániku federácie začalo Federálne zhromaždenie prejednávať 29. septembra 1992. Opoziční poslanci - či už českí alebo slovenskí - návrh odmietli a znovu žiadali referendum. Bez ich súhlasu nebola nádej, že by návrh ústavnou väčšinu prešiel. Hlasovanie sa uskutočnilo 1. októbra 1992 a návrh skutočne prepadol: v Snemovni ľudu chýbal ku schváleniu 1 hlas, v českej časti Snemovne národov tiež jeden hlas a v slovenskej časti 3 hlasy. Toho využil poslanec z ČSSD Miloš Zeman a predložil návrh na uznesenie o ustanovení komisie pre prípravu premeny federácie na ćesko-slovenskú úniu. Schválenie uznesenie nevyžadovalo na rozdiel od predloženého zákona ústavnou väčšinu a ani uplatnenie zákazu majorizácie. Pretože pre uznesenie vedľa opozície hlasovala aj časť poslancov HZDS, bol návrh skutočne schválený. ČSSD predpokladala, že základom pre jednanie bude materiál komisie ČSSD vychádzajúci z existencie dvoch štátov so spoločnými orgánmi pre zahraničnú politiku, obranu a financie, rozhodujúcimi na princípe parity, pričom otázka medzinárodnoprávnej subjektivity zostala otvorená.