Redaktor:Larekoter/pieskovisko

Obec Dolný Harmanec sa nachádza 12 km severozápadne od Banskej Bystrice, v úzkej Harmaneckej doline, na styku Veľkej Fatry s Kremnickými vrchmi. Orientovaná je v smere Sever - Juh, pozdĺž Bystrického potoka a štátnej cesty. Stred obce je v nadmorskej výške 486 m, chotár vo výškovom rozpätí 457 - 1377 m. (Kráľova studňa). Súčasná rozloha chotára je 4452 ha. V obci žije 217 obyvateľov. V strede obce stojí r. k. kostol Sv. Jozefa z roku 1931. Pôvodne patrila obec do Zvolenskej župy, v súčasnosti do okresu Banská Bystrica v rámci banskobystrického samosprávneho kraja.

Vznik obce

Obec vznikla asi v 14. storočí (prvýkrát písomne doložená r. 1540) ako osada baníkov, hutníkov a drevorubačov na území slobodného kráľovského mesta Banská Bystrica.

Pomenovanie Obce

Pomenovanie obce Harmanec je zrejme odvodené od mena jej zakladateľa Hermanna z čias saskej baníckej kolonizácie Banskej Bystrice a jej okolia, na čo poukazuje aj starý nemecký názov Hermannsdorf, či maďarský Hermánd, alebo poslovenčený Hermanecz.

Ťažba

Osadníci mohli stavať domčeky na vyklčovanom pozemku, mali nárok na odpadové palivové drevo, lesnú a hôrnu pastvu a na užívanie lúk. Na rozdiel od erárnych osád kde sa viazalo osadnícke právo na osadnícky dom, v harmaneckých osadách sa toto právo viazalo na pracovný pomer v lese. Keď robotník prestal pracovať v lese, stratil nárok na osadnícke náležitosti, najmä na ohrevné drevo. Stavebné drevo na opravy si museli osadníci kupovať a za pastvu platili uznávací poplatok.

Do roku 1496 mali v Harmanci banskobystrickí ťažiari šmelcovaciu hutu na meď. Novú hutu (8 pecí) postavila Thurzovsko - fuggerovská spoločnosť, ktorá spracúvala kamienok a surovú meď. Po prevzatí mediarskych podnikov v okolí Banskej Bystrice banskou komorou (r. 1546) na odvrátenie hroziaceho nedostatku dreva pre erárne bane a huty rezervoval uhorský kráľ Maximilián II. banským poriadkom z roku 1573 aj lesy banských miest, vrátane harmaneckých lesov, pre banícke účely. Drevo sa mohlo získať len so súhlasom kráľovskej banskej komory, ktorá však sústreďovala svoj záujem predovšetkým na oblasť Španej Doliny a Starých hôr s bohatými ložiskami medenej rudy a preto usmerňovala požiadavky mešťanov na prídely dreva práve do harmaneckej, na rudu chudobnej doliny.

V rokoch 1546 - 1564 sa harmanecká huta stala erárnym podnikom a potom ju opäť prevzali súkromní podnikatelia, ktorí tu spracúvali rudu zo svojich baní i materiál zo starých háld až do 18. storočia. Do konca 18. storočia potom hutu používalo mesto Banská Bystrica na spracovávanie rudy zo svojich baní v Richtárovej a Pieskoch. Tak sa dostali harmanecké osady do vplyvu mesta Banská Bystrica. Zaujímavosťou je niekdajší výskyt zlatonosných žíl s obsahom striebra, ktorý tu už v dávnej dobe podmienil ťažbu zlata a ešte v 30 rokoch 20. storočia sa pokúšali túto fažbu obnoviť.

V roku 1883 bola k obci Dolný Harmanec pripojená pôvodne samostatná osada Horný Harmanec, ktorú dozaista založili uhliari, páliaci drevené uhlie v okolitých lesoch pre vysokú pec v Dolnom Harmanci.

V južnej časti chotára v roku 1829 postavil banskobystrický obchodník F. S. Leich papiereň, ktorú v roku 1842 zmodernizoval viedenský podnikateľ M. V. Schloss a v druhej polovici 19. storočia sa stala najväčšou strojovou papierňou v Uhorsku. Dlhú dobu bola takmer monopolným odberateľom dreva a vlákniny z mestských lesov. Už od roku 1913 mala papiereň samostatnú železničnú prípojku z Banskej Bystrice, neskôr ju zrušili a papiereň pripojili na novú železničnú trať. Pri papierni okolo roku 1860 vznikla osada Harmanec - papiereň, ktorú v roku 1957 odčlenili od Dolného Harmanca ako samostatnú politickú obec s názvom Harmanec.

Užívacie právo zastavaných a inak využívaných pozemkov zaknihovali osadníkom súčasne s majetkovým právom budov už pri zakladaní pozemkových kníh. Majetkové právo pozemkov prešlo v pozemkovej knihe na osadníkov v roku 1919 na základe vládneho nariadenia ministra s plnou mocou pre Slovensko (č. 63/1919). Mesto Banská Bystrica sa podielového vlastníctva a z neho vyplývajúcich nájmov zrieklo až 22.1.1920. Osadnícky pomer harmaneckých osadníkov zanikol vývojom hospodárskych, sociálnych a spoločenských pomerov.

Cez Harmanec viedol historický cestný prechod do Turca, ktorý neskôr nahradila serpentínová štátna cesta cez horské sedlo Malý Šturec, vybudovaná v polovici 20. storočia.

Chotárom obce prechádza aj najnáročnejší úsek unikátnej železničnej trate Banská Bystrica - Dolná Štubňa, ktorá bola postavená v rokoch 1936 - 1940. Z celkového počtu 22 tunelov na trati sa v tomto úseku nachádza niekoľko z nich vrátane kruhového v Bystrickej doline a vrcholového tunela s dĺžkou 4698 m, ktorý je najdlhším na Slovensku a snáď aj v strednej Európe. Na pamiatku 35 obetiam výstavby tejto železnice postavili v Dolnom Harmanci pamätník. Počas SNP na tejto trati operoval improvizovaný pancierový vlak "Hurban" (v roku 1969 železničná trať B. Bystrica - Diviaky dostala názov "Trať SNP"). V obci mali počas bojov SNP svoju základňu jednotky I. partizánskej brigády M. R. Štefánika.

V zime 1944 - 1945 v okolí vykonávali diverznú činnosť partizáni brigád "Smrť fašizmu" a "Pomstiteľ", Tieto udalosti pripomína v Dolnom Harmanci socha partizána od J. Kulicha (1954) ako aj pomník padlých a bunker (zemľanka) na Krížnej (Smrekovica).

Väčšina chotára má krasový reliéf, na vápencoch a dolomitoch so strmými skalnými stenami a bralnatými útesmi, mäkko modelovaný hôľny reliéf je len na slieňoch a slienitých vápencoch (Malá Krížna - Japeň). V časti spadajúcej do Kremnických vrchov podložie tvoria pyroklastiká andezitov a andezity.

Severnú, vefkofatranskú časť chotára odvodňuje potok Bystrica, do ktorého sa v Dolnom Harmanci vlieva Harmanecký potok, a do tohoto sa zas v Hornom Harmanci vlieva Čierny potok, pritekajúci z Kremnických vrchov. Okrem týchto potokov sú tu ešte aj iné, menšie potôčiky. Na Harmaneckom potoku, pred ústím Rakytovskej doliny, sa nachádza vodná elektráreň Boboty, ktorá kedysi zásobovala elektrickou energiou Harmaneckú papiereň (elektrifikovaná bola v roku 1910), a dnes je v súkromnej držbe. Oblasť sa vyznačuje viacerými výdatnými zdrojmi kvalitnej pitnej vody, ktoré sú zachytené do vodovodných systémov (napr. v Čiernej doline alebo prameň Tunel s výdatnosfou 300 l/sek.), prípadne sa využívajú aj na plniarenské účely.

V minulosti využívali vodnú silu aj na približovanie dreva z ťažko prístupných miest. Svedčí o tom nielen v slovenskom, ale aj v európskom meradle unikátny a dodnes funkčný vodný žľab v Rakytovskej doline (technická pamiatka), ktorý sa používal na splavovanie rovnaného dreva (metrovice). Tento 2450 m dlhý vodný žľab postavili asi v 19. storočí a pozostáva z navzájom pospájaných 4 - 5 m dlhých segmentov zo smrekového alebo jedľového dreva, vytvarovaných do tvaru korýtka, ktoré sú upevnené na dne potoka, takže ním ustavične preteká voda, ktorá zabraňuje zahnívaniu dreva. Drevo splavovali počas jarných mesiacov s dostatkom vody. Žľab obnovili v roku 2006. Okrem tohto žľabu bol ešte takmer 5 km dlhý vodný žľab v doline Cenovo (dnes v chotári Harmanca) a necelé 2 km dlhý žľab v Prášnici, ktoré však už dávnejšie zanikli. Drevo z harmaneckých lesov sa splavovalo aj potokom Bystrica po hrable v Kostiviarskej alebo až po banskobystrické dolné hrable na Hrone pri Striebornej (Novej) hute.

Harmanecký kras je bohatý na jaskyne. Najvýznamnejšou z nich je Harmanecká jaskyňa (národná prírodná pamiatka) v masíve Kotelnice. Niekedy je nazývaná podľa vstupného priestoru ako "Izbica". Vytvorená je v tmavosivých gutensteinských vápencoch chočského príkrovu pozdĺž tektonických porúch. Je to kvapľová jaskyňa puklinovo - rútivého typu. Okrem mohutných rútivých priestorov (Vstupný dóm, Dóm objaviteľa, Gotický dóm, Dóm pagôd a Bludný dóm) sa vyskytujú oválne chodby (Riečisko, Nánosová chodba, Južné riečisko) i menej výrazné priepasti. Jaskyňa sa vyznačuje bohatým výskytom mäkkého bieleho sintra, preto sa možno stretnúť aj s názvom "Biela jaskyňa". Návštevníka tu upútajú mohutné pagodovité stalagmity nástenné vodopády a záclony i sintrové jazierka. V jaskyni žije 10 druhov netopierov, pričom zimná kolónia netopiera obyčajného (Myotis myotis) patrí k najväčším na Slovensku. Jaskyňa bola objavená Michalom Bacúrikom v roku 1932 a postupne dochádzalo k objavovaniu jej ďalších priestorov. Pre verejnosť bola otvorená v roku 1950 a v súčasnosti je sprístupnených 720 metrov z celkovej asi 2700 metrovej dĺžky jaskyne. Nanovo upravený vstupný areál sa nachádza na severnej strane Kotelnice, v nadmorskej výške 821 m a serpentínovú pešiu prístupovú trasu z parkoviska pri štátnej ceste spríjemňuje náučný chodník. Z ďalších jaskýň stoja za zmienku nesprístupnené jaskyne Horná a Dolná Tufná (prírodné pamiatky). V jaskyni Horná Tufná našli kosti pravekých zvierat, z čoho 6 lebiek, kosti jaskynného medveďa a ohnište, čo poukazuje na osídlenie v paleolite. Zvyšky diluviálnej fauny našli aj v Dekretovej jaskyni.

Väčšinu chotára (92%) pokrývajú lesy, ktoré sú podľa výsadnej listiny kráľa Bélu IV. z roku 1255 majetkom mesta Banská Bystrica. Podľa baníckeho poriadku boli mestské lesy od roku 1573 rezervované pre banícke účely, čo viedlo k sporom mesta s banskou komorou, ktoré sa skončili až v roku 1869 súdnym rozhodnutím kúrie v prospech mesta. K ďalšiemu zoštátneniu lesov došlo v roku 1950, ktoré trvalo až do roku 1993, keď boli opäť navrátené do majetku mesta. V súčasností ich obhospodarujú Mestské lesy, spol. s r. o. Banská Bystrica. Sú to zväčša prirodzené, zmiešané lesy so smrekom, jedľou, borovicou, bukom, javorom, jaseňom, brestom a lipou.

Ochranné lesy na bralnatých, ťažko prístupných miestach majú pralesový vzhľad. Vrcholové svahy Kráľovej studne, Malej Krížnej a Úplazu majú hôľny charakter, lesná hranica tu bola v minulosti pastvou znížená pod 1 300 - 1 200 m. Pozoruhodnosťou tejto oblasti je mimoriadny výskyt tisu obyčajného (Taxus baccata), ktorý rastie v zatienení, pod korunami hlavných drevín. Tento neveľký ihličnatý strom je pozostatkom (reliktom) z obdobia treťohôr. Obsahuje taxín a iné alkaloidy v dôsledku čoho je jedovatý. Spravidla rastú zvlášť samčie a zvlášť samičie exempláre, plodmi sú namiesto šišiek červené bobule. Dožíva sa vysokého veku a to aj niekoľko sto rokov. Harmanecká oblasť patrí do veľkofatranského náleziska tisov, ktoré je považované za najbohatšie v Európe aj keď staršie údaje o výskyte 160 000 až 300 000 tisov už nezodpovedajú skutočnosti. Zapríčinilo to najmä poškodzovanie jeleňou zverou a pre tis nevhodné hospodárske spôsoby v lesoch.

Na územnú ochranu tisov slúži Národná prírodná rezervácia Harmanecká tisina (20,04 ha) v ktorej rastie vyše 1 000 tisov (najstaršie dosahujú vek až 400 rokov) a Prírodná rezervácia Harmanecký Hlboký jarok (50,33 ha) asi s 500 tismi. Hodne tisov (asi 800) je aj v okolí Harmaneckej jaskyne (potenciálna prírodná rezervácia Kotelnica). Do chotára zasahuje aj Národná prírodná rezervácia Svrčinník na ochranu vrcholového (klimaxového) štádia horských lesov, ktoré sú miestami pralesového charakteru.

Z poľovnej zveri je v chotári najbežnejšie zastúpená jelenia zver (Cervus elaphus), z veľkých šeliem najmä medveď hnedý (Ursus arctos) a rys ostrovid (Lynx lynx), občas sa vyskytne aj vlk dravý (Canis lupus). Početné je zastúpenie vtáctva najmä spevavého, z dravých vtákov sú tu najmä orol skalný (Aquila chrysaetos), orol krikľavý (Aquila pomarina) a myšiak hôrny (Buteo buteo). V tichých dolinkách sa občas vyskytuje bocian čierny (Ciconia nigra). Na ochranu významného tokaniska a hniezdiska tetrova hlucháňa (Tetrao urogallus) vo Veľkej Fatre je zameraný Chránený areál Krásno (127,91 ha).

Dolný Harmanec má veľmi atraktívne prírodné prostredie. Severná, veľkofatranská časť je súčasťou Národného parku Veľká Fatra. Je tu východisko na návštevu Harmaneckej jaskyne alebo na túru cez Tufnú či Zalámanú, na Krásny kopec a ďalej na Kráľovu studňu, pod ktorou sa nachádza horský hotel. Na Kráľovu studňu, kde sú veľmi dobré podmienky pre letnú turistiku i zimné športy, sa dá dostať z Dolného Harmanca aj Bystrickou dolinou, ktorá patri k najdlhším veľkofatranským dolinám.