Redaktor:Martingazak:pieskovisko

Pongrác II.
Erb rodu Pongrácovcov
Narodenie	neznáme
Úmrtie	údajne 1467
Vojenská kariéra
Hodnosť	Jeden zo siedmich kapitánov zvolených uhorskými stavmi v roku 1444 spravujúcich Uhorsko
Účasť v bojoch
Bitky	boje v Uhorsku v polovici 15. storočia

Pongrác II. zo Svätého Mikuláša († 1467) z rodu Pongrácovcov bol najvýznamnejším slovenským vojakom a politikom slovenského pôvodu v Uhorsku v 15. storočí.

O prvej ceste (1235 – 1236) napísal správu pre pápežskú kúriu brat Richardus – pravdepodobne Juliánov predstavený. O druhej ceste (1237 – 1238) napísal sám Julián „Traktát o Tatároch“. Rukopisy znovuobjavil maďarský jezuita Márton Cseles vo vatikánskych archívoch v roku 1695, no jeho objav zostal nepublikovaný. O 50 rokov neskôr, v roku 1746, sa k rukopisom opäť dostal piaristický mních Ján Inocent Desericius – Dežerický, ktorý ich v roku 1748 publikoval v „De initiis ac majoribus Ungarorum“ v druhom zväzku svojho diela.

Ungaria Magna

V Uhorsku v etnicky maďarskej spoločnosti existovalo povedomie o pravlasti, z ktorej staromaďarské kmene odišli pri sťahovaní sa do Panónie, a v ktorej časť Maďarov ostala. Už v roku 1221 bol Paulus Ungarus, absolvent kanonického práva na univerzite v Bologni a člen dominikánskej rehole, poverený organizáciou dominikánskej rehole v Uhorsku, vyslal christianizátorov ďalej na východ medzi Kumánov. Títo po porážke Mongolmi v rokoch 1222 – 1223 v bitke na rieke Kalke ustupovali na západ a kumánske knieža Barc sa dalo roku 1227 pokrstiť. Ostrihomský arcibiskup zriadil v Milko v južnom Moldavsku (dnes azda Craciuna v dnešnom Rumunsku ) kumánske biskupstvo a uhorský kráľ Belo IV. si pridal do svojej intituláciu „Cumanie”, čím chcel naznačiť vykonávanie zvrchovanosti nad Kumánmi a začal údajne uvažovať o pokresťančení Kumánov a iných národov východne od Dnepra. Podľa historických predstáv starých Maďarov sa pôvodná „Ungaria Magna” nachádzala niekde pri Azovskom mori a v Anonymovej kronike bola hmlistá informácia, že pravlasť Maďarov sa nachádzala až za Suzdaľským kniežatstvom a za riekou Volgou. Na základe týchto podnetov vykonali dominikáni pod vedením brata Ota v rokoch 1231 – 1233 cestu na východ, z ktorej sa vrátil len brat Oto, a hoci na následky útrap do týždňa umrel, podal správu o stretnutí sa s niekoľkými maďarsky hovoriacimi ľuďmi, ktorí mu uviedli, odkiaľ pochádzajú.

Prvá cesta brata Juliána 1235 – 1236

Cesty brata Juliána

Prvá cesta brata Juliána, mapa z roku 1896

Štvorica dominikánov pod vedením brata Juliána vyrazila v roku 1234 z Ostrihomu smerom na Konštantínopol. Tam nastúpili na loď, preplavili sa cez Čierne more do mesta Matrika (Tamaň).

Odtiaľ sa vybrali na východ po severnom úpätí Kaukazu a dostali sa krajiny Alanov, kde zostali pol roka, ale nenašli žiadnych Maďarov. Ich situácia nemohla byť ružová, pretože dvaja zo štyroch mníchov boj vzdali a zamierili späť do Uhorska. Julian zostal s Gerhardom, s ktorým sa vydali na sever, kráčali 37 dní cez púštne krajiny, kým nedorazili do islamského mesta zvaného Burdas. Tu Gerhard zomrel. Julian pokračoval v ceste sám; aby prežil, vstúpil do služieb moslimského kňaza a ako jeho sprievod sa dostal do Povolžského Bulharska na rieke Volge (približne do oblasti ohraničenej riekami Volga-Kama-Bjelaja-Ural).

„	V jednom veľkom meste tej istej provincie, z ktorého vraj odpochodovalo päťdesiattisíc ozbrojencov, našiel brat jednu maďarskú ženu, ktorá bola z krajiny, čo on hľadal, odovzdaná mužovi v tých krajoch. Poučila brata o cestách, ktorými by mal ísť, dodávajúc, že za dva denné pochody môže nepochybne nájsť Maďarov, ktorých hľadali; čo sa aj stalo. Našiel ich pri veľkej rieke Ethyl (Volga); keď ho uvideli a spoznali, že je kresťanský Maďar, veľmi sa tešili jeho príchodu.	“
–

Napriek stovkám rokov od rozchodu rozumel Julián ich reči. Tu dostal správu, že Mongoli žijúci na východe sa chystajú zaútočiť na Európu. Po návrate domov referoval o svojich zážitkoch kráľovi Belovi IV. Juliánove skúsenosti s Maďarmi v jeho domovine a tamojších pomeroch zaznamenal dominikánsky brat Richardus a správu (Riccardova správa, lat. „Relatio fratris Ricardi”) poslal do Ríma:

„	Sú pohania, nič nevedia o Bohu, ale neuctievajú ani modly, len žijú ako zvieratá; neobrábajú zem, jedia konské, vlčie a podobné mäso, pijú konské mlieko a krv. Oplývajú koňmi a zbraňami, sú veľmi odhodlaní vo vojnách. Vedia z prastarých správ, že oní Maďari sa od nich odsťahovali; ale kde sú, nevedeli. Ich susedom je národ Tatárov, bojujúc s nimi, nemohli ich premôcť vo vojne; ba v prvom boji s nimi boli od nich porazení. Preto si ich zvolili za priateľov a druhov, takže spolu spojení úplne spustošili pätnásť kráľovstiev. V tejto krajine Maďarov spomenutý brat našiel Tatárov a vyslanca tatárskeho vojvodu, ktorý vedel po maďarsky, rusky, kumánsky, nemecky, saracénsky (arabsky) a tatársky; povedal, že vojsko Tatárov, ktoré vtedy bolo odtiaľ na päť denných pochodov, chce isť proti Nemecku; očakávajú však vojsko, ktoré poslali na zničenie Peržanov. Povedal ešte, že za krajinou Tatárov je veľmi veľký národ, vyšší a väčší od ostatných ľudí, s veľmi veľkými hlavami, ktoré nevyzerajú v súlade s ich telami, a že ten národ zamýšľa vyjsť zo svojej krajiny a bude bojovať so všetkými, ktorí by mu chceli vzdorovať, a spustoší všetky kráľovstvá, ktoré si bude môcť podrobiť.	“
– Juliánov opis Maďarov

Julián strávil v Magna Hungaria necelý mesiac, no za tento čas nazbieral veľa skúseností a tešiťl sa veľkej pohostinnosti. Dôvod svojho rýchleho návratu domov opísal brat Richard takto:

„	Keď brat toto všetko zistil, hoc aj ho Maďari žiadali, aby zostal, nezostal z dvoch dôvodov: po prvé, ak kráľovstvá pohanov a zem Rusov, ktoré sú medzi kresťanskými Maďarmi a nimi (pohanskými Madarmi), by sa dopočuli, že oni sú pozývaní (obrátiť sa) na katolícku vieru, veľmi by trpeli a možno by napokon dávali pozor na všetky cesty, bojac sa, že ak sa oným podarí pripojiť sa ku kresťanstvu, podrobili by si všetky medzi nimi ležiace kráľovstvá; druhým dôvodom je poznanie, že ak by zanedlho zomrel alebo ochorel, jeho námaha by bola daromná, pretože ani on sám nezostal s nimi, ani bratia v Maďarsku by sa nemohli dozvedieť, kde je tento národ.	“
–

Julián sa nevrátil domov cez Konštantínopol, ale 21. júna 1236 vyrazil kratšou cestou, ktorú opísali tamojší Maďari a používali ju aj kyjevskí kupci, prešiel cez Kyjevskú Rus a Poľsko a do Uhorska vstúpil 27. decembra.

Druhá cesta brata Juliána 1237

Po Juliánovom odchode sa vládcovia povolžského Bulharska nedokázali zjednotiť a na jeseň roku 1236 boli porazení 130-tisícovou armádou Batuchána a jeho generála Subotaja (Mongoli zaujali Bilär, Bolgar, Szuár, Szükätaul a ďalšie pevnosti). Obyvatelia boli zabití alebo zotročení. Územie sa stalo súčasťou Zlatej hordy. Potom, čo pápež Gregor IX. dostal správu brata Riccarda, pozval si Juliána v marci 1237 do Ríma. Pravdepodobne už v tom čase sa vybrali do Veľkého Maďarska štyria iní dominikánski mnísi a cez Suzdaľ a Riazaň prili 29. júna 1237 do krajiny Mordvinov. Ich ďalší osud nie je známy. Po návrate z Ríma v roku 1237 sa brat Julián pokúsil vrátiť do Magna Ungaria, ale dostal sa len po Suzdaľ a ďalej nepokračoval, pretože sa zrejme už tam dozvedel potrebné informácie. Na rozdiel od prvej cesty nešlo zrejme už primárne o získavanie informácii o Veľkom Maďarsku. Julián v správe o svojej ceste výlučne informuje o Mongoloch – Tatároch, o Džingischánovi, jeho paláci, tatárskom vojenstve, o chánovi Ogotajovi.

„	Za neho teraz vládne jeho syn Chám (Chaym) a sídli vo veľkom meste Ornach, ktorého kráľovstvo získal jeho otec najskôr. Sídli takýmto spôsobom: Má taký veľký palác, že tisíc jazdcov môže (doň) vstúpiť jedným vchodom a po vzdaní úcty tíže jazdci, sediac na koni, aj vyjdú. Spomenutý vojvoda si pripravil veľké a vysoké lôžko spočívajúce na zlatých stlpoch. Hovorím zlaté 1ôžko, najdrahocennejšie prikryté, na ktorom sedí akoby oslávený a zaodetý do najslávnostnejších rúch. Brány tohto paláca sú zo zlata. Jazdci cez ne prejdú vzpriamení bez úrazu. Cudzí vyslanci, či na koni alebo pešo, prechádzajú bránu; ak sa nohami dotýkajú prahu brány, na mieste ich dorúbu mečmi. Každý cudzí tu musí prechádzať so vzdávaním najväčšej úcty.	“
– Chánov palác, Juliánov „Traktát o Tatároch“

„	A aby som Vás o vojenských záležitostiach informoval, hovorí sa, že šípy (Tatárov) dostrelia ďalej ako (šípy) ostatných národov, a pri prvom vojenskom stretnutí, ako sa vraví, zdá sa, že (Tatári) nevystreľujú šípy, ale šípy pršia (ako dážď). Hovorí sa, že sú menej schopní bojovať mečmi a kopijami. Svoj šík zoraďujú tak, že na čele desiatich mužov je jeden Tatár; na čele sto mužov je stotník. A to robia tak ľstivo, aby sa prichádzajúci vyzvedači nemohli medzi nich skryť; a ak sa náhodou stane, že niekto spomedzi nich padne, treba ho nahradiť bez otáľania; aby zovšelikadiaľ pozbieraný ľud, ktorý sa skladá z ľudí rozličných jazykov a nejakej nevernosti. Vojvodov a magnátov všetkých kráľovstiev, ktorých sa zmocnili a o ktorých sa predpokladá, že by mohli klásť odpor, zabijú bez otáľania. Do bitky posielajú pred seba vojakov a silných ozbrojených roľníkov, nútiac ich bojovať. ... manželky, dcéry a pokrvné (tak) zabitých, ako aj poslaných do boja, rozdeľujú jednotlivým mužom zanechaným na obrábanie zeme, prideliac každému dvanásť aj viac, a zaväzujú ich, že sa odvtedy majú nazývať (označovat) Tatármi.	“
– Opis tatárskeho vojenstva v Juliánovom „Traktáte o Tatároch“

Domov sa Julián vrátil s listom od Batuchána, v ktorom mongolský chán vyzýval uhorského kráľa, aby sa bezpodmienečne vzdal.

„	Ja Chaym, vyslanec nebeského kráľa, ktorý mi dal moc nad zemou (a) tých, čo sa mu podrobia, poyyšovať a potláčať protivníkoy, divím sa Ti, kráľ Maďarska, že keď som poslal k Tebe už tridsať ráz vyslancov, prečo si mi z nich ani jedného nevrátil, ani si mi neposlal svojich vyslancov, ani listy. Viem, že si bohatý a mocny kráľ, že máš mnoho vojakov a sám spravuješ veľké kráľovstvo. Preto sa mi ťažko dobrovoľne podriadiš; lepšie a užitočnejšie by pre Teba bolo, keby si sa mi dobrovoľne podriadil. Dozvedel som sa, že mojich sluhov Kumánov máš pod svojou ochranou; preto Ti rozkazujem, aby si ich ďalej u seba nedržal, aby som sa nestal Tvojim protivníkom kvôli nim; ľahšie je im totiž zachrániť sa ako Tebe; pretože oni (sú) bez domov, putujú so stanmi, môžu azda vyviaznuť, ale Ty bývaš v domoch, máš hrady a mestá, ako ujdeš mojim rukám?!	“
– List Batuchána uhorskému kráľovi, posol bol zajatý suzdaľským kniežaťom a list odovzdaný bratovi Juliánovi

Význam ciest a správ

Na základe autentických správ bratov Juliána a Riccarda sa pápež mohol dozvedieť o prípravách Tatárov/Mongolov na inváziu do Európy a nepriamo sa o nich mohli dozvedieť aj panovníci západnej Európy.

„	Mnohí hovoria, že je isté, a vojvoda zo Suzdaľu mojím prostredníctvorn odkazuje maďarskému kráľovi, že Tatári sa vo dne v noci radia, ako prídu a získajú kresťanské Maďarské kráľovstvo. Hovorí sa, že majú v pláne prísť a vydobyť Rím, aj (územie) za Rímom. Preto (chán) poslal vyslancov ku kráľovi Maďarska, ktorých prechádzajúcich cez krajinu Suzdaľ zajal suzdaľský vojvoda a list poslaný kráľovi im vojvoda odňal. Videl som so svojimi druhmi týchto vyslancov. Spomenutý list, daný mi suzdaľským vojvodom, som odniesol maďarskému kráľovi. List bol písaný pohanským písmom, ale v tatárskom jazyku.	“
– Varovanie pred mongolským vpádom v Juliánovom „Traktáte o Tatároch“

Juliánove skúsenosti využili aj ďalší európski cestovatelia vrátane Giovanniho Carpiniho, ktorý cestoval so svojimi spoločníkmi (Benedictus Polonus, C. de Bridia a český františkán Štěpán) ako pápežský vyslanec k mongolského veľkochánovi Güjükovi v rokoch 1245 – 1247; Ascelin v roku 1247, André de Longjumeau v roku 1248, potom v rokoch 1253 – 1254 františkánsky brat Viliam Rubruk, ktorý ako vyslanec francúzskeho kráľa Ľudovíta navštívil dvor veľkochána Möngkeho v Karakorume.

V umení

• János Kodolányi napísal v roku 1938 román o živote brata Juliána s názvom „Julianus barát".
• V roku 1991 Gábor Koltay režíroval maďarsko-taliansky koprodukčný seriál „Julianus barát", ide prevažne o adaptáciu Kodolányiho románu.

Správy o cestách brata Juliána

• Správa bola publikovaná v DESERICIUS, Ioannes Innocentius. De inixtiis ac maioribus Hungarorum commentarii I. Budae. [s.l.] : [s.n.], 1748. S. 169 – 176.
• z viacerých neskorších kritických vydaní spomeňme DEÉR, Josephus. Scriptores Rerum Hungaricarum tempore ducum regumque stirpis Arpadianae gestarum. Budapešť : Academia Litter. Hungarica Atque Societate Histor. Hungarica, 1937. Kapitola Relatio fratris Ricardi, s. 529 – 543.
• moderný maďarský preklad vyšiel v rámci publikácie GYÖRFFY, György. Napkelet felfedesézé. Vyd. 1. Budapešť : Gondolat Kiadó, 1965.
• český preklad vyšiel v rámci publikácie Relatio fratris Ricardi. In: Legendy a kroniky Koruny uherské. Ed. Richard Pražák. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1988. 389 s.
• slovenský preklad vyšiel v rámci knihy Tatársky vpád. Ed. Richard Marsina, Miloš Marek. Budmerice : Rak, 2008. 168 s. (Pramene.) ISBN 978-80-85501-40-7.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Szentmiklósi Pongrác na maďarskej Wikipédii.