Redaktor:Nerobmizle/pieskovisko

Financmajster Povstania Imrich Karvaš: Nacisti ho chceli obesiť, komunisti takmer pripravili o zrak

Bolo asi pol desiatej večer 3. septembra 1944, keď Imricha Karvaša vyviedli z jeho domu príslušníci gestapa. Guvernéra národnej banky zatkli vo chvíli, keď čakal na spojku z povstaleckého územia, kam plánoval v krátkom čase aj odísť

Málokto pre našu krajinu urobil viac. Založil Ekonomickú univerzitu, zachránil Povstanie i hospodársku úroveň Slovenska za druhej svetovej vojny. Nenamočil sa pritom ani s ľudákmi, ani s komunistami. Gestapo aj ŠtB mu túto čestnosť vrchovate spočítali.

„Som posledným československým ministrom obchodu, slobodomurár, manželka je Češka a evanjelička a napokon som socialistického presvedčenia.“ Takto zareagoval Imrich Karvaš v apríli 1939 na ponuku Jozefa Tisa, aby sa stal prvým guvernérom Slovenskej národnej banky.

Budúceho prezidenta vojnového slovenského štátu tým neodradil. Dobre vedel, že ťažká doba potrebuje nielen posluhovačov, ale aj špičkových expertov. Rovnako ako 36-ročný profesor a otec troch detí dobre vedel, že prijatím tejto ponuky síce dostáva šancu pomôcť Slovensku, no zároveň vstupuje do smrteľne nebezpečnej zóny. Nemýlil sa.

Chudobný chlapec so strmou kariérou

Hoci Imrich Karvaš nikdy nevstúpil do komunistickej (ani žiadnej inej) strany, silné sociálne cítenie ho sprevádzalo od detstva. Veta, ktorú napísal v predhovore k svojmu najznámejšiemu dielu Základy hospodárskej vedy, nebola v jeho prípade klišé, ale životné motto: „Hodnota jednotlivca z hľadiska spoločnosti je určená mierou, v akej prispieva nie k vlastnému, ale k všeobecnému blahobytu celku.“

Narodil sa 25. februára 1903 vo Varšanoch (dnešné Kalinčiakovo v okrese Levice) do rodiny notára. Pochádzal zo siedmich detí, dvaja bratia však už v mladom veku umreli na tuberkulózu. Predčasne zomrel aj jeho otec, čo rodinu uvrhlo do ťažkej sociálnej situácie.

Keď mal Imrich sedem rokov, presťahovali sa do Holíča. Študoval na gymnáziu v neďalekej Skalici – zoznámil sa tu okrem iného s Vladimírom Clementisom – a po maturite nastúpil na Právnickú fakultu Univerzity Komenského.

Pre skromné pomery rodiny si na štúdium od začiatku privyrábal: doučoval spolužiakov a vypomáhal ako vedecká sila na fakulte. Našťastie, ako jeden z najtalentovanejších študentov univerzity mal na to schopností dosť.

Jeho kvality ešte viac vyniknú po štátniciach. Kariéra Imricha Karvaša sa rozbieha na niekoľko smerov a v každom dosahuje závratnú rýchlosť. Z asistenta na právnickej fakulte sa v priebehu trinástich rokov vypracuje na profesora, popri tom obieha európske univerzity: národohospodárske problémy spoznáva v Paríži a Štrasburgu, vzdeláva sa tiež v Berlíne a Londýne.

Karta sa neskôr otáča a tridsiatnik Karvaš na pozvanie Stanfordskej univerzity absolvuje prednáškové turné v Spojených štátoch. Neskôr prednáša aj v mnohých európskych inštitúciách vrátane Sorbonny. Neustále však má na mysli najmä onen blahobyt celku – čo v jeho prípade predstavovalo zaostávajúce Slovensko. (Patril k neveľkému počtu expertov, ktorí sa zasadzovali za zrovnoprávnenie Česka a Slovenska – avšak bez ambície rozdeliť ich.)

Popri akademickom pôsobení sa preto zapája do riadenia popredných národohospodárskych inštitúcií a bánk, spoluzakladá tiež Národohospodársky ústav Slovenska a Podkarpatskej Rusi a od roku 1936 pôsobí ako viceprezident Exportného ústavu v Prahe. Ťažko si predstaviť, ako na to všetko nachádzal čas a energiu, ale v tom čase už dvojnásobný otec (najmladší syn prišiel na svet v roku 1943) založil aj dvojtýždenník Politika, ktorý sa stal výraznou tribúnou výmeny politických, kultúrnych a ekonomických názorov. Sám publikoval nielen more článkov, ale tiež vydával priekopnícke ekonomické diela.

Zoči-voči tempu jeho práce sa doslova natíska predstava o akejsi temnej intuícii, ktorá mu nedovolila premárniť ani jediný deň.

Husársky kúsok

Druhá svetová vojna prevráti naruby aj jeho život. Napriek svojmu vysokému spoločenskému postaveniu v jej predvečer narukuje, po pár dňoch vo vojenskom útvare mu je však 22. septembra 1938 oznámené, že sa stal takzvaným ministrom bez torby v úradníckej vláde generála Syrového a že má odcestovať do Prahy. Funkciu ministra priemyslu, obchodu a živností zastával do 1. decembra 1938.

Ponúkané miesto v ďalšej dočasnej vláde už neprijal, namiesto toho sa uchádzal o miesto na Karlovej univerzite, ktoré sa uvoľnilo po nedávno zosnulom významnom českom národohospodárovi Karlovi Englišovi. Už dohodnuté plány skríži Hitler, keď obsadí české krajiny. Karvaš sa ešte v ten deň vráti do Bratislavy, kde naďalej prednášal na univerzite. A potom príde spomínaná ponuka od Jozefa Tisa.

„Mamička veľmi nechcela, aby sa otec miešal do politiky,“ spomína starší syn Imricha Karvaša Milan, v súčasnosti už 86-ročný chemik. Váha aj on sám, radí sa so svojimi priateľmi. Napokon v ňom prevládne túžba pomôcť. Pre Slovensko to bolo mimoriadne šťastné rozhodnutie – a nielen preto, že z tejto pozície inicioval založenie Vysokej školy obchodnej, neskoršej Ekonomickej univerzity.

Dodnes mnohí prívrženci slovenského štátu argumentujú tým, že napriek vojne sa životná úroveň krajiny dvíhala. Hoci zoči-voči vývozu Židov to vyznieva až cynicky, na pravdivosti tvrdenia to nič nemení. Tento ekonomický úspech možno pripísať predovšetkým Imrichovi Karvašovi, ktorý od júna 1942 zastával aj post predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie Slovenska.

Relatívny blahobyt krajiny pritom rozhodne nebol jeho hlavným záujmom. Zasahovala ho najmä postupná nacizácia Slovenska a osud židovského obyvateľstva. Práve na tomto fronte prejavil Imrich Karvaš mimoriadnu odvahu: Židom pomáhal rôznymi spôsobmi – prostredníctvom takzvaných bielych preukazov či povoleniami na vycestovanie. Na jeho popud tiež začala vláda vyšetrovať osud Židov v Poľsku. Keďže Nemci s prešetreniami nechceli súhlasiť, až do Povstania boli transporty z Československa zastavené.

V auguste 1943 sa zapojil aj do protifašistického odboja a po vytvorení povstaleckej Slovenskej národnej rady dostal za úlohu zabezpečiť SNP po hospodárskej stránke.

A v rámci tejto agendy sa definitívne ukázalo, že Imrich Karvaš je ochotný riskovať v najvyššej miere, keď zabezpečil presun viac ako troch miliárd korún z rezerv Národnej banky na pomoc povstalcom do pobočiek na strednom Slovensku. Zvyšné peniaze a zlato poslal do Švajčiarska, aby ho uchránil pred Nemeckom pre budúcu obnovu Československa.

Bol to husársky kúsok par excellance a Imrich Karvaš dobre vedel, že ním riskuje vlastný krk.

O jeho spojení s odbojom a podpore pripravovaného Povstania vedeli slovenské bezpečnostné orgány minimálne od mája 1944. Vtedy jeho meno v súvislosti s aktivitami ilegálnej skupiny Vavra Šrobára prezradil vyšetrovateľom Ústredne štátnej bezpečnosti počas výsluchu istý Ferdinand Hofman-Dvorín. Ešte pred vypuknutím Povstania tak nemecké spravodajské služby Karvaša sledovali.

V rukách gestapa

Tretieho septembra 1944 čakal vo svojom bratislavskom byte na spojku s odkazmi od povstaleckého vedenia, keď dom obkľúčili nemeckí dôstojníci. Zatkli ho a po drastických výsluchoch gestapa v Berlíne – okrem uplatňovania hrubej sily mu pichali pod nechty špendlíky – ho pre sabotáž nemeckého hospodárstva a prípravu SNP 27. februára 1945 odsúdili na smrť obesením. V noci po vynesení rozsudku smrti opätovne prehodnocoval svoj život.

„Znovu som rozoberal otázku, či som konal správne, že som sa na výzvu Dr. Tisa aktívne zapojil do hospodárskej politiky na Slovensku. Keď som si pripomenul boje o hospodársku samostatnosť Slovenska, v ktorých sa všetci hospodárski odborníci spojili do jedného šíku a v ktorých sme dosiahli viac úspechov než neúspechov, prišiel som k záveru, že som stál na správnom mieste,“ opísal vtedajšie úvahy vo svojich pamätiach.

„Mamičku vypočúvali tiež,“ spomína Milan Karvaš, „ale nevedela nič, pretože jej otec nerozprával žiadne podrobnosti. Navyše Nemci vtedy chytili generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta, a tak sa celá pozornosť presunula na nich a mamičku pustili. Mala šťastie.“

Napokon mal šťastie aj jeho otec: bol príliš významný na to, aby ho Nemci len tak popravili. Zaradil sa tak k hŕstke prominentných väzňov, o ktorých osude mohli rozhodnúť len Hitler alebo Himmler. A tí dúfali, že ho budú môcť využiť ako rukojemníka.

Prešiel viacerými koncentračnými tábormi, až ho nakoniec v Niederdorfe oslobodila americká armáda. Cez Taliansko sa potom vrátil na Slovensko. „Čakali sme na neho v Skalici. Z Kútov sem už nešiel žiaden vlak, no keďže bol otec veľmi populárny, pristavili pre neho lokomotívu. Vystúpil z nej vychudnutý muž.“

V dôsledku mučenia Nemcami Imrich Karvaš oslepol na pravé oko a trápili ho epileptické záchvaty. Bol však konečne doma. Sám toto obdobie zhodnotil slovami: „Tu sa končí jedna etapa môjho života a začína sa druhá, ktorá však priniesla tiež plno utrpení pre mňa i pre moju rodinu. Skončila sa moja odysea.“

Z totality do totality

Imrich Karvaš mal po skončení vojny len 42 rokov, zotavil sa preto rýchlo a tešil sa, ako nadviaže na svoju vedeckú činnosť a zapojí sa do obnovy Československa. Ešte predtým však musel absolvovať pojednávanie Národného súdu, ktorý mal zhodnotiť jeho činnosť počas druhej svetovej vojny a vyniesť rozsudok.

Napriek jeho vysokej funkcii v rámci slovenského štátu sa vzhľadom na jeho odbojárske aktivity očakával hladký priebeh. A tak sa aj stalo. Je opäť plnohodnotným občanom Československej republiky. V roku 1945 dokonca odmieta ponuku na odchod do USA: chce byť prospešný pre vlastnú krajinu.

Nad ňou sa však opäť začínajú zaťahovať mraky – a v roku 1945 sa nebo zatemní úplne. Na scéne sa objavuje nová totalita, tentoraz komunistická. Američania ponuku zopakujú – tentoraz aj s varovaním. Napokon, v tom čase emigruje z Československa veľká časť inteligencie. Karvašovci sa opäť rozhodnú zostať. Žiaľ, varovanie spoza Atlantiku sa ukáže ako opodstatnené.

V roku 1949 počas exkurzie so študentmi právnickej fakulty Imricha Karvaša zatknú a odvezú do väzby v Prahe, kde ho držia na samotke. Čelí obvineniu zo špionáže, z vypracovania plánu hospodárskeho zapojenia ČSR do Stredoeurópskej, resp. Dunajskej federácie... a mnohému inému. Skutočný dôvod jeho zatknutia je prozaický: opakované odmietnutie návrhov na vstup do komunistickej strany.

Napokon ho odsúdia na jeden a pol roka a úplné zhabanie majetku: v tomto smere ho však nemajú o čo pripraviť.

„Hoci otec dlhodobo zastával vysoké funkcie a rozhodoval o miliardách, súd konštatoval, že je nemajetný. Nikdy pre seba nevyhľadával finančné alebo iné výhody. O domácich financiách rozhodovala mamička a žili sme skromne,“ spomína Milan Karvaš. Jeho samotného ledva pustili k maturite a jeho sestru vylúčili z vysokej školy, ktorú paradoxne založil Imrich Karvaš.

Po návrate z väzenia ho už nikto nezamestnal. Keďže mu v temných celách výrazne zoslabol zrak, dostával invalidný príspevok štyristo korún. Navyše, v rámci Akcie B musel s rodinou opustiť Bratislavu. Po všemožných intervenciách rodina dosiahla aspoň to, že si mohli svoju novú životnú destináciu vybrať sami.

Voľba padla na Tatranskú Lomnicu. Odlúčenosť od centra diania síce Imrich Karvaš znášal ťažko, no podľa slov svojho syna ani v tejto situácii nestrácal optimizmus. Navyše si tu dokázal privyrobiť konverzačnými hodinami v nemčine, angličtine a francúzštine. „Chodili k nemu ľudia, ktorí tam pracovali vo hvezdárni. Ani neviem, kde sa to naučil,“ usmieva sa Milan Karvaš.

Posledné roky

V roku 1957 sa opäť blysne na lepšie časy: Imrich Karvaš dostane ponuku na pozíciu hlavného účtovníka Ľudového družstva invalidov, ktorú s radosťou prijme. Nasledujúci rok rodina dokonca získa 1-izbový, hoci takmer neobývateľný byt v Bratislave, navyše v dome s nápisom Proletári všetkých krajín, spojte sa! Sú však naspäť „doma“!

Žiaľ, išlo o ticho pred búrkou. V roku 1958 bývalého guvernéra opäť zatknú: tentoraz mu pripíšu velezradu a špionáž. A on pod psychickým nátlakom a vyhrážkami smerujúcimi k rodine vykonštruované obvinenia podpíše. Verdikt znie: sedemnásť rokov väzenia. „Mamička sa vtedy úplne zosypala,“ spomína starší syn.

Napokon mu po dvoch rokoch udelia amnestiu, no samotky a pobyty v tme ešte viac podlomia jeho zdravie. Imrich Karvaš však dokáže aj po tretíkrát povstať z popola. Nezatrpkne, nezanevrie na život a opäť sa zaujíma o široké dianie. Navštevujú ho žiaci, vyučuje cudzie jazyky, okolie zabáva historkami. A najmä – verí v lepšiu budúcnosť a ako drak bojuje za svoju rehabilitáciu.

Tretieho apríla 1969 sa konečne dočká rozsudku, ktorý definitívne zruší jeho vinu. Rehabilituje ho aj domovská právnická fakulta, ktorá sa mu po prvom zatknutí obrátila chrbtom. Navyše sa mu podarí získať slušné bývanie, finančnú náhradu, vráti sa do spoločenského života a čas trávi písaním pamätí. Stále verí, že sa dožije pádu komunizmu. Na sklonku 70. rokov mu však diagnostikujú anginu pectoris, a keď sa 20. februára 1981 vracia z rodinnej oslavy, postihne ho tretí infarkt. Žiaľ, tentoraz už posledný.

Demokracie sa Imrich Karvaš nedožije, no demokracia sa dožije jeho. A nielen vďaka jeho pamätiam (vydaným v roku 1994) sa každá generácia nanovo diví, akého výnimočného človeka Slovensko v jeho osobe malo.