Redaktor:Peter eXpert/pieskovisko

Erich Mielke
Minister štátnej bezpečnosti
V úrade 11.12.1957 – 18.11.1989
Ernst Wollweber Wolfgang Schwanitz
Biografické údaje
Narodenie	28.12.1907 Berlín
Úmrtie	21.5.2000 Berlín
Politická strana	Jednotná socialistická strana Nemecka
Alma mater	Köllnisches Gymnasium
Profesia	politik, dôstojník
Rodina
Manželka	Gertrude Müller
Deti	Frank, Ingrid
Politický portál  Biografický portál

Erich Fritz Emil Mielke (28. decembra 1907, Berlín – 21. mája 2000, Berlín) bol od roku 1957 do 9. októbra 1989 ministrom pre štátnu bezpečnosť (Stasi) Nemeckej demokratickej republiky. Medzi rokmi 1976–1989 bol členom politbyra ústredného výboru Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED), čím bol v posledných dvoch desaťročiach NDR druhým najmocnejším mužom v zemi hneď po Erichovi Honeckerovi. V roke 1993 bol právoplatne odsúdený k šiestim rokom odňatia slobody za vraždu dvoch policajtov, ktorých zastrelil v roku 1931 ako mladý komunistický novinár. Po dvoch rokoch bol prepustený.

Mladosť

V ručne písaných pamätiach napísaných pre Stalinovú tajnú políciu, Mielke popísal svoj pôvod takto:

"Ja, Erich Mielke, som sa narodil 28. decembra 1907 v Berlíne (Prusko). Môj otec bol chudobný, nevzdelaný tesár a moja matka zomrela v roku 1911. Obaja boli členovia SPD (Sociálnodemokratická strana Nemecka) a po založení v roku 1918 vstúpili do KPD (Komunistická strana Nemecka). Moja nevlastná matka bola krajčírka a tiež bola členkou KPD. Môj mladší brat Kurt a dve sestry boli tiež sympatizantmi komunistov."

Mielke sa stal členom Komunistickej strany Nemecka v roke 1925 a pracoval ako reportér komunistických novin Červená vlajka (Rote Fahne) v rokoch 1928–1931. Potom vstúpil do Straníckej sebaobrannej jednotky (Parteiselbstschutz).

Podľa Johna Koehlera:

"Podobne ako u nacistov, členovia Selbstschutz boli násilníci, ktorí slúžili ako vyhadzovači na straníckych schôdzkach a zameriavali sa na pouličné bitky sa svojimi politickými nepriateľmi. Okrem nacistov ich úhlavnými nepriateľmi boli sociálni demokrati (SPD) a ďalšie radikálne nacionalistické strany. Vždy so sebou nosili vysúvacie obušky (Stahlrute), které boli smrtiacimi zbraňami. Aby nezaostávali za nacistami, boli títo pouliční bitkári často vyzbrojení tiež pištoľami."

Zavraždenie Paula Anlaufa a Franza Lencka

2. augusta 1931 poslanci ríšskeho parlamentu (Reichstag) za komunistickú stranu (KPD) Heinz Neumann a Hans Kippenberger dostali vynadané od vedúceho strany v berlínsko-brandenburskej oblasti Waltera Ulbrichta. Pobúrený aktivitou polície sa Ulbricht rozčuľoval: "Doma v Sasku by sme s políciou dávno zatočili. Tu v Berlíne to dlho trvať nebude. Čoskoro udrieme priamo na velenie."

Nabudení Ulbirchtovými slovami si Kippenberger s Neumannemom vybrali ako svoj cieľ kapitána Paula Anlaufa, 24. ročného náčelníka 7. okrsku. Bol vdovcom s tromi dcérami a členovia KPD ho prezývali "Svinská tvár" ("Schweinebacke").

Podľa Johna Koehlera:

Zo všetkých policajných veliteľov nenávideli komunisti Anlaufa najviac. V jeho okrsku sa nachádzal ústredný sekretariát KPD, čím sa stal jedným z najnebezpečnejších miest v meste. Kapitán Anlauf takmer vždy velil jednotkám policajtov, ktorí rozháňali nepovolené demonštrácie komunistov.

V nedeľu 9. augusta ráno Kippenberger a Neumann naposledi inštruovali budúcich atentátnikov v pivnici Lassant. Mielke a Erich Ziemer boli vybraní ako strelci. Behom inštruktáže dal Max Matern pištoľ Luger mužom na hliadke so slovami: "Teraz začína ísť do tuhého... Dáme Sweinebackovi darček na ktorý len tak nezabudne."

Kippenberger sa potom Mielkeho a Ziemera spýtal: "Ste si istí, že ste pripravení Schweinebacka zastreliť?" Mielke odpovedel, že videl mnohokrát kapitána Anlaufa behom policajných razií na straníckom sekretariáte. Kippenberger im potom povedal, aby čekali v neďalekej pivnici, za ktorou budú mať výhľad na celý Bülow-Platz. Ďalej im pripomnenul, že kapitána Anlaufa všade doprevádza vrchný seržant Max Willig, ktorého komunisti prezývali "Husar".

Kippenberger povedal: "Až uvidíte Schweinebacka a Husara, postaráte sa o nich." Po atentátu mala odvrátiť pozornosť polície iná diverzná akcia tak, aby Mielke a Ziemer mohli uniknúť. Tí sa mali vrátiť domov a čakať na ďalšie pokyny.

Ten večer bol kapitán Anlauf vylákaný na Bülow-Platz násilnou demonštráciou, kde jeho účastníci požadovali rozpustenie Pruského parlamentu. Podľa Johna Koehlera:

Ako v mnoho iných stretoch s dominantnou SPD, spojovali KPD a nacisti svoje sily v predvolebnej kampani. Behom tejto kampane došlo dokonca k tomu, že šéf nacistickej propagandy Joseph Goebbels prehovoril u rovnakého rečnického pultu ako agitátor KPD Walter Ulbricht. Obe strany chceli rozpustiť parlament, pretože dúfali, že v nových voľbách by sa SPD do parlamentu nedostala. To vysvetľuje veľmi podráždenú atmosféru tej nedele."

O ôsmej hodine večer Mielke s Ziemerom uvideli kapitána Anlaufa, seržanta Williga a kapitána Franze Lencka ísť okolo kina Babylon na rohu Bülow-Platz a ulice Cisára Wilhelma. Pred dvermi kina započuli, ako na nich niekto volá:"Schweinebacke!"

Keď sa Anlauf otočil za volajúcim, Mielke a Ziemer začali strieľať. Seržant Willig bol zranený do ľavej paže a žalúdku, avšak podarilo sa mu vytiahnuť svoju pištoľ a vystielať celý zásobník na útočníkov. Kapitán Franz Lenck bol strelený do krku a bol na mieste mrtvý. Willig sa doplazil k Anlaufovi, ktorý bol dvoma guľkami zasiahnutý do krku. Než zomrel, zašepkal: "Wiedersehen... Gruss..." Mielke s Ziemerem mezitým z miesta činu unikli.

Po atentáte sa slávilo v Lichtenberger Hof, obľúbenom podniku členov Červených frontových úderných oddielov (Rotfrontkämpferbund), kde sa Mielke vystatoval: "Dnes slávime vec, u ktorej som ja zatiahol za povrázok." (nemecky: Heute wird ein Ding gefeiert, das ich gedreht habe!)

Utečenec

Vyhlásenie pátrania po páchateľoch vraždy policajtov.

Podľa Johna Koehlera: Vyhlásenie pátrania po páchateľoch vraždy policistov.

Kippenberger sa zľakol, keď sa mu donieslo, že seržant Willig útok prežil. Pretože nevedel, či seržant bude môcť vypovedať a identifikovať útočníkov, Kippenberger nenechal nič na náhodu. Okamžite poslal pre Mielkeho a Ziemera , aby sa dostavili do jeho bytu na Bellermannstrasse 74, vzdialeného len pár minút chôdze od ich bydliska. Keď obaja vrahovia dorazili, Kippenberger im zdelil novinu a prikázal okamžite opustiť Berlín. Jeho žena Thea, nezamestnaná učiteľka a rovnako oddaná členka KPD ako aj jej manžel, odprevadila mladých vrahov k belgickým hraniciam. V antverpskom prístavu im agenti komunistickej Kominterny dali peniaze a falošné pasy. Na palube obchodnej lode sa dostali do Leningradu. Po vylodení ich ďalší zástupca Kominterny odprevadil do Moskvy.

Mielke neskôr klamlivo tvrdil, že bol nemeckým súdom odsúdený za vraždu v neprítomnosti. Traja ďalší nemeckí komunisti boli spolu s Maxom Maternom za vraždy zatknutí, odsúdení a popravení.

V dôsledku atentátu Anlaufova najstaršia dcéra bola nútená zrušiť plánovanú svadbu, aby jej sestry nemuseli ísť do sirotinca. Max Matern bol neskôr KPD a východonemeckou propagandou glorifikovaný ako mučeník. Ziemer bol podľa oficiálnych záznamov zabitý v bojoch o druhú španielsku republiku. Mielkeho však nepostavili pred súd až do roku 1993.

Práce pre Sovietsky zväz

V roku 1932 Mielke navštevoval Vojenskú policajnú školu Kominterny, neskôr Leninovu školu a neskôr bol zverbovaný do NKVD. Hoci moskovská komunita nemeckých komunistov bola zdecimovaná počas stalinských čistiek, Mielke prežil a bol povýšený. Vo vlastnoručne spísanej autobiografii po druhej svetovej vojne Mielke spomínal:

"Behem môjho pobytu v ZSSR som sa zúčastnil všetkých straníckych diskusií KPD a tiež problémov, ktoré súviseli so zavedením socializmu a v procesoch proti zradcom a nepriateľom ZSSR."

Medzi nemeckými komunistami popravenými behom veľkej čistky boli aj Mielkeho bývalí nadriadení Heinz Neumann a Hans Kippenberger.

Španielská občianska vojna

V rokoch 1936–1939 Mielke slúžil v Španielsku ako operatívny dôstojník Servicio Investigacion Militar, politickej polície druhej španielskej republiky. V tíme budúceho ministra Stasi Wilhelma Zaissera používal Mielke meno Fritz Leissner.

V tej dobe bola S.I.M. silno infiltrovaná agentmi sovietskej NKVD, ktorých španielsky rezident bol generál Alexander Michajlovič Orlov.

Podľa Donalda Rayfielda:

"Stalin, Ježov a Berija neverili sovietskym účastníkom v Španielskej vojne. Vojenskí poradcovi ako Vladimír Antonov Ovsejenko, novinári ako Kolcov boli prístupní herézam najmä od Trockého, prevažujúci medzi priaznivcami republiky. Do Španielska vyslaní agenti NKVD potom namiesto bojov proti Frankovi radšej unášali a vraždili anti-stalinistov medzi republikánskymi vodcami a medzi veliteľmi Interbrigády. Porážka republiky bola v Stalinových očiach zpôsobená nie kvôli diverzným úsilím NKVD, ale zradou heretikov."

Walter Janka, nemecký komunista a veliteľ jednotky Interbrigády bol Mielkem opakovane vypočúvaný a krivo obviňovaný zo špionáže pre falangistov. Neskôr v rozhovoru Janka spomínal:

"Zatiaľčo ja som bojoval na fronte a strieľal fašistov, Mielke v tyle strieľal trockistov a anarchistov."

Po porážke Španielskej republiky Mielke utiekol do Francúzska a bol internovaný s tisíckami ďalšími komunistami. Avšak čoskoro sa mu podarilo utiecť do Sovietskeho zväzu.

Druhá svetová vojna

Mielkeho počas druhej svetovej vojny nie sú známe. V životopise, ktorý napísal po vojne tvrdí, že sa mu podarilo infiltrovať organizáciu Todt pod menom Richard Hebel. Historik John O. Koehler to však považuje za nepravdepodobné.

Zároveň připouští:

"Mielkeho činy museli byť veľmi významné. Na konci vojny bol vyznamenaný Rádom červenej vlajky, Rádom vlasteneckej vojny prvej triedy a dvakrát Leninovým rádom. Je pravdepodobné, že slúťil ako agent NKVD, aspoň nejaký čas s partizánskymi jednotkami za nemeckými líniami, pretože poznal všetky partizánske piesne naspamäť a spieval ich bezchybnou ruštinou."

Budovanie Východného Nemecka

V roku 1945 sa Mielke vrátil do Nemecka s poverením sovietskych úradov ako policejný inšpektor s mandátom vybudovať bezpečnostné sily, ktoré by zaistili dominantné postavenie komunistickej strany v sovietskej okupačnej zóne Nemecka. Mielke bol chránencom generála NKGB Ivana Serova, ktorého veliteľstvo sídlilo na berlínskom predmestí Karlshorst. 16. augusta 1947 Serov rozkazom zradil Komisariát 5, prvú nemeckú politickú políciu od porážky nacistického Nemecka. Vedením organizácie bol poverený Wilhelm Zaisser, Mielke bol menovaný jeho zástupcom.

Podľa Johna Koehlera:

"K-5 bola prakticky ruka sovietskej tajnej polície. Jej agenti boli dôkladne vybraní veteráni nemeckých komunistov, ktorí prežili nacistickú vládu v sovietskom exilu alebo v koncentračných táboroch a väzeniach. Ichj úlohou bolo vypočúvať nacistov a antikomunistov vrátane stoviek členov Strany sociálnej demokracie. Mielke a jeho poskokovia vykonávali túto úlohu s nemilosrdnou precíznosťou. Zatknutých bolo toľko, že sa nevošli do väzenia. Preto Serov nariadil zriadenie alebo znovuotvorenia jedenástich koncentračných táborov, vrátane bývalých nacistických táborov smrti v Buchenwaldu a v Sachsenhausenu."

Vyšetrovanie

V januári 1947 dvaja policajti z obdobia Weimarskej republiky spoznali Mielkeho na oficiálnej recepcii. Informovali veliteľa kriminálnej polície v Západnom Berlíne a požadovali zatknutie a obvinenie Mielkeho z vraždy kapitánov Anlaufa a Lencka. Prokurátor Wilhelm Kühnast z Kammergerichtu bol okamžite informovaný a nariadil prehľadať archív. K jeho prekvapeniu záznamy o vraždách z roku 1931 prežili vojnové bombardovanie. Potom, čo zaobstaral dostatok dôkazov o Mielkeho účasti na zločinu, nariadil Kühnast zatknutie komunistického policajta.

Podľa Johna Koehlera:

"Správa mesta vrátane polície bola v tej dobe pod kontrolou Allied Control Commission, ktorá sa skladala z amerických, britských, francúzskych a sovietskych vojenských dôstojníkov. Všetky činnosti mestských predstaviteľov, vrátane súdnych, boli hlásené komisii . Sovietsky zástupca upozornil Ministerstvo štátnej bezpečnosti, načo nasledovala rýchla akcia. Maršal Vasilij Sokolovskij, ktorý nahradil Žukova, protestoval a jeho zástupcovia v komisii spustili štvavú kampaň s cieľom diskreditovať Kühnasta."

Sovietski zástupcovia dlhoročného antifašistu Kühnasta falošne obvinili z toho, že bol úradníkom Ľudového súdu Rolanda Freislera. V dôsledku toho západní spojenci súhlasili s odvolaním Kühnasta z jeho pozície a udelili mu domáce väzenie. Počas izolácie západného Berlína sa Kühnastovi podarilo uniknúť z jeho domu v sovietskej zóne a bol mu poskytnutý azyl na západe.

Medzitým sovietskí predstavitelia skonfiškovali všetky dokumenty vzťahujúce sa k vraždám kapitánov Anlaufa a Lencka. Boli potom predané Mielkemu, ktorý si ich uložil do svojho osobného trezora.

"Následky" vyšetrovania

Mielke bol členom ústredného výboru Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED) od roku 1950 až do vynúteného odchodu do dôchodku v novembri 1989. Od júla 1946 do októbra 1949 slúžil ako viceprezident Riadenia vnútra. Od októbra 1949 do februára 1950 bol vedúcim hlavného riadenia pre Ochranu ľudového hospodárstva, predchodca Ministerstva štátnej bezpečnosti (MfS alebo Stasi). Medzi rokmi 1950–1953 bol štátnym sekretárom na MfS, v rokoch 1953–1955 najvyšším štátnym sekretárom. Medzi rokmi 1955–1957 bol zástupcom ministra štátnej bezpečnosti.

Erich Mielke bol priaznivcom športu, nefajčiar a veľmi málo pil. Bol to nadšený lovec a vlastnil veľké pozemky, na ktorých usporadúval hony s ďalšími východonemeckými a sovietskymi predstaviteľmi.

Mielke jako fotbalový fanoušek

Mielke sloužil jako předseda Sportvereinigung Dynamo, sportovní klub státních bezpečnostních služeb. Byl činný také jako mocný patron fotbalového klubu Berliner FC Dynamo, v jehož prospěch ovlivňoval zápasy, aby upevnil jeho dominantní postavení v první divizi DDR-Oberliga. Klub vyhrál titul soutěže desetkrát za sebou v letech 1979–1988 s pomocí nečestných rozhodčích, neférových hráčských přestupů z jiných klubů a dalších nesportovních prostředků. Mnoho Berlíňanů Dynamo nemělo rádo a podvody byly tak bezostyšné, že vzbudily nevoli nejvyššího státního orgánu - politbyra.

Nejvyšší velitel Stasi

odkaz=https://cs.wikipedia.org/wiki/Soubor:Bundesarchiv_Bild_183-F1215-0029-001,_Berlin,_Namensverleihung_Wachregiment_Feliks_Dzierzynski.jpg|vpravo|náhľad|Mielke při přehlídce v roce 1967 Mielke vedl Stasi od 1957 až do pádu Berlínské zdi v r. 1989. Jeho síť 85 000 zaměstnanců a 170 000 "dobrovolných" informátorů shromažďovala informace o milionech lidí. Se Stasi kolaborovalo tolik lidí, že v každém veřejném úřadu byl alespoň jeden její informátor. Na jeho příkaz a s jeho plným vědomím prováděli příslušníci Stasi náhodná zatčení, únosy, brutální zastrašování politických disidentů a nehumánní věznění desetitisíců občanů. Na jeho osobní zodpovědnost MfS spustilo protiútok agentů Stasi proti disidentovi Rudolfovi Bahrovi a jeho knize Die Alternative: Zur Kritik des 'real existierenden Sozialismus' a všech, kdo podporovali, publikovali, či diskutovali o jeho práci. Mielke byl jeden z nejmocnějších - a nejnenáviděnějších - mužů Východního Německa, jehož se obávali i členové jeho vlastního ministerstva.

Podle Johna Koehlera:

"Mielke byl nejdéle sloužícím vedoucím tajné policie ve Východním bloku. Měl nejužší vztahy s jedenácti šéfy sovětské tajné policie a všechny je přežil. Během jejich vlády jim podlézal, v momentě kdy byli vyhozeni však bez skrupulí měnil kabát. Jeho loajalita se nevázala na osobu, ale na společný podnik KGB/Stasi za účelem udržení a rozšíření vlivu komunismu."

Mírumilovná revoluce

Podle Johna Koehlera:

S rostoucím znepokojením nad sílící opozicí vydal Mielke na počátku roku 1989 rozkaz vytvořit speciální elitní jednotku na potlačování nepokojů. Její členové byli pečlivě vybraní členové kontrarozvědky a protiteroristického direktorátu. Byli vybaveni speciálními obušky, podobné jatečním nástrojům na popohánění dobytka, ale mnohem silnější. V tajném projevu k nejvyšším důstojníkům Stasi 29. června Mielke varoval, že "nepřátelské opoziční síly a skupiny již dosáhly značné míry vlivu a použijí všechny metody, aby rovnováhu moci změnili." Bývalý plukovník Stasi Rainer Wiegand mi řekl, že byl šokován, když Mielke srovnával tehdejší situaci s dvěma měsíci starými událostmi v Číně. Čínští studenti v Pekingu začali veliké protesty v dubnu a květnu na Náměstí nebeského klidu, kde bezpečnostní jednotky otevřenou palbou zabily stovky protestujících. „Mielke řekl, že naše situace je srovnatelná a že musíme být připraveni čelit jí všemi prostředky a metodami“, vzpomínal Wiegand. „Mielke řekl, že čínské vedení uspělo v uhašení protestů v jejich zárodku před tím, než se dostaly mimo kontrolu.“

Navzdory Mielkeho snaze protesty zarazit, východoněmečtí protestující byli odvážnější s každým zatčením.

Dle Koehlera,

Navzdory nepokojům, režim slavil své čtyřicáté výročí velkou, pompézní ceremonií v Berlíně 7. října, zatímco desetitisíce posmívajících se občanů stálo venku před nazdobenou budovou Státní rady. Kordony lidové policie byly naprosto nečinné. Když dorazil ministr Stasi Erich Mielke a byl přivítán generálem Güntherem Kratshem, šéfem kontrarozvědky, Mielke řval na policisty "Srovnejte ta prasata do latě!" Jeho výkřiky však policie ignorovala.

Avšak o několik dní později se Mielke stal členem spiknutí, které svrhlo Honeckera jako předsedu SED. Vzhledem k tomu, že bylo podezření, že Honeckerovi osobní strážci se mohou pokusit zatknout členy politbyra, kteří se sešli, aby zvolili na Honeckerovo místo Egona Krenze, Mielke zařídil, aby spolehliví členové Stasi byli poblíž volební místnosti.

7. listopadu 1989 Mielke odstoupil spolu se všemi členy vlády NDR v reakci na měnící se politickou a společenskou situaci. O šest dnů později, 13. listopadu 1989, se Mielke stal aktérem jednoho z nejvíce vysílaného incidentu v německé historii. Když Mielke oslovil členy parlamentu (Volkskammer) jako "soudruhy", rozzlobení nekomunisté požadovali, ať je tak nenazývá. Otřesený Mielke se nejprve pokoušel formulaci ospravedlnit: "To je otázka formality" ale pak se omluvil slovy: "Ale já miluju - miluju všechny - miluju všechny lidi..." (německy: "Ich liebe doch alle Menschen!"), což publikum kvitovalo s úšklebky a smíchem.

18. listopadu 1989 po předchozím rozhodnutí parlamentu přejmenovat MfS na Amt für Nationale Sicherheit (AfNS - Úřad pro národní bezpečnost), Mielkeho vládnutí úřadu konečně skončilo, když generálporučík Wolfgang Schwanitz byl parlamentem zvolen jako ředitel AfNS.

3. prosince 1989 byl Mielke vyloučen z členství v SED. 7. prosince 1989 byl zatčen a umístěn do "vyšetřující vazby" (Untersuchungshaft), protože byl obviněn z "poškozování národního hospodářství" (Schädigung der Volkswirtschaft).

Proces a odsouzení

Po znovusjednocení Německa v říjnu 1990 byl Mielke zatčen a obviněn z vražd policejních kapitánů Anlaufa a Lencka z roku 1931. Mnoho důkazů použitých u soudu bylo vzato ze složek původního vyšetřování, které byly nalezeny v jeho osobním sejfu po rozpuštění Stasi.

Podle Johna Koehlera:

"Obhájci Mielkeho později tvrdili, že přiznání byla získána mučením nacistickým gestapem. Avšak všichni podezřelí byli ve vazbě berlínské kriminální policie, jejíž detektivové byli převážně členové SPD. Někteří podezřelí byli sbaleni nacistickými SA členy a pravděpodobně zbiti před předáním policii. Soud v procesu s Mielkem v r. 1933 dal obhajobě výhodu pochybnosti a mnoho podezřelých přiznání neuznal."

Navzdory veškeré snaze byl Mielke usvědčen z obou vražd a v říjnu 1993 byl odsouzen k šesti letům vězení. Trest mu byl ukončen po dvou letech a roku 1998 byla veškerá soudní řízení proti jeho osobě zastavena z důvodu jeho špatného zdravotního stavu.

Smrt

Mielke zemřel 21. května 2000 ve věku 92 let v pečovatelském domě v Berlíně. Jeho pohřeb navštívilo údajně okolo jednoho sta lidí. Jeho ostatky jsou pohřbeny na Zentralfriedhof Friedrichsfelde v Berlíně. Mielkeho neoznačený hrob je mimo památnou část, založenou u vchodu v roce 1951 východoněmeckými vůdci pro komunistické hrdiny.

Východoněmecké vtipy o Mielkem

Honecker a Mielke se baví o svých koníčcích. Honecker: "Sbírám všechny vtipy, které se o mě povídají."

Mielke: "Tak to máme skoro ten samý koníček. Já sbírám ty, co je povídají."