Redaktor:ScholastikosSVK/pieskovisko2
| Quo vadis | |
|---|---|
| Quo vadis | |
 Obálka anglického vydania Quo vadis, a narrative of the time of Nero z roku 1897 zobrazujúca cisára Nera s požiarom v Ríme v pozadí | |
|
| |
| Autor | Henryk Sienkiewicz |
| Pôvodný jazyk | poľština |
| Dátum 1. vydania originálu | 1896 (ako román) |
| Literárny druh | epika |
| Literárny žáner | historický román |
| Ďalšie odkazy | |
| Commons | Quo vadis |
Quo vadis alebo Quo vadis?[1] je historický román poľského spisovateľa Henryka Sienkiewicza z roku 1896. V roku 1905 bola Sienkiewiczovi za román, ako prvému slovanskému spisovateľovi, udelená Nobelova cena za literatúru. Román bol preložený do početných svetových jazykov. Kniha predstavuje „jeden z najväčších úspechov, aké kedykoľvek boli zaznamenané v dejinách knihy.“[1]
Dej sa odohráva v rímskom impériu za vlády cisára Nera a rozpráva príbeh o láske, ktorá sa rozvinie medzi mladou kresťankou Lýgiou a rímskym patricijom Viniciom, ktorý po stretnutí s kresťanmi konvertuje na svoje náboženstvo. V knihe vystupuje viacero historických postáv.[2][3]
Zámerom diela bolo vytvoriť vo veľkých malebných scénach a dramatických situáciách obraz víťazstva kresťanského nastupujúceho sveta nad starým upadajúcim a zdemoralizovaným pohanským Rímom a osláviť triumf pravdy nad lžou a násilím.[1]:472
Názov diela odkazuje na otázku apoštola Petra Ježišovi Kristovi (Jn 13,36).[2] Kniha bola viackrát sfilmovaná.[3]
Kniha
[upraviť | upraviť zdroj]Dielo vychádzalo v rokoch 1894 – 1896 na pokračovanie.[1]:470 Ako román bolo prvýkrát vydané v roku 1896. V roku 1900 vyšlo po prvýkrát vo Francúzsku a o rok neskôr ho už v krajine vydávali štyri vydavateľstvá. „Za jediný rok vyšlo v jedinom nakladateľstve 340 vydaní po 500 exemplároch“[1]:470.
Dej
[upraviť | upraviť zdroj]Postavy
[upraviť | upraviť zdroj]Fiktívne postavy
[upraviť | upraviť zdroj]- Marcus Vinicius – fiktívny syn historického Marca Vinicia, vojenský tribún a rímsky patricij, ktorý sa nedávno vrátil do Ríma. Po príchode sa stretne a zamiluje sa do Lýgie, hľadá radu u svojho strýka Petronia, aby našiel spôsob, ako sa Lýgie zmocniť
- Lýgia – krásna dcéra barbarského kráľa Lýgov kmeňa (odtiaľ jej prezývka); Lýgia je formálne rukojemníkom Rimanov, vyrastala v dome Aula a Pomponie Graeciny, ktorý ju vychovávali ako vlastnú dcéru; konvertovala na kresťanstvo, no Marcus jej náboženstvo pôvodne nepozná.
- Eunike – domáca otrokyňa Petronia, krásna mladá Grékyňa, ktorá sa zamilovala do svojho pána
- Chilón Chilonides – šarlatán a súkromný detektív, je najatý Marcom, aby našiel Lygiu, spočiatku vystupuje proti kresťanom, no neskôr sám umiera za kresťanské ideály, jedna z najlepšie spracovaných postáv
- Ursus – Lýgiin osobný strážca Lýgie, pochádza z kmeňa Lýgov a je silne oddaný Lýgii a kresťanským hodnotám
- Crispus
Historické postavy
[upraviť | upraviť zdroj]- Gaius Petronius – „arbiter elegancie“, bývalý guvernér Bithýnie; je členom Nerónovho dvora, kde využíva svoj dôvtip na to, aby Nerónovi lichotil a posmieval sa mu zároveň; je trochu amorálny a lenivý, no zároveň pôsobí ako kladná postava milovaná Rimanmi, snaží sa pomôcť svojmu synovcovi v pátraní po Lýgii
- Nero – rímsky cisár, zobrazený ako neschopný, malicherný, krutý; podliehal manipulácii zo strany svojich dvoranov
- Tigellinus – prefekt pretoriánskej gardy, je Petroniovým rivalom a podnecuje Nera k páchaniu krutých činov
- Poppaea Sabina the wife of Nero. She passionately envies and hates Lygia.
- Acte – cisárska otrokyňa a bývalá Neronova milenka
- Seneca – cisárov poradca
- Pomponia Graecina – kresťanská konvertitka, vychováva Lýgiu spolu so svojím manželom Aulom
- Aulus Plautius – uznávaný rímsky generál vo výslužbe, ktorý velil invázii do Británie; zdá sa, že Aulus nevie (alebo nechce vedieť), že jeho manželka Pomponia a adoptívna dcéra Lýgia vyznávajú kresťanstvo
- Peter – apoštol
- Pavol z Tarzu – apoštol
- Galba – rímsky cisár po Nerónovi
- Epaphroditus – dvoran, ktorý pomohol Nerónovi spáchať samovraždu
Kritika
[upraviť | upraviť zdroj]Sienkiewicz patrí k najvýznamnejším poľským spisovateľom a jeho tvorba bola oceňovaná veľmi pozitívne. Na druhú stranu existuje popri kladnom hodnotení jeho historickému prístupu aj rada kritických hlasov, ktoré mu vytýkajú romantický a skresľujúci pohľad na históriu. Tieto motívy pozitívnej a negatívnej kritiky sa nevyhli ani románu Quo vadis. Hoci bola Sienkiewiczovi za román v roku 1905 ako prvému Poliakovi (a prvému spisovateľovi slovanského pôvodu) udelená Nobelova cena za literatúru, zazneli aj pomerne prísne vyjadrenia. Leon Daudet dokonca dielo zaradil do „katalógu falošných veľdiel“[1]:471.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f SEDLÁK, Ján. Quo vadis a jeho miesto v Sienkiewiczovej tvorbe. In: HENRYK, Sienkiewicz. Quo vadis?. Preklad Mikuláš Stano. Bratislava : Tatran, 1970.
- ↑ a b KUIPER, Kathleen et al. Quo Vadis?. In: Encyclopædia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 2011-07-20, [cit. 2024-11-19]. Dostupné online.
- ↑ a b Quo vadis?. In: Enciclopedia on line [online]. Roma: Istituto della Enciclopedia Italiana fondata da Giovanni Treccani, [cit. 2024-11-19]. Dostupné online.