Redaktor:ScholastikosSVK/pieskovisko2
Nina Viktorovna Pigulevská[upraviť | upraviť zdroj]
Nina Viktorovna Pigulevská | |
ruská orientologička, syrologička a byzantologička | |
Osobné informácie | |
---|---|
Rodné meno | rus. Нина Викторовна Стебни́цкая) – Nina Viktorovna Stebnickaja |
Narodenie | 13. január 1894 (130 rokov) |
Sankt Peterburg, Ruská ríša | |
Úmrtie | 17. február 1970 (76 rokov) |
Leningrad, Sovietsky zväz | |
Národnosť | ruská |
Štátna príslušnosť | Sovietsky zväz |
Zamestnanie | vedkyňa, profesorka |
Dielo | |
Žánre | odborná literatúra, vedecké diela |
Nina Viktorovna Pigulevská[p 1] (* 13. január 1894, Sankt Peterburg – † 17. február 1970, tamtiež) bola ruská orientologička – syrologička a byzantologička.[1]
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Pochádzala z poľskej šľachtickej rodiny. Narodila sa 13. januára 1894 (1. januára podľa juliánskeho kalendára) v Sankt Peterburgu (dnešný Petrohrad). V rokoch 1904 až 1911 študovala na súkromnom dievčenskom gymnáziu M. N. Stojunina. V roku 1918 absolvovala Bestuževove kurzy so špecializáciou na dejiny ranokresťanských a byzantských cirkví. V rokoch 1918 až 1922 bola postgraduálnou študentkou na Východnej fakulte Petrohradskej univerzity. Od roku 1918 študovala orientálne jazyky pod vedením akad. P. K. Kokovcova. V rokoch 1921 až 1928 pôsobila ako kurátorka orientálnych rukopisov v rukopisnom oddelení Štátnej verejnej knižnice v Leningrade.[1]
11. decembra 1928 bola zatknutá a 22. júla 1929 v rámci prípadu s členmi nábožensko-filozofického krúžku A. A. Kokovcova odsúdená na päť rokov v táboroch. V rokoch 1929 až 1931 bola väznená na Soloveckých ostrovoch, následne bola pre chorobu poslaná do vyhnanstva do Archangeľska. V roku 1934 sa vrátila do Leningradu.[1]
Od roku 1936 pracovala v Knižnici Maxima Gorkého na Leningradskej štátnej univerzite a študovala zbierku sýrskych rukopisov v Inštitúte orientalistiky Akadémie vied ZSSR. V rokoch 1938 až 1970 pôsobila ako vedecká pracovníčka v tom istom ústave. V rokoch 1939 až 1941, 1944 až 1951 pôsobila aj ako pedagóg na LSU, od roku 1946 sa stala profesorkou a členkou Akadémie vied ZSSR. V rokoch 1950 až 1960 bola zodpovednou redaktorkou Palestínskeho zborníka.[1]
Zomrela 17. februára 1970 v Leningrade (dnešný Petrohrad).[1]
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
Pigulevská významne prispela k štúdiu hospodárskeho a kultúrneho vývoja Blízkeho a Stredného východu, najmä Sýrie, ale aj Arábie, území dnešného Iránu a Byzancie v ranom stredoveku. Venovala sa aj štúdiu sýrskych historických a literárnych pamiatok a ukázala významnú úlohu Sýrčanov pri formovaní východnej kresťanskej kultúry.[1]
Niektoré z diel[upraviť | upraviť zdroj]
- Mesopotamija na rubeže V.-VI. vv i je Sirijskaja chronika Iešu Stilita kak istoričeskij istočnik. Izdatel'stvo Akademii nauk SSSR, 1940. 176 s.
- Sirijskije istočniki po istorii narodov SSSR. Izdatel'stvo Akademii nauk SSSR, 1941. 170 s.
- Vizantija i Iran na rubeže VI i VII vv. M.‒ L., 1946
- Византия на путях в Индию, М.‒ Л., 1951;
- Города Ирана в раннее средневековье, М.‒ Л., 1956;
- Арабы у границ Византии и Ирана в IV‒VI вв., M.‒ L., 1964;
- Vizantija i Vostok. In Palestinskij sbornik. 23, L. 1971
- Bližnij Vostok, Vizantija, slavjane. L. 1976
- Культура сирийцев в средние века. / Ответственный редактор И. М. Дьяконов — М., 1979.
- Sirijskaja srednevekovaja istoriografija: issledovanija i perevody. Sost. E. N. Mešerskaja. 2-e izd., isprav. i dop. SPb. Dimitrij Bulanin, 2011. 832 s. ISBN 978-5-86007-679-2.
V češtine alebo slovenčine
- PIGULEVSKÁ, Nina. Syrská středověká kultura. Preklad Michal Řoutil, Michal Téra. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2022. (Pro oriente, zv. 54.) ISBN 978-80-7465574-6. S. 316.
Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f PIGULEVSKAJA NINA VIKTOROVNA. In: Boľšaja rossijskaja enciklopedija [online]. Moskva: 2014, [cit. 2023-12-27]. S. 174. Dostupné online.