Redaktor:Sokolovskya/pieskovisko

Reforma vzdelávacieho systému na Novom Zélande (1989)

• 
  pôvodní obyvatelia - Maori
• 
  Vlajka Nového Zélandu
• 
  Znak Nového Zélandu

Nový Zéland (angl. New Zealand, maor. Aotearoa) je stredne veľký ostrovný štát s približne 4,1 milióna obyvateľov. Jej obyvateľstvo sa skladá prevažne z obyvateľov pôvodních Európanov (tzv. Pākehā) a najväčšou menšinou sú pôvodní obyvatelia – Maoriovia. Oficiálnou kráľovnou Nového Zélandu je Alžbeta II., ktorá je reprezentovaná nepolitickým generálnym guvernérom, aj keď kráľovná nemá žiadny skutočný politický vplyv. Politickú moc má premiér, ktorý predsedá demokraticky zvolenej vláde v parlamente Nového Zélandu.

V roku 1987 Nový Zéland radikálne zmenil svoj systém vzdelávania. Pred touto zmenou bol vzdelávací systém Nového Zélandu viac tradičný a centralizovaný. Bol kontrolovaný Odborom školstva. V roku 1989 bola prijatá "Tomorow's Schools Reform" reforma zajtrajších škôl a Odbor školstva bol rozpustený. Od roku 1991 sa vzdelávací systém Nového Zélandu zobral za príklad trhový mechanizmus, kde si mohli rodičia vybrať školu, ktorú bude ich potomok navštevovať. Tým sa podporila konkurencia medzi školami, ale aj žiakmi. Bolo ustanovené malé Ministerstvo Školstva Nového Zélandu, aby nastavilo to správne smerovanie vzdelávacieho systému a aby prerozdeľovalo prostriedky pre školy. Aj napriek tomu každá základná a stredná škola bola kontrolovaná lokálne zvolenou Správnou radou, ktorá bola zodpovedná za jej manažovanie.

Reforma zajtrajších škôl "Tomorow's Schools Reform"

Úvod

Nový Zéland je mladá krajina, ktorá využívala plnú nezávislosť od Veľkej Británie len od roku 1947, ale stále závisela od ich ekonomických a hospodárskych vzťahov. V sedemdesiatych rokoch sa dostala do ťažkej situácie po tom, čo sa Veľká Británia začala sústrediť na Európske hospodárske spoločenstvo. Bola potrebná zmena v sociálnych programoch, ako vzdelanie a zdravotníctvo. V roku 1987 pod vedením premiéra Davida Langa a Strany Práce, bol najatý obchodník Brian Picot, aby navrhol vhodný spôsob pre administráciu školstva. Počas tejto úlohy narazili na mnoho problémov v systéme vzdelávania:

• Rozhodnutia neboli robené na úrovni škôl, ale Ministerstvom školstva.
• Školy neodpovedali na potreby a záujmy rodičov.
• Celý školský systém bol riadený neadekvátne.

Pán Picot prišiel k záveru, že jednoduchá reforma vzdelávacieho systému by viedla k ďalším problémom a namiesto toho sa rozhodol, že je potrebná viac radikálna zmena a reštrukturalizácia. Výsledkom jeho práce bol "The education act", ktorý bol implementovaný v roku 1989. Nový Zéland urobil veľké zmeny v svojom vzdelávacom systéme. Odbor vzdelávania, ktorý bol ústredným orgánom vzdelávania v Novom Zélande bol virtuálne zrušený. Bolo vytvorené menšie Ministerstvo školstva. Každá základná a stredná škola bola odovzdaná lokálne zvolenej dozornej rade, ktorá pozostávala s rodičov žiakov a členov lokálnej komunity. Úlohou tejto zmeny bolo získať odozvu od komunity, prezentovať požiadavky a komunitné záujmy v lokálnych školách a poskytnúť následnú podporu riaditeľovi. Úlohou dozornej rady bola takisto spolupráca a komunikácia s riaditeľom školy, učiteľmi, pracovníkmi a členmi komunity, aby sa správne vyvíjalo smerovanie školy. Školské stanovy určovali ciele študentov a úlohu školy. Bol to taktiež kontrakt medzi školou, štátom a komunitou. V roku 1990 prišla k moci pravicová Národná Strana. Do roka nová vláda a nový minister školstva Lockwood Smith predstavili "Education Amendment Act 1991" - opravný akt vzdelávania 1991, ktorý zrušil triedenie škôl do zón a povinnosť zápisu žiakov rodičmi do najbližšej zóny. Od tej chvíle mohli rodičia zapísať svoje dieťa do ktorejkoľvek školy. Školy museli začať súťažiť o svojich študentov. Predpisy sa taktiež zmenili. Ak mala škola voľné miesto, tak musela žiadajúceho žiaka prijať. Ak mala škola za to isté miesto viac uchádzačov, mohla si vybrať podľa svojho výberu a plánu pre prijímanie študentov - poznaného ako "zápisné schémy". Školy mali niekoľko obmedzení pri návrhu svojich zápisných schém. Museli dodržiavať listinu ľudských práv známu ako "Human Rights Act" a nesmeli diskriminovať žiakov. Touto zmenou legislatívy nemali žiaci po prvý raz garantovaný nástup do ich lokálnych škôl. Ďalšia reforma, ktorá bola zavedená a robí problémy aj teraz sú učiteľské platy. Každá škola dostávala istý rozpočet na platy učiteľov. Platová štruktúra ale zostala kontrolovaná centrálnou vládou.

Integrované školy

Štátom integrované školy boli privátne školy, ktoré sa stali súčasťou systému. Integrované školy vstúpili do vzdelávacieho systému v roku 1975, v čase, keď mal katolícky školský systém finančné problémy. Vláda a predstavitelia katolíckej cirkvi sa dohodli, že štát bude plne dotovať tieto školy a škol budú ďalej pokračovať s výukou vo svojich starých priestoroch. Tieto školy mali ministerstvom povolené ponechať si svoj unikátny charakter, ktorý bol vo väčšine prípadov religiózny. Integrované školy museli taktiež dodržiavať národné predpisy určené Ministerstvom školstva a samozrejme boli obmedzené mnohými reguláciami štátnych škôl.

Ohodnocovací systém

V roku 1995 ministerstvo školstva zaviedlo systém, ktorý klasifikuje a hodnotí školy do takzvaných decíl. Hlavnou myšlienkou tejto klasifikácie bola jednoduchšia identifikácia škôl, ktoré potrebujú viac financií, z dôvodu počtu znevýhodnených študentov navštevujúcich školu. Tento hodnotiaci systém bol vytvorený, aby pomohol ministerstvu školstva distribuovať peniaze na základe hodnotení podľa piatich sociometrických kritérií:

• Počet domácností prežívajúcich z minimálnej mzdy.
• Percentuálne vyjadrenie počtu rodičov, ktorý neprešli školskými certifikačnými skúškami
• Percentuálne vyjadrenie počtu rodičov, ktorý dostávajú finančnú podporu od štátu.
• Percentuálne vyjadrenie počtu rodičov, ktorý majú nízko finančne ohodnotené zamestnanie
• Priemerný počet ľudí na jednu spálňu v domácnosti.

Každé kritérium je hodnotené v rozmedzí od jedna do desať. Na koniec bolo ohodnotených všetkých 2700 škôl na Novom Zélande. Hodnota jedna z rozmedzia vyjadrovala najnižšiu známku a desať najvyššiu. Školy s hodnotou desať zvykli byť umiestnené v mestských oblastiach. Školy s hodnotou decile 1 v Auklande a Wellingtone, 85% študentov z týchto škôl bolo Maorského, alebo Tichomorsko-ostrovského pôvodu.

Systém financovania škôl

O tom, že ministerstvo školstva bude aj naďalej financovať základné a stredné školstvo nebolo pochýb. Otázkou pre pána Picota bolo, ako si bude každá škola môcť alokovať ďalšie financie,, potrebné na jej správny chod. Podľa jeho plánu by mala každá škola dostávať dva granty z ministerstva školstva. Jeden určený na platy učiteľov a druhý na pokrytie školských operatívnych nákladov. Počet učiteľov vyučujúcich na škole vždy závisí od počtu žiakov navštevujúcich školu. Školy majú kompetencie prijať učiteľov, ktorý spĺňajú ich kritériá. Učitelia neboli potešení rozhodnutím, dovoliť škole platiť ich platy. Mnohí zo starších učiteľov sa obávalo, že mladší, menej skúsenejší učitelia ich nahradia, lebo môžu byť najatý za menšie mzdové náklady, ako tí skúsenejší. Ministerstvo nakoniec rozhodlo, že školy budú dostávať zaručenú čiastku peňazí na platy učiteľov a zamestnancov školy. Tieto peniaze musia byť použité iba na tieto účely a nesmú sa prenášať na ďalší mesiac ani ukladať v banke. Starší učitelia boli potešení týmto kompromisom a skončil ich obavy. Každá škola dostáva druhý grant, ako bolo povedané určený na pokrytie školských operatívnych nákladov. Tieto peniaze môžu byť určené na uhradenie všetkých ostatných komponentov, ktoré sú potrebné na chod školy. Toto zahŕňa podporný materiál ako školské zvončeky, ihriská, knihy pre zamestnancova pre žiakov, ale takisto platy podporných zamestnancov ako knihovníci, školníci a administratívni pracovníci. Nieje presne určená čiastka, ktorú škola dostane, na pokrytie ich operatívnych nákladov. Čiastka sa odvíja od počtu zapísaných študentov, veľkosti školských majetkov a počtu minoritných študentov, ktorý sú súčasťou jazykových programov. Školy majú možnosť ďalších príjmov a to takých, že zavedú doplnkové poplatky pre študentov. Poplatky ale nie sú povinné pre rodiny a sú upravené ak má rodina viac ako jedno dieťa navštevujúce školu. Poplatky sa pohybujú na Novom Zélande od $15 - $500. 15$ v školách z nízkym príjmom a $500 v privátnych školách.

Regulácie

Hlavným cieľom pána Picota bolo dosiahnuť silný systém zodpovednosti. Uvedomoval si, že bude potrebné zaviesť ďalšie externé prostriedky. Ako primárny regulátor bolo zavedené "Educational Review Office (ERO)" - Kancelária kontroly vzdelávania. ERO odosiela na kontrolu škôl tím bývalých učiteľov. Tímy pozorujú učebne, výzor školských dokumentov a záznamov a potom zverejňujú verejné hodnotenia o silných a slabých stránkach škôl. Tieto hodnotenia sú verejné, čiže ERO má vo svojich rukách obrovskú moc zničiť povesť školy. Hodnotenia zvyknú byť častejšie, ak má škola slabú výkonnosť, alebo je riziková pre bezpečnosť a výuku študentov. Ciele a zámery vzdelávacieho systému Nového Zélandu sú zhrnuté do "National Education Guidelines (NEGs)" Národných Vzdelávacích Smerníc. Národné Vzdelávacie Smernice majú tri časti:

• Národné vzdelávacie ciele.
• Národná školská osnova.
• Národné administratívne ciele.

V medzinárodnom merítku sú študenti z Nového Zélandu na vysokej vedomostnej úrovni. Podľa programu PISA (Program for International Student Assessment)sú študenti Nového Zélandu ohodnotení medzi to 10 v roku 2006. Podľa programu TIMMS (Trends In International Mathematics and science studie,2007 ) sú študenti Nového Zélandu tesne pod priemerom.

Záver

Reforma vzdelávania Nového Zélandu je jedným z extrémnejších verzií reforiem vzdelávania. Spája trhové riešenie preferované Miltonom Freidmanom pri zachovaní zainteresovania verejnosti a pod záštitou financovania systému štátneho systému. Na najzákladnejšej úrovni bola reforma školstva "Tomorow's Schools Reform" úspechom, pretože rodičom sa zmeny páčili. Hoci reforma nebola až tak úspešná v integrácii žiakov s rôznymi zmenami v pozadí reformy, ako sa očakávalo, došlo k zlepšeniu vzdelávacích možností pre pôvodných obyvateľov Maorov a Tichomorskú ostrovskú populáciu. Okrem toho sa vypestoval oveľa silnejší zmysel pre komunitu a riešenie spoločných problémov v rámci školy ako bol počas starého systému. Avšak tí, ktorí sú proti spomínaním reformám tvrdia, že zmeny na Novom Zélande viedli k prehĺbeniu priepasti medzi bohatými a chudobnými, Európanmi a domorodými Maormi a Tichomorskými ostrovanmi. A nakoniec aj budúce vlády Nového Zélandu, aj ľavicové aj pravicové, kvôli viacerým výhodám, ktoré tento systém poskytuje, nepristúpia k návratu k starému centralizovanému vzdelávaciemu systému.