Renesančný humanizmus
Renesančný humanizmus je ideové hnutie obdobia renesancie, významná súčasť renesančnej kultúry, ktorého obsahom je skúmanie a šírenie antických jazykov (gréčtiny, latinčiny) a antickej kultúry umožňujúce sprostredkovať nový obraz človeka a sveta, založený na vede a rozume a prelamujúce tak stredoveké scholastické chápanie miesta človeka vo svete.
Humanistické idey sa rozšírili najprv v Taliansku, kde sa prebudil veľký záujem o antické dedičstvo. Význam humanistov treba hľadať najmä v ich bádateľskej práci so starými textami.
Renesančný humanizmus je široké a závažné ideové hnutie vyjadrujúce osobitosť celej epochy; prebieha nielen v oblasti abstraktných ideí, neobmedzuje sa len na boj so stredovekým scholasticizmom, ani na návrat k vzorom starorímskej a starogréckej učenosti, ani na svetonázorovú syntézu antického platonizmu a kresťanstva. Je to ideové hnutie zamerané na riešenie prakticky významných úloh hospodárskeho a občianskeho života, vzdelania a výchovy, rôznych zvyklostí a morálky.
Renesančný humanizmus je určitý štýl myslenia a života. Uskutočnenie ideálov slobodnej a všestranne rozvinutej osobnosti si predstavovali cestou vzdelania a výchovy, opierajúcou sa o tvorivé možnosti praktického obnovenia sveta a vybudovania novej kultúry.
Renesančný humanizmus podľa Legowicza
[upraviť | upraviť zdroj]Renesančný humanizmus je reakcia na stredoveký teologický teocentrizmus neuznávajúci ľudské hodnoty v človeku. Je to návrat ku starovekej koncepcii človeka a prírody, človeka spojeného s prírodou a usilujúceho sa prispôsobiť si ju. Z toho vyplýva obnovenie hesla návratu k prírode, k jej skúmaniu. Vychádza sa pritom z poznania starovekej vedy a z toho vyplýva presvedčenie, že človek sa len dôverným zoznámením s klasickou grécko-rímskou kultúrou môže vrátiť k ľudskosti, o ktorú ho obrala scholastika.
Človek získava právo pochybovať i nezávisle myslieť a toto právo mu dovoľuje oslobodzovať sa spod vplyvov kléru a samostatne riešiť svoju ľudskú problematiku. Za východisko sa prijíma nutnosť návratu ku starovekej filozofii, potreba obnoviť pojmy grécko-rímskej filozofie, návrat ku klasickým filozofickým systémom a smerom, na základe ktorých predstavitelia renesancie chcú vytvoriť antischolastickú filozofiu. Preto v dobe renesancie stoja proti sebe dva výrazne a jednoznačne odlišné tábory: scholastika, nevzdávajúca sa svojich práv, i keď jej doktrína je značne oslabená, a filozofické humanistické hnutie, začiatok novovekej filozofie v Európe i vo svete, ktorému bola cudzia strnulosť scholastiky a ktoré zasiahlo celé vtedajšie myslenie.
