Retabulum

Retabulum (oltárny nadstavec) je umelecky spracovaná časť kresťanského oltára, centrum liturgického priestoru, ktoré sa umiestňovalo na zadnú časť oltárneho stola - menzy.

Na slávenie omše sa v starších obdobiach dejín cirkvi využíval kamenný oltárny stôl so zapustenými relikviami. Konkrétnu podobu liturgie v staršom období popri oficiálnych reguliach prijatých v Ríme určovali aj rôzne lokálne zvyklosti. Kým štvrtý lateránsky koncil (v roku 1215) oficiálne potvrdil náuku o premene chleba a vína v eucharistii na Kristovo telo a krv, kňaz celebroval omšu spravidla za menzou, čelom k obci veriacich. Pri takejto bohoslužbe by obrazová tabuľa položená na oltárnom stole prekážala. Po spomenutom koncile sa však omše začali sláviť tak, že kňaz stál pred oltárom, otočený chrbtom k veriacim. Takáto podoba liturgie umožňovala umiestniť na menzu väčší či menší obraz. Retabulum sa tak mohlo stať optickým rámcom, zvýrazňujúcim hostiu a kalich pri ich pozdvihnutí, čo vyžadovala nová podoba liturgie.

Rozmanité podoby nadobúdalo oltárne retabulum v období okolo roku 1400. Medzi zachovanými dielami sa okrem maľovaných retabul, nájdu príkladu retabul, ktorým dominujú vyrezávané sochy a reliéfy. V arche retabula z Lomničky obklopovali ústrednú postavy Madony menšie figúry najdôležitejších svätíc, umiestnených vo dvojiciach nad sebou. Druhou možnosťou boli retabulá zostavené výlučne z maľovaných tabúľ. Krásnym príkladom je retabulum z Hronského Beňadika; tento typ reprezentuje tiež napr. retabulum z Matejoviec pri Poprade, ktoré vzniklo krátko po polovici 15. storočia. Jeho jedinečnosť spočíva v tematike. Postavy uhorských arpádovských svätcov - kráľa Štefana I. a jeho syna Imricha - namaľovaných na centrálnej tabuli, sprevádzajú na krídlach zriedkavé výjavy z ich legiend.

Najneskôr okolo polovice 15. storočia sa krídlové oltárne retabulum stalo vedúcim druhom chrámovej umeleckej produkcie. Jeho dominantná úloha sa prejavila aj vplyvom na iné médiá - napríklad na nástennú maľbu. Obrazy z Kristovho života na severnej stene košického Dómu svätej Alžbety usporiadali do podoby krídlového retabula. Na rozsiahlej strednej „tabuli“ sa nachádza ústredný výjav (Oplakávanie), vedľajšie scény menšieho formátu sú umiestnené po jeho stranách v pároch nad sebou, takže imitujú oltárne krídla.

Umelecky najdokonalejšie a najkrajšie retabulá pochádzajú z obdobia gotiky. Rozvinutá podoba oltárneho retabula využívala vo výstavbe pôsobivého celku účinky viacerých umeleckých druhov. Typické retabulum sa skladalo zo strednej skrine - oltárnej archy, oltárnej skrine -, v ktorej stála plastika hlavného patróna či patrónky, často aj páru či trojice svätcov. Nad archou sa spravidla týči bohatý štít v podobe pozlátenej gotickej architektúry s dominujúcimi vertikálnymi vežičkami (fiálami), pod archu sa obyčajne umiestňovala horizontálna predela s maliarskou či sochárskou výzdobou. Krídla, umiestnené po stranách archy, sa otvárali, prípadne zatvárali podľa liturgických potrieb - pri sviatkoch sa okrem archy ukazovala sviatočná strana krídel zameraná na nebeskú nádheru, v období pôstu zasa bolo vidno len zavreté krídla, ktoré predstavovali primerané témy, najčastejšie postavy bolestného Krista a Panny Márie (tzv. kristologické, resp. pašiové, a mariánske cykly). Nádhernými príkladmi takýchto retabúl nájdeme napr. na hlavných oltároch Chrámu svätého Jakuba v Levoči či Baziliky svätého Egídia v Bardejove.

Dôležitým liturgickým a ikonografickým prvkom oltárnych retabul bolo spodobnenie ich patrónov. Scény na retabulách často predvádzali významné udalosti z legendy jeho patróna alebo patrónky. Obrazy a skulptúry sa venovali pomerne početnej skupine svätcov a svätíc, nie všetci však boli rovnako obľúbení. Veľmi často sa zobrazovalo utrpenie martýrov, ktorí obetovali svoj život za vieru. Napr. v prípade svätej Kataríny Alexandrijskej účinok obrazu znázornením jej utrpenia lámaním v kolese posilňoval vo veriacom jeho presvedčenie a silu viery. Ako martýr skončil aj patrón rytierov svätý Juraj, hoci najčastejšou zobrazovanou epizódou z jeho života bolo víťazstvo nad drakom. K najpopulárnejším svätcom patrili u nás svätý Mikuláš, ktorého obľuba pretrvala od stredoveku až do dnešných čias, svätý Martin či svätý Ján Krstiteľ. Veľmi dôležitou súčasťou postavy svätca alebo svätice bol predmet, tzv. atribút, podľa ktorého sa dalo jednoznačne určiť o ktorého svätca ide. Najčastejšie ním býval nástroj mučenia či predmet symbolizujúci svätcov patronát.

Podoba oltárneho retabula s krídlami bola v predreformačnom období natoľko silná, že ovplyvnila aj diela vytvorené iným štýlom a z iného materiálu. Hlavný oltár farského Kostol svätého Juraja vo Svätom Jure, zhotovený roku 1519 z kameňa prevažne v renesančnom slohu, ešte stále zachováva štruktúru typickú pre krídlové retabulá. Ústredný obraz patróna oltára v súboji s drakom lemujú po stranách dvojice menších výjavov z jeho legendy. Na vertikálnej osi tohto retabula sa zasa zachovalo usporiadanie predela - archa - nadstavec.

Neogotické retabulum oltára Sedembolestnej Panny Márie v Katedrále svätého Martina v Bratislave. Po stranách Panny Márie s ukrižovaným Kristom sú sochy svätej Agnesy (vľavo) a svätej Heleny
Retabulum oltára svätej Barbory v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici. V strede Panna Mária s Ježiškom, po jej pravej strane svätý Hieroným, po ľavej svätá Barbora
Retabulum neskorogotického krídlového oltára vo farskom Kostole Nanebovzatia Panny Márie v hornorakúskom Hallstatte
Retabulum hlavného oltára v kaplnke svätej Rozálie vo františkánskom Kostole Zvestovania Pána v Bratislave
Hlavný oltár Kostola svätého Michala v Lednických Rovňách s retabulom s obrazom patróna
Monumentálne retabulum ranobarokového hlavného oltára Kostola Panny Márie Snežnej v Prahe

Zdroje

Z. Bartošová a kol., Umenie na Slovensku, Slovart, Bratislava, 2007, ISBN 978-80-8085-435-5
kol. autorov, Encyklopédia Slovenska, Veda, Bratislava , 1979