Preskočiť na obsah

Rudolf Slánský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Rudolf Slánský
česko-slovenský komunistický politik
Slánský na fotografii z roku 1948
Slánský na fotografii z roku 1948
Narodenie31. júl 1901
Nezvěstice
Úmrtie3. december 1952 (51 rokov)
Praha
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Rudolf Slánský

Rudolf Slánský (* 31. júl 1901, Nezvěstice – † 3. december 1952, Praha) bol československý komunistický politik, dlhoročný člen Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) a generálny tajomník ÚV KSČ v rokoch 1945–1951. Vo vykonštruovanom súdnom procese (proces so Slánským) ho v roku 1952 odsúdili a popravili.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]
Noviny Rudé právo z novembra 1948 - „Nové úkoly naší strany“

Rudolf Slánský vo voľbách v roku 1935 získal poslanecké kreslo v Národnom zhromaždení ČSR za KSČ. V roku 1938 po okupácii Sudet odišiel kvôli svojmu židovskému pôvodu do Moskvy, kde pracoval vo vysielaní Moskovského rozhlasu pre Česko-Slovensko. Počas Slovenského národného povstania pôsobil v štábe povstalcov ako komunistický delegát. Bol jedným z hlavných tvorcov a organizátorov komunistického teroru panujúceho v Československu koncom 40. a začiatkom 50. rokov 20. storočia. Nakoniec sa sám stal jeho obeťou – v roku 1951 ho zbavili funkcií, zatkli, obvinili z organizácie protištátneho sprisahania vo vykonštruovanom procese ho odsúdili a v roku 1952 popravili. Súd ho rehabilitoval v roku 1963 a komunistická strana v roku 1968.

S manželkou Josefou mal Slánský tri deti, Nadeždu, Rudolfa (1935–2006, diplomat a disident) a Martu. Nadeždu uniesli roku 1943 v Moskve neznámi páchatelia, keď sa hrala so svojím bratom a nikdy sa nenašla.

Príčiny politického pádu

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Proces so Slánským

Dôvodom prečo vtedajší prezident Gottwald obetoval svojho dlhoročného blízkeho spolupracovníka Slánského bolo viacej. Okrem nátlaku Stalina na procesy, v ktorom boli v komunistických stranách odhaľovaní vnútorní nepriatelia, to bol konflikt Slánského so Zápotockým. Ako generálny tajomník strany mal Slánský hlavne zabezpečovať chod straníckeho aparátu, zároveň však od septembra 1951 pôsobil aj ako námestník predsedu vlády (vicepremiér) vo vláde Antonína Zápotockého. Prvé vážne nezhody zistila rozviedka USA už na jar 1949. „Zápotocký sa viackrát sťažoval na neprípustné zasahovanie Slánského do záležitostí vlády a pohrozil, že podá demisiu, ak bude pokračovať to, čo je nebezpečnou duplicitou,“ napísala CIA. Zápotocký zvlášť protestoval proti Slánského zasahovaniu do riadenia národnej banky, tajnej služby a pasového úradu. Slánský fakticky rozhodoval o tom, kto môže služobne vycestovať do zahraničia, mal moc blokovať finančné prevody v národnej banke. Ovládal špeciálny politický odbor tajnej služby, ktorý svojvoľne začínal alebo zastavoval vyšetrovanie vysoko postavených predstaviteľov.[1][2][3][4][5]

Dôkazom sovietskej podpory Slánského boli názory sovietskeho veľvyslanca Michaila Silina, ktorý podporoval jeho nomináciu na predsedu vlády, aby nahradil Zápotockého. Sovietske vedenie sa v sfére svojho vplyvu snažilo udržiavať napätie medzi vrcholnými komunistickými predstaviteľmi, aby podľa potreby mohlo využiť jedno zo súperiacich krídel. Moskva potrebovala mať záruku, že sa v Československu zvýši priemyselná výroba, z ktorej chcela profitovať importom a zároveň zásobovaním ostatných krajín Východného bloku. Vďaka zlepšovaniu ekonomiky aj vďaka Gottwaldovi, ktorý podržal Zápotockého na poste predsedu vlády (a žiadal odvolanie veľvyslanca Silina[6]) si Sovieti uvedomili, že nemôžu riskovať ďalšie hospodárske problémy, pod ktoré by sa podpísalo faktické dvojvládie zapríčinené Slánským.[1]

Je paradoxom, že Slánský bol informovaný o príprave politického procesu riadeného sovietskymi poradcami. Dokonca niektoré politické procesy sám inicioval.[7] V októbri 1950 bol zatknutý krajský politický tajomník KSČ v Brne (Otto Šling) a v priebehu januára a februára 1951 boli zatknutí ďalší ôsmi významní komunistickí funkcionári. Vyšetrovatelia ŠtB, riadení sovietskymi poradcami, vytvorili koncepciu prepojeného sprisahania v KSČ, ktoré malo mať dve vetvy – českú a slovenskú. Cieľom českej vetvy malo byť odstrániť práve R. Slánského a A. Zápotockého z funkcií a izolovať K. Gottwalda. Slovenské sprisahanie, na čele s V. Clementisom, G. Husákom a L. Novomeským, malo rozvrátiť, resp. priamo rozbiť republiku oddelením Slovenska.[8] Vo februári roku 1951 boli zatknutí aj Husák a Novomeský, avšak tí boli vtedy relatívne nízko postavení lokálni politici (na rozdiel od Clementisa). Navyše Husák bol právnik a odmietal vypovedať pod nátlakom.

Keďže medzi zatknutými osobami aj naďalej chýbali funkcionári z najvyšších pozícií v strane a v štáte, neboli sovietski poradcovia a vedenie rezortu bezpečnosti spokojní ani s takouto koncepciou vyšetrovania. Tieň podozrenia tak postupne padol na úplne najvyššie postaveného predstaviteľa straníckeho aparátu – generálneho tajomníka ÚV KSČ R. Slánského. Čoraz viac sa množili tajné vyšetrovacie protokoly (výpovede zatknutých), v ktorých sa objavovalo jeho meno. Začalo sa hovoriť o druhom centre moci, ktoré vzniklo v ústrednom sekretariáte strany a ktoré bolo pod jeho vedením. R. Slánský postupne strácal dôveru strany a 6. septembra 1951 bol odvolaný z najvyššej straníckej funkcie. Pokyn k jeho prípadnému zatknutiu však mal prísť od samotného J. V. Stalina.[8] 23. novembra 1951 v neskorých večerných hodinách bol zatknutý v Zápotockého vile a odovzdaný do ruzynskej väznice.[7][9] Dožadoval sa stretnutia s Gottwaldom, ale nebolo mu umožnené. To bol začiatok Slánského politického pádu, ktorý po procese[10] skončil jeho popravou.

Proces

[upraviť | upraviť zdroj]

Po mesiacoch fyzického nátlaku a nekonečných výsluchov sa obžalovaní prvýkrát zišli pred Štátnym súdom, ktorého pojednávanie sa konalo v hlavnej pražskej súdnej sieni na Pankráci. Súd sa konal od 20. do 27. novembra 1952, teda rok po zatknutí Slánského. Boli obvinení zo špionáže, trockizmu, titoizmu, sprisahania proti republike a záškodníctva a opísaní ako nepriatelia československého ľudu a sionistickí, buržoázno-nacionalistickí zradcovia. Jedenásť zo štrnástich obžalovaných bolo označených ako osoby židovského pôvodu. Clementis bol Slovák, Šváb a Frank Česi bez židovských koreňov. Hlavným prokurátorom bol Josef Urválek.

Vypočúvaní boli podrobovaní fyzickému a psychickému násiliu až do vynútenia priznania. Tento prístup mal za následok úplné psychické zrútenie vyšetrovaných. Počas pojednávania zaznievali z úst obžalovaných naučené a vynútené odpovede presne podľa detailne pripraveného scenára. Senát za predsedníctva JUDr. Jaroslava Nováka uznal všetkých obžalovaných vinnými. 11 ľudí bolo odsúdených na trest smrti a traja na doživotie. Rudolf Slánský, Bedřich Geminder, Ludvík Frejka, Josef Frank, Vladimír Clementis, Bedřich Reicin, Karel Šváb, Rudolf Margolius, Otto Fischl, Otto Šling a André Simone boli odsúdení na trest smrti obesením; Artur London, Vavro Hajdů a Evžen Löbl boli odsúdení na trest doživotného väzenia.

S cieľom zabezpečiť propagandistické využitie procesu bol zhotovený zvukový a filmový záznam. Vybrané časti zvukového záznamu priebežne vysielal Československý rozhlas. V marci 2018 nájdené filmové a zvukové pásky približujú atmosféru vykonštruovaného súdneho procesu.[11]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Tajné správy CIA: Slánský šliape na päty súdruhom. Pravda.sk, 2018-09-24. Dostupné online [cit. 2018-09-25].
  2. ↑ RECENT DEVELOPMENTS IN CZECHOSLOVAKIA [online]. CIA, October 2, 1951, [cit. 2018-10-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. ↑ REORGANIZATION OF THE CZECH COMMUNIST PARTY [online]. CIA, October 5, 1951, [cit. 2018-10-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ THE LIQUIDATION OF RUDOLF SLANSKY AND THE LAVRENTIEV PURGE [online]. CIA, December 13, 1951, [cit. 2018-10-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ CRISIS IN THE CZECHOSLOVAK COMMUNIST PARTY [online]. CIA, December 10, 1951, [cit. 2018-09-25]. Dostupné online.
  6. ↑ Hlášení CIA: sovětizace Československa je dokončena (Preklad do češtiny správy CIA: CRISIS IN THE CZECHOSLOVAK COMMUNIST PARTY z 10 decembra 1951). Kauzy, události a zprávy z Vysočiny, 2017-01-28. Dostupné online [cit. 2018-09-25]. (po česky)
  7. ↑ a b Český rozhlas - Portréty (2007-03-18T22:10:00Z) [online]. prehravac.rozhlas.cz, [cit. 2022-11-28]. Dostupné online. (po česky)
  8. ↑ a b KINČOK, Branislav. 20. - 27. november 1952 – Proces s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom. Rudolf Slánský a spol. [online]. Ústav pamäti národa, [cit. 2022-11-28]. Dostupné online.
  9. ↑ KUČERA, Jakub. Nepovedená operace Velký metař. Únos Rudolfa Slánského na západ řídil generál Moravec [online]. ČtiDoma.cz, [cit. 2022-11-28]. Dostupné online. (po česky)[nefunkčný odkaz]
  10. ↑ Proces s Rudolfem Slánským. Radiožurnál. Dostupné online [cit. 2018-09-25]. (po česky)
  11. ↑ Národní archiv | Proces Slánský [online]. www.nacr.cz, [cit. 2018-11-26]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok týkajúci sa biografie osobnosti je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Rudolf_Slánský&oldid=7664993“