Rumburská vzbura
Rumburská vzbura bolo protivojnové vystúpenie českých vojakov náhradného práporu 7. streleckého pluku rakúsko-uhorskej armády; vypukla 21. mája 1918 v severočeskom meste Rumburk. Spočiatku bola reakciou najmä na nedostatočné zásobovanie (vojaci trpeli hladom), nevyplatený žold a šikanu nemeckými dôstojníkmi.
Vzbura
[upraviť | upraviť zdroj]Vzbura začala 21. mája 1918 po 6. hodine rannej tým, že 65 mužov v čele s Františkom Nohou odoprelo poslušnosť veliteľom: oproti rozkazu nastúpiť bez zbrane nastúpili na ranný nástup s puškami. K vzbure sa postupne pridávali ďalší vojaci, celkový počet bol asi 700. Hoci vzbura vypukla spontánne, jej vodcovia nadviazali rýchlo kontakt s českými vojakmi z královohradeckého 18. pešieho pluku, ktorí boli umiestnení v Českej Lípe. Jedine toto by mohlo preniesť vzburu do ďalších oblastí, čo mohlo prerásť v revolúciu, ktorá bola v českých krajinách na spadnutie. Vzbúrenci najprv obsadili mesto Rumburk a potom sa vydali na pochod k Novému Boru, kde boli obkľúčení vojskami rakúsko-uhorskej armády vrátane královohradeckého 18. pešieho pluku a rozprášení.
Potrestanie vzbúrencov
[upraviť | upraviť zdroj]Za vodcu povstania boli okrem Františka Nohu (* 4. decembra 1894 v Dobřanech u Stříbra) označení Stanislav Vodička nazývaný Stanko (* 4. mája 1895 Lobzích u Plzně) a Vojtěch Kovář. Dňa 29. mája 1918 v skorých ranných hodinách boli zastrelení. Stanným súdom v Rumburku a Novom Bore boli k trestu smrti odsúdení tiež Jakub Bernard, Jiří Kovářík, Jakub Nejdl, František Pour, Jan Pelnář, Antonín Šťastný a Jindřich Švehla; tí boli popravení zastrelením 29. mája večer.
Ďalším štrnástim odsúdeným na trest smrti bol rozsudok zmiernený na mnohoročné väzenie. Z viac ako 580 obvinených vzbúrencov bolo 116 za trest poslaných na front a zvyšok uväznený v terezínskej pevnosti.
Sedem z desiatich popravených účastníkov vzbury je pochovaných na cintoríne v Novom Bore.
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
Doska na popravisku v Novom Bore
-
Pamätník na lesnom cintoríne Nový Bor
-
Hrob Františka Nohu na plzenskom Ústrednom cintoríne
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- FIALA, Jan. Rumburská vzpoura. Praha : Naše vojsko, 1953.
- MAREK, Jindřich. Zšeřelá strana hvězdy zvané pelyněk : Rumburská vzpoura – filmová fikce a skutečnost. In Lužické hory : historie Lužických hor. ©2003. Dostupné z: http://www.luzicke-hory.cz/historie/index.php?pg=clanek02c
- MOTL, Stanislav. Cesta do rebelovy duše. Stopy, fakta, tajemství. 252. díl. ČRo Dvojka. Vysielané 15. a 16. novembra 2015. 28 min. Dostupné z http://www.rozhlas.cz/dvojka/stopyfakta/_zprava/cesta-do-rebelovy-duse--1554075
- VONDRUŠKA, Felix Adam. Stanko Vodička, vůdce rumburské vzpoury : [květen 1918] : na vyzvání Komitétu pro postavení pomníku zaslouž. hrdiny Stanka Vodičky v Lobzích u Plzně. 1. vyd. Plzeň: Felix Adam Vondruška, 1920. 65 s.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rumburská vzpoura na českej Wikipédii.